Dnes večer (ne) hráme len o Novembri

Osobnosti po 30 rokoch spomínajú na November 1989. Tieto texty a úvahy sa tematicky viažu i k novej inscenácii v Činohre SND s názvom Dnes večer nehráme. Aká je a bola úloha herca v spoločnosti? Ako rezonuje November 89 dnes? Kde sú jeho straty a nálezy? Aký bol všeobecný pocit a stav? Čo nám nakoniec zostalo?

Ľubomír Feldek

SND ako trvalý ostrov slobody

Už od mýtických čias, keď na bieleho býka premenený Zeus uniesol Európu, dcéru sidónskeho kráľa na ostrov Kréta, spájame my Európania pojem slobody s metaforou ostrova. A neraz používame túto metaforu, aj keď hovoríme o divadle.

Výstižná býva najmä v neslobodných časoch. Za dvoch totalít, čo nám strpčili dvadsiate storočie, bývalo Slovenské národné divadlo pod najprísnejším dozorom a predsa ho neustrážili. Vždy sa vedelo prejaviť ako sila búrajúca žalár totality. Nepokoril ho fašizmus ani stalinizmus, o hrdosť ho nepripravila ani normalizácia. Či to bol Zvonov Tanec nad plačom, alebo Brechtov Život Galileiho, Sofoklova Antigona, alebo Erdmanov Samovrah, SND svojimi erbovými inscenáciami vždy udržiavalo pri živote túžbu po slobode a demokracii, aby sa napokon stalo hlavným stanom zápasu za jej obnovu.

Zástupcovia SND nechýbajú 19. novembra 1989 o 17.00 h na zhromaždení v Umeleckej besede, kde sa sformuje slovenské občianske hnutie a odznie tam aj výzva slovenských divadelných umelcov prednesená Milanom Kňažkom.

V ten istý deň o 19.00 h na Malej scéne SND Martin Huba oznamuje divákom, že predstavenie sa nekoná, pretože herci vstupujú do štrajku.

Reprezentanti občianskeho hnutia sa zídu v Umeleckej besede aj na druhý deň, no niet si kde sadnúť, a tak na návrh Milana Kňažka prejdú na druhú stranu ulice a meno Verejnosť proti násiliu si dajú v bufete Malej scény SND.

V rovnaký deň súhlasí rektor VŠMU Miloš Jurkovič, aby vedno so študentmi Filozofickej fakulty UK vstúpili do štrajku aj študenti VŠMU.

Od 22. novembra až do 10. decembra sa každý deň konajú zhromaždenia na Námestí SNP, počas ktorých padne totalita. Na čele tohto historického procesu stoja dvaja tribúni – ochranár Ján Budaj a člen SND Milan Kňažko.

Na tribúne Nežnej revolúcie a pri jej aktivitách sa vystriedali aj ďalší členovia a spolupracovníci SND – Emília Vášáryová, Peter Dvorský, Marián Labuda… bezmála všetci. Dovoľte mi aj osobnú spomienku. Celý rok pred Nežnou revolúciou hral Milan Kňažko hlavnú úlohu v mojej, na Malej scéne SND uvádzanej hre Skúška. Celý rok v nej prorokoval vtedajším mocipánom: „To bahno pod vami stúpa… O chvíľu budete to svoje bahno chlípať!“ A v závere hry, keď odchádzal z javiska cez hľadisko, oznamoval svojej milej aj divákom: „Odchádzam do bufetu.“ Prorocká náhoda! Milan už vtedy mieril do toho istého bufetu, do ktorého potom pozval výbor VPN. Som vďačný vtedajšiemu riaditeľovi SND Ivanovi Petrovickému a režisérovi Petrovi Mikulíkovi, že tú inscenáciu riskli.

Celý rok chodili diváci na predstavenie Skúšky ako na návštevu do budúcnosti, aby napokon prišla budúcnosť na návštevu k nám. Stačil týždeň. Už 26. novembra sa ÚV KSS vzdal mocenského monopolu. A 29. novembra 1989 zrušil ústavný článok 4 aj pražský parlament. Takisto tento dátum súvisí so Slovenským národným divadlom. V ten večer sa na scéne činohry SND stretli predstavitelia VPN s delegáciou Občianskeho fóra vedenou Václavom Havlom, aby spoločne prijali správu o celoštátnom páde totality.

Nečudo, že osobnosti SND boli aj v ponovembrových demokratických orgánoch. Ministrom kultúry sa stal Ladislav Chudík. Podpredsedom vlády Martin Porubjak. Ministrom zahraničia Milan Kňažko. Veľvyslankyňou vo Viedni Magda Vášáryová…

Nečudo, že SND ako trvalý ostrov slobody nechýbalo v zápasoch za znovu ohrozené demokratické princípy ani v nasledujúcich tridsiatich rokoch.

A nečudo, že osobnosti SND v tom zápase nechýbajú ani dnes.

František Kovár

Hercova tvár

Ukáž mi, herec, aj ozajstnú tvár. Čo pravda je, čo hraný falošný tvar. Divadlo zrkadlom je celého sveta, v ňom osud, život sa človečí, splieta. Divák je fanúšik, sudca aj kat, zacíti čistotu či hnijúci smrad. Rozozná rozdiel, či sa len hráme, či v pravde žijeme, čo večer hráme.

Emília Vášáryová

Snažili sme sa o pravdu

V SND som 57 sezón. Zažila som už všetko a môžem povedať, že všetko sa cyklicky opakuje. Najzvláštnejší je však pocit mať vek, ktorý mám, a pozerať sa pritom na to, ako sa to zasa všetko rieši ako na zelenej lúke. Akoby sme vždy boli iba na začiatku. Keď sa občas rozpráva o Novembri 89, tak si pripadám ako „súdružka Litvajová“. Tie súdružky chodili medzi ľudí a medzi mládež do škôl a rozprávali, ako nosili partizánom „soľ“ na salaš a podobne… aby sme aj my neskončili takto… aby sme vážne veci nepremenili na zvláštnu, odťažitú históriu, ktorá nakoniec nikoho nezaujíma. Keď som v Novembri 89 hovorila na tribúne, mala som 47 rokov, ale po príhovore som sa triasla, šli sme do neistoty… ale v danej chvíli, počas tých udalostí, sme si mnohé veci ani nepomenovávali. Vtedy akoby sme boli na jednej lodi. Dnes sa to znevažuje. Ale toto už hlásal aj Kristus, najprv hosana, hosana a potom hneď ukrižuj ho. Snažili sme sa o pravdu. Mali by sme neustále konať a žiť tak, aby pravda bola zakotvená v našom živote.

Ingrid Timková

Z eufórie ku sklamaniam

Na námestiach bola vtedy v istom zmysle slova úžasná nálada. Všetci boli k sebe ne- skutočne milí. Obyčajní, neznámi a cudzí ľudia k sebe navzájom. Obávam sa však, že čím viac sme sa blížili k termínu toho, za čo sme bojovali – k slobodným voľbám, tak eufória upadala, lebo sa začal boj o moc. A tak je to dodnes.

Ondrej Kovaľ

Nežná revolúcia

Môžeme hlupákovi nežne naznačiť, aby začal uvažovať predtým, než niečo urobí? Môžeme nežne nasmerovať paranoidného kšeftára, aby zvoľnil tempo fi nančného obratu?

Môžeme nežne naznačiť investigatívnemu novinárovi, aby prestal vŕtať svoj zvedavý nos do mútnych vôd?

Môžeme nežne nazerať na posadnutých mocou, ako zabíjajú v ľuďoch radosť z toho, že sú Slováci?

Môžeme nežne podať ruku migrantovi, keď sami nemáme dosť?

Nie. Nežná revolúcia iba odkryla pod pa- pundeklom zurčiaci roj najhorších ľudských vlastností a tie sa nežne prevtelili do nehy revolúcie a tá vycicaná a zoschnutá nežne prikryla toto hniezdo.

To si myslím o revolúcii v 89-tom.

Emil Horváth

Prečo pravda nezvíťazila?

Dramatik Luigi Pirandello hovorí vo svojej hre, že každý má svoju pravdu.

Odpoveď už dáva v názve. Aby pravda zvíťazila vždy vo všetkých formátoch života, je asi UTÓPIA!

Sigmund Freud považoval za významný článok v práci psychoanalytika práve pravdu. A ešte viac ju za potrebnú považoval vo verejnom živote. A povedal, aby človek neurobil zo svojho života „len zbytočnú existenciu“.

Pravda a ešte raz pravda, hovoril. Život je cesta a treba ju prejsť v pravde! V mene čoho? V mene myšlienky na človeka! Človek by mal byť k druhému empatický a ľudský!

Múdrosť a logika by mala byť cestou k pravde! Ide o to, aby sme mali všetci čo najviac najlepších možností žiť a byť šťastní.

Je otázne, či sa to podarilo v našej spoločnosti po 30 rokoch. Takže ako to vyzerá s tou našou pravdou revolúciou?

V hre Petra Weissa Marat – Sade chór spieva:

Marat, čo sa to z našej revolúcie stalo?

Marat, večne čakať do zajtra sa nám zunovalo,

Marat, my už máme po krk svojej biedy a sľúbenú zmenu chceme hneď a nie boh- viekedy.

Aj keď sa v našej spoločnosti už nedá hovoriť o biede (i keď hranica chudoby je stále väčšia, ako by sme si priali), musíme si priznať, že jednu z téz Novembra 1989 sa, žiaľ, nepodarilo celkom uviesť do života! A tou bola „kvalita života jednotlivca“.

Možno je podmienkou dosiahnuť kvalitu života pre jednotlivcov. Prečo je to tak? Ešte aj 30 rokov po revolúcii funguje v tejto spoločnosti stranícke myslenie. Je to demokracia často na komunistický spôsob, autoritatívne a negatívne rozhodnutie vládnych generalít, ktoré sa pokladajú za väčšinu. Politické strany, často nechutne servilné k voličovi pred voľbami, po ich ukončení a dosiahnutí svojho cieľa rýchlo zabúdajú, že nie sú majiteľmi národa, ale že sú v jeho službách, že sú v službe, napriek tomu, že vládnu, že sú vo vláde.

Pri ich surovom straníckom rozhodovaní dostávame dobrú zaťaž do tela, práve pri nás pravda, klamstvo sú často používané ako prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov, klamstvo zasadené do svojskej interpretácie pravdy.

Pokúšajú sa často zákony interpretovať a vykladať namiesto toho, aby ich rešpek- tovali. A tak sa právny štát stáva pomaly chimérou a demokracia zaniká.

Keď som mal päťdesiat rokov, v jednom rozhovore som povedal, že viac ako ekonomický ma desí morálny defi cit tejto spoločnosti a že sa aj bojím v takejto spoločnosti zostarnúť. Svoju obavu som však hovoril s vierou, že sa to dá zmeniť!

Stalo sa, zostarol som a niekedy s hrôzou zisťujem, že som nebol až taký zlý politológ amatér.

Pri nepopierateľných úspechoch a posune dopredu tejto spoločnosti som z niektorých jej jedincov šokovaný.

Zákernosť, vydieranie, fyzická likvidácia až po odchod elementárnej slušnosti. Človek má čo robiť, aby niekedy neprepadol depre- sii. Preto som si zobral príklad od Voltaira, ktorý s humorom povedal, že sa rozhodne byť šťastný, lebo je to dobré pre zdravie. Takže som šťastný a relatívne zdravý, aj keď sa nachádzam v bode zlomu.

Milan Kňažko

S otvorenými očami


… Každý nech posúdi sám, čo sa z požiadaviek Novembra 1989 podarilo naplniť. Osobne si myslím, že väčšina z nich je stále v čakárni. Nemožno za to viniť novembrové tribúny, ako sa to často podsúva verejnosti. November 1989 vybojoval SLOBODNÉ VOĽBY. Odvtedy sme si zvolili 14 vlád a 8 premiérov. Len im adresujme výčitky a pochvaly. Z môjho pohľadu by som s pochvalami príliš neplytval.
Neraz sme počuli z úst súčasných vládnych že lepšiu vládu, než je tá súčasná, by som predstaviteľov, že sú nenahraditeľní a že neexistuje alternatíva. Nemôžem si odpustiť krátku poznámku: Ak niektorí politici s vážnou tvárou tvrdia, že sú nenahraditeľní, treba ich okamžite vymeniť!!! Žiaľ, nestalo sa. Musíme si počkať na voľby, ktoré sú už za rohom. Dovtedy budeme počúvať z úst „nenahraditeľných“ o katastrofe, ktorá nás čaká, keď sa opoziční lídri dostanú k moci. Nejdem spomínať dehones tujúce prívlastky, ktoré boli na ich adresu vyslovené za dvanásť rokov fi cizmu. Mnohé z tých- to prívlastkov majú blízko k skutočnosti a niektoré sú celkom presné. Uvediem aspoň zopár príkladov. Neznášanlivý pošahanec z Trnavy, pivný povaľač z Bruselu, čo nechal padnúť vlastnú vládu a teraz demonštruje jednotu vlastnej strany jej delením, obdivovateľ drogovej závislosti, ktorý, keď už sa nenaučil hovoriť, mal by sa naučiť aspoň mlčať, reprezentant pornocharity, ktorý dokáže nakupovať nehnuteľnosti za päťstotinu ich skutočnej hodnoty, a to v dobrej viere… Je to strašné. Myslím to vážne, je to katastrofa!!! Pozoruhodné však je, že pri tom všetkom je to stále o niekoľko kategórií lepšie než tí, čo tam vládnu teraz a spojení hodnotami spolupáchateľstva už dvanásť rokov bašternakizujú našu krajinu.

Nedávno som na verejnej diskusii povedal, že lepšiu vládu, než je tá súčasná, by som dokázal zostaviť z bezdomovcov za dva dni. Niektorí z mojich spolubesedníkov mi vyčítali, že som to prehnal. Mali pravdu. Skutočne som to prehnal a veľmi sa ospravedlňujem. Potreboval by som tri dni...
Úryvok z pripravovanej knihy S otvorenými očami, ktorá vyjde k výročiu Novembra 1989.
 
Martin Bútora

Kde sme sa ocitli po tridsiatich rokoch?
 
November '89 si zaslúži, aby sme sa k nemu vracali. Aj preto, aby sme potvrdili, že to všetko nebolo dohodnuté medzi veľmocami ani to nebolo zrežírované Štátnou bezpeč- nosťou. Nie je pravda, že režim by sa bol tak či tak rozsypal sám od seba, a teda, že všetko to úsilie bolo zbytočné a úloha Čechov a Slovákov bezvýznamná. Ani jeden z týchto mýtov nie je pravdivý: ani tie kon- špiračné, ani tie maloverné.
A možno sa treba k Novembru 89 vracať aj preto, aby sme dnešným dvadsaťročným, ktorým celý ten komunizmus často pripadá trápny a úbohý a ktorí sa pýtajú svojich rodičov a starých rodičov: Ako ste to mohli dopustiť? Kde ste boli? Čo ste proti tomu robili? – aby sme im pomohli hľadať ich vlastné odpovede, keď sa o tridsať rokov budú tí ešte dnes nenarodení pýtať ich: Mali ste jedinečné podmienky z hľadiska slobody a demokracie – čo ste s tým urobili?
 
Režim dodýchal, lebo sa ocitol pod tlakom. Všetko okolo nás bolo vo vare. Maďari znovu pochovali Imreho Nagya popraveného v roku 1958. Bývalých poľských politických väzňov zvolili do parlamentu a na 50. výročie Paktu Ribbentrop-Molotov vytvorili v Estónsku, Lotyšsku a Litve dvojmiliónovú ľudskú reťaz požadujúcu obnovenie nezávislosti. Septembrovú demonštráciu v Lipsku ešte tvrdo potlačili, no ďalšie októbrové masové zhromaždenie už nie. A takisto sa už nedalo zadržať občanov NDR, ktorí zanechali svoje trabanty tu v Prahe a uberali sa za slobodou. Sovieti upustili od Brežnevovej doktríny.

A po tom, čo v Berlíne padol múr, to konečne prepuklo aj u nás. Ochota postaviť sa proti násiliu, prelomenie všadeprítomného strachu. Patočkovská „solidarita otrasených“ v praxi. Energia, eufória, empatia. Zrýchlený čas. Sakrálnosť okamihov spoločného zážitku, umocnená zábleskami nádeje na splnenie sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti, o príchode „nového začiatku“.
 
Na Slovensku sa v kľúčových chvíľach pred tridsiatimi rokmi presadila menšina, pre ktorú slovo sloboda malo cveng zlata. Tvorili ju občianski aktivisti, ochranári, vedci, umelci, kresťania z tajnej cirkvi. Tvorila ju generácia študentov, ktorí už nechceli žiť v pretvárke.
 
Pri všetkých chybách, akých sme sa dopustili, sa dosiahli zásadné systémové zmeny. V kontexte slovenských dejín – od štúrovcov cez memorandovú generáciu, martinských konzervatívcov, masarykovských hlasistov, sociálnych demokratov, ľudákov, agrárnikov či komunistických davistov za prvej republiky až po dubčekovcov – to bol pozoruhodný úspech širšie založeného prúdu. Verejnosti proti násiliu sa spolu s partnermi v Občianskom fóre, v spolupráci s kresťanskými demokratmi a s Maďarskou nezávislou iniciatívou podarilo položiť inštitucionálne základy „nového poriadku“.
 
Jednoduché to nebolo. A hoci aj s odstupom troch desaťročí sa udržiava obraz roku 1989 ako roku zázrakov, Annus mirabilis, viaceré z nasledujúcich období získali iné označenia. Čoskoro sa dostavili rôzne varianty Annus miserabilis. A vo vzduchu poletujú aj oveľa tvrdšie diagnózy – od „veľkej lúpeže“ cez „vládu oligarchov“ až po „únos štátu.
 
Na Slovensku sme zažili víťazstvá i prehry, úspechy i porážky. Často to nebola „pohoda“ a určite to nebola nuda. No na rozdiel štátu“. od niektorých iných štátov bývalého sovietskeho bloku sme zažili aj katarziu. To môže byť nezanedbateľný emocionálny kapitál pre budúcnosť.
Oba nástupnícke štáty Československa sa už dožili vytúžených päťdesiatich ro- kov demokracie, po ktorých volal jeho prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Občas pokrivenej, opakovane prerušovanej, ale nezničenej úplne. Pomer v zásade skôr nedemokratických a skôr demokratických etáp sa zmenil, začali prevažovať demokratickejšie režimy nad autoritárskymi či totalitnými.
 
Medzi odkazy Novembra 89 by tak mohlo patriť presvedčenie, že zmena je možná, aj keď to nebude bez obetí. Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je ho- den, pripomínal Milan Rastislav Štefánik. A tiež vedomie, že demokracia je nikdy sa nekončiaci proces a len čo sa namáhavo vyškriabeme na najbližšiu horu, na obzore sa objavia ďalšie kopce.
 
(citované z ďakovnej reči Martina Bútoru počas odovzdávanie ceny Nadace Dagmar a Václava Havlových VIZE 97 za rok 2019)
 
Materiál k inscenácii Dnes večer nehráme pripravila Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND