Sir Keenlyside? Nie, ďakujem, som Simon Keenlyside

Rigoletto je pre mňa stále výzvou

Do Bratislavy prišiel v obytnom karavane, kde garážuje aj motorku, na ktorej jazdil po meste. Nenápadný, sympatický chlapík patrí k najlepším barytonistom sveta. Simon Keenlyside zaspieval na doskách Opery SND Rigoletta, na ktorého budeme ešte dlho spomínať.

 

 


Aký je vzťah medzi Simonom Keenlysidom a hrbáčom Rigolettom?

Vy, čo sa pozeráte na javisko, myslíte si o nás, že sa musíme v niečom identifikovať s postavou a ešte jej vlastnosti aj zveličiť… Je v tom trochu pravdy, ale keby to bola úplná pravda, pri interpretácii Macbetha, by ste museli byť psychopatom! Hrali by ste Wozzecka a boli by ste šialený? Nie je to tak. Volá sa to herectvo. Niečo odpozorujete, niečo ukradnete alebo si odniekiaľ požičiate. Použijete svoju myseľ alebo akceptujete, čo vám ponúkne režisér a rozviniete to. Vkladám do postavy aj niečo zo seba? Áno, možno, ale nie som tou postavou, nie som to ja.

Ale Rigoletta máte rád.

Je to najnapĺňajúcejšie operné spievanie v rámci celého môjho repertoáru. Trvalo mi dlho, veľmi dlho, kým som sa ním stal. Pamätám si na jeden rozhovor s Giuseppe di Stefanom, v ktorom sa zdôveril, že sa nikdy úplne nedostal do postavy, kým ju neodspieval možno päťdesiatkrát. Vtedy som si pomyslel, že to je šialené. Keď som sa začal venovať väčším rolám, tiež mi zabrali veľa času, priveľa. Tridsaťpäť predstavení minimálne. Všetci Rigolettovia. A stále to nebolo dosť dobré. Musíte sa zamerať na každý detail, každý nádych, treba myslieť na všetko. Na každý krok, na každý pohyb.

Niekto by si myslel, že po päťdesiatich reprízach musíte byť už z danej postavy unavený.

Nie, vtedy len začínam. Moja postava ma na každom predstavení zaujíma viac a viac. Čím mocnejšie ju „chytíte za pačesy“, tým viac sa k nej dostávate, začínate jej rozumieť a začínate rozumieť, ako ju spievať – ako sa jej zmocniť herecky aj spevácky. Keď spievate niektorú úlohu po prvýkrát, ste sústredený na to, ako ju úspešne dospievať do konca. Ale to nie je cesta, to nie je na stvárnení charakteru to zaujímavé. Zaujímavým aj v opere je „vystavať“ postavu v kontexte. Nikdy nie som unavený z roly, ktorú milujem, nikdy. Vždy myslím na to, čím ju obohatím, ako môžem lepšie „plávať“ v hereckom a vo vokálnom prúde. Rigoletto si vyžaduje rozloženie síl až do konca. Nemôžete však dopustiť, aby divák spozoroval, že v istej fáze oddychujete. Talianska opera je iný druh verizmu. Žiada si emócie, azda aj vypätejšie herectvo. Publikum môže niekedy usúdiť, že riskujete; vyzerá to tak, že v istých situáciách aj riskujete, ale nie je to tak. Je to súčasť hry, nemôžete prezradiť, že hráte na istotu. Od začiatku musí byť jasné vaše stopercentné nasadenie. A Verdi je taký, nie ako napríklad Mozart, od prvého okamihu na scéne vyžaduje všetko. Musíte byť od začiatku pripravený.

V  Bratislave ste akceptovali ponuku spievať v  menšom divadle, na aké ste zvyknutý. Vedeli ste však, že máme veľmi dobrých spevákov a budete spievať s tými najlepšími. Ako ste to vnímali?

Začínal som vo veľ kých divadlách. Ale neskôr som spieval aj v  menších operných domoch vo Veľ kej Británii, napríklad Národná opera vo Walese, škótska opera. Pochopil som, že neexistujú malé, menej podstatné divadelné scény. Je to vždy o ľuďoch. Nikdy by ste nemali podceňovať obecenstvo v hľadisku bez ohľadu na veľ kosť auditória. A interpretované dielo je všade to isté. Včera – pred predstavením – som si pozeral video z vašej inscenácie Rigoletta. Kto na ňom spieva túto postavu?

Daniel Čapkovič.

Čapkovič, nádherný hlas. Hovorím si, mladý muž, o ktorom som doteraz nikdy nepočul, nádherné.

Ako dieťa ste chodili do školy St. John’s College v Cambridgei, internátnej školy pre chlapcov, ktorí spievali v miestnom zbore – jednom z najlepších chlapčenských zborov na svete. Páčilo sa vám tam?

Nie, nepáčilo sa mi tam. Odišiel som z domu ako osemročný, bolo to ťažké.

Nebolo vám smutno?

Pol roka mi bolo smutno. Ale potom som sa už nikdy nechcel vrátiť domov, lebo sa zo mňa stal nezbedný uličník.

Nemali ste nikdy problém účinkovať na javisku?

Jasné, že som mal. Je veľa ľudí, ktorí sú v  skutočnom živote dosť hanbliví. Patrím k  nim, nechcem pútať na seba pozornosť. Dokonca nemám rád ani klaňačky. Ale keď som na javisku, spievam a hrám, som slobodný. Nie som to ja, nič ma neznervózňuje.

Čo ste tam robili, na aké aktivity ste sa sústredili?

Mali sme veľmi málo prázdnin, lebo sme mali nahrávacie zmluvy so štúdiami ako Decca a inými veľ kými nahrávacími spoločnosťami. Cestovali sme po celom svete. Bol to takmer rovnaký život ako teraz. Hudba bola úžasná a disciplína striktná – štyri, päť, šesť hodín spevu denne každý deň.

Neštudovali ste len hudbu, ale aj zoológiu. Znamená to, že ste sa rozhodovali, či pôjdete vedeckým alebo umeleckým smerom? Kedy sa to u  vás zlomilo?

Keď ako dieťa spievate a potom váš hlas zmutuje, je koniec. Nie je tam kontinuita, ani žiadna záruka, že ako starší, budete mať pekný hlas. Je to vlastne tragédia. Niektorí chlapci s  úžasným hlasom, keď majú dvadsať, stratia hlas vôbec. Takže toto dobrodružstvo sa skončilo. Jediná dobrá vec, ktorú som sa naučil, bola, že spievanie môže byť nesmierna zábava. Keď som skončil ako štrnásťapolročný, dosť neskoro, bol som normálne dieťa. Zaujímal ma šport, ale šiel som na univerzitu študovať niečo, čo som miloval  – zoológiu. A šiel som aj na konzervatórium zistiť, či dokážem vybudovať hlas, lebo to je niečo, čo sa buduje. Boli to pre mňa štyri ťažké roky, ale zapálil sa vo mne oheň. Na konzervatóriu som sa venoval úplne inému štýlu spievania – svetskému. Texty o láske, krvi, sexe, politike. To nemalo nič spoločné s chrámovou hudbou. Je to úžasné, ale akási iná, opačná strana mince. Vtedy sa to stalo – zamiloval som sa do spievania.

Nemali ste nikdy problém účinkovať na javisku?

Jasné, že som mal. Je veľa ľudí, ktorí sú v  skutočnom živote dosť hanbliví. Patrím k  nim, nechcem pútať na seba pozornosť. Dokonca nemám rád ani klaňačky. Ale keď som na javisku, spievam a hrám, som slobodný. Nie som to ja, nič ma neznervózňuje.

Mali ste dobrý hlas, príležitosti a  šťastie, alebo to bola ťažká práca a  chodili ste na predspievania. Ako vidíte začiatok svojej kariéry?

Za každým úspešným spevákom je ťažká práca. Ak chcete v živote robiť niečo dobre, musíte tvrdo pracovať. Pracoval som veľmi tvrdo. Spomínam si, ako chlapec som videl alebo čítal rozhovor s  golfistom, už si nespomeniem na meno, trafil do jamky na jeden úder. A novinár poznamenal: to bol šťastný úder. Športovec mu obratom povedal: bolo to šťastie, ale všimol som si, že čím viac trénujem, tým mám viac šťastia. A to isté platí o nás. Pracujem naozaj veľmi tvrdo, tak ako každý spevák. To však ešte nič nezaručuje. Ale znamená to, že keď šťastie letí okolo, máte veľ kú šancu ho chytiť.

Hovoríte štyrmi-piatimi jazykmi.

Hovorím zle po nemecky, zle po francúzsky a veľmi zle po taliansky.

A spievate v týchto jazykoch.

Áno, samozrejme. Spieval som aj asi päťdesiat Oneginov po rusky a asi dvadsaťpäťkrát piesne Rachmaninova, Čajkovského. Po predstaveniach Onegina som si uvedomil, že vždy keď spievam túto operu, musím si dávať pozor a všetko presne odspievať, musí to byť presne to isté. Nehovorím po rusky, ale viem presne, čo spievajú partneri, čo spievam ja, čo mi odpovedajú, nestačí to však! Nemôžem byť spontánny a to ma zväzuje, nie je to pre mňa zaujímavé. Po Oneginovi s Pavlom (Bršlíkom) v Mníchove som navždy prestal spievať túto rolu. A  všetko ruské. Milujem ruský repertoár, ale ak neovládate reč a necítite všetky jej nuansy, nie je to plnohodnotný výkon. Azda na začiatku kariéry človek spieva všetko, lebo potrebuje prácu, ale po čase, keď sa chce začať hrať s rolou, objavovať a byť spontánny – prestáva to byť inšpirujúce.

Myslíte si, že existuje rola, ktorá bola skomponovaná pre vás, ktorú keď ste začali študovať, povedali ste si: tú písali pre mňa?

Nie, nemyslím.

Neexistuje úloha, ktorú by ste na začiatku štúdia označili za tú „svoju“?

Áno, postava, ktorú spievam v Bratislave, je tou, ktorú milujem najviac. Prečo práve Rigoletto? Vkladám do tejto úlohy svoj život, svoje telo, všetku energiu, svoj prejav, hlas. Je to ako keď som v mladosti športoval, prinášalo mi uspokojenie využitie každého kúska energie v tele. Na konci večera som prázdny. Potom si oddýchnem a idem do toho opäť!

Ako spevák so svetovou kariérou veľa cestujete. Nie ste často doma. Máte rád tento typ života aj po toľ kých rokoch?

Nikdy som nemal rád tento štýl života. Ale rozhodol som sa preň, a preto ho chcem žiť s radosťou. Iná možnosť nie je. Rozhodol som sa užívať si priateľov okolo seba a všímať si veci navôkol – nielen napríklad známe múzeá, ale byť zvedavý a chodiť na miesta, ktoré možno nie sú tak často navštevované. A hoci je to náročný život, najmä kvôli rodine, urobil som si z neho veľmi zaujímavý život. A špeciálne teraz – neprespávam v hoteloch, ale cestujem s osem- až deväťmetrovým domom na kolesách, s veľkou motorkou vzadu, kanoe na streche, bicyklom, ďalekohľadmi, knihami, vlastnými vecami.

Máte ho aj v Bratislave?

Áno. A to je iná cesta po tom, čo som bojoval, aby som bol pozitívny a optimistický, keď mi každý deň veľmi chýbali deti a občas aj manželka. O tom je život, musíte sa pokúsiť nájsť rovnováhu. Ale nechcem stále pracovať, päť mesiacov v roku nepracujem. Je to možno veľa, ale aj tak som zvyšných sedem mesiacov mimo domova a to je pre každú rodinu náročné.

Vaša manželka bola primabalerínou kráľovského baletu.

Zvládli sme to, ale vyžadovalo si to obojstranné porozumenie; teraz je už istý čas na dôchodku a je to veľ ký rozdiel. Prišla za mnou s deťmi do Mníchova na dva týždne. Prišla za mnou do Ženevy, kde som býval neďaleko v horách pri nádhernej rieke… rybačka a každý deň spev slávikov. Do Ženevy som chodil na motorke. Bol som skutočne šťastný.

Podľa môjho pozorovania sopranistky žijú s dirigentmi alebo tenoristami a  barytonisti majú za partnerky mezzosopranistky. (Žartujem, samozrejme). Vy máte baletku. Páčil sa vám balet? Odpoviem v  rovnakom duchu  – ak sa sústreďujete na prácu, štúdium repertoáru, stretnete ľudí iba v divadle. Ak ste hanblivý, ako som bol ja, nemohol som stretnúť nikdy nikoho mimo divadla. Mohla to byť len asistentka, baletka, speváčka, klaviristka, alebo dirigentka, tak to funguje. Mal som šťastie.

A čo vaše deti. Vraveli ste, že majú osem a desať rokov. Sú to syn a dcéra. Čo myslíte, budú z nich speváci, tanečníci, alebo zoológovia?

Môj otec bol slávny huslista a  môj dedo tiež. Neovplyvňovali ma a ja to cítim rovnako. Ak za mnou prídu moje deti a povedia mi – nezaujíma ma, čo si myslíš, oci –, budem to rešpektovať. Nepohnem ani brvou, ale vo vnútri si pripomeniem svoje rozhodnutie a budem sa usmievať. Poviem im: v  poriadku, choď do toho! Lebo ak nehoríte túžbou robiť nejakú prácu, nerobte, čo vás neteší! Ale ak za mnou prídu a povedia: myslím, že by som sa rád venoval hudbe, ale nie som si istý – tak poviem, nerob to!

Máte veľa ocenení. V roku 2011 ste sa stali spevákom roka v Amerike, v roku 2007 ste získali ocenenie Echo Klassik a za vynikajúci operný úspech ste rok predtým získali Olivier Award. Máte rád ocenenia, čo pre vás znamenajú?

Ak vám niekto dá darček, poviete, ďakujem. Nebudete hovoriť, že nie, nechcem ho. Milou vecou pri oceneniach je, a  to by vám povedal azda každý spevák, že keď si myslíte, že za toto by som mal dostať cenu, nedostanete ju. A potom dostanete cenu za niečo, čo ani nepovažujete za výnimočné. Toto platí aj v mojom prípade.

Viedenská štátna opera vám udelila titul Kammersänger a to už niečo znamená.

Úprimne – tento titul pre mňa znamená veľa, lebo je to z krajiny a mesta, ktoré si vážim. Povolanie, pre ktoré som zapálený, Rakúšania milujú. A dostať ocenenie od ľudí, ktorí milujú, čo robíte, je pre mňa vzácne.

Pasovali vás za rytiera v  kráľovstve, znie to romanticky pre dievčatá z republiky.

Stále platí, že je milé dostať darček, to je všetko. Mne sa páči meno, ktoré mi dal otec a to mi stačí. A nedovolím nikomu zmeniť moje meno, to nechcem.

Čo znamená zmeniť meno?

Zmeniť pas a ostatné veci, v ktorých sa uvádza sir Simon Keenlyside.

Aha, takže by sme vás mali oslovovať sir?

Nie, to nechcem, to som tým nemyslel. A poviem vám prečo. Narodil som sa štrnásť rokov po druhej svetovej vojne. Poviem príklad, čo mi v  tom bráni, aby ma niekto oslovoval sir. Počas tej vojny mnoho mladých žien a  mužov pracovalo v  jednej úžasnej budove na prelomení nemeckého kódu Enigma. Bolo to tajné, nemohli o tom hovoriť. Celý život prežili bez poďakovania a uznania. Zachránili tisíce životov. Niektorí stále žijú. Viete si predstaviť, že by sme sedeli spolu za jedným stolom a oni by ma mali oslovovať sir? To nie je adekvátne, nie?

Keď sme už skončili pri politike, spýtala by som sa na brexit. Vraj nie ste veľ kým fanúšikom? Veľký fanúšik je trochu slabý výraz. Je to odporné. Som dotknutý a  cítim beznádej. Všetko, čo sme za posledných šesťdesiat-sedemdesiat rokov po vojne urobili, čo sme dosiahli ako Únia, jedna hlúpa krajina vyhodila z okna. Držiac malú bielu zástavu. Nemám rád patriotizmus. A dotklo sa ma to až tak, že som si zmenil národnosť. Teraz som Ír.

Pod taktovkou Martina Leginusa sa 7. novembra 2018 so Simonom Keenlysidom predstavili Andrea Vizvári (Gilda), Ľudovít Ludha (Vojvoda), Peter Mikuláš (Sparafucile), Denisa Hamarová (Maddalena), Jitka Sapara-Fischerová (Giovanna), Sergej Tolstov (Monterone) a ďalší.

Rozhovor pripravila Katarína Korecká, redaktorka televízie TA3 pre reláciu Bravo! Premiéra relácie je 30. 11. 2018 o 21.30 na TA3, reláciu nájdete aj v archíve televízie na www.ta3.com