Do SND sa vracia Rusalka

Dvořákova rozprávka pre deti i pre dospelých

Rusalka je dielom zaujímavým z viacerých hľadísk. Tým prvým hľadiskom je invenčnosť skladateľa Antonína Dvořáka – a to nielen ako hudobníka, ale aj dramatika, ktorý veľmi citlivo vnímal potreby opery ako hudobnodramatického druhu: teda druhu, v ktorom sa vnútorná dramatickosť hudby musí úzko snúbiť s potrebami mimohudobného dramatického príbehu. Rusalka je však interesantná aj obdobím, v ktorom vznikla. Na prelome 19. a 20. storočia sa stretol doznievajúci romantizmus s realizmom, v opernej tvorbe zastúpeným najmä mohutným talianskym veristickým prúdom; ale k slovu sa hlásili aj ďalšie rozmanité -izmy, ktorých estetika a filozofia prechádzala naprieč jednotlivými druhmi umenia. V opernom svete vstupovala na scénu moderná hudobná dráma s ambíciou vytvárať syntetické hudobné divadlo.

Dvořákova rozprávka o vodnej víle, ktorej osud sa skrížil s osudom človeka‑ princa, napriek jednoznačne romantickému jazyku i mentalite (čo v čase jej vzniku už predstavovalo istý anachronizmus) predsa sa v nezvyčajne rozmanitej a nesúrodej „ponuke“ prelomu storočí uplatnila – čo vidieť najmä dnes, s odstupom času.

Stále je tu však otázka, PREČO je to tak? Nuž azda preto, že táto rozprávka v troch dejstvách nie je až tak rozprávkou. Príbeh o nesmrteľnej a chladnej bytosti z romantických močarísk, ktorá nie je schopná žiadneho citu, celkom iste k slovníku romantických rozprávok patrí. Táto Dvořákova víla sa však zamiluje do človeka a horúci cit ľúbosti ju obohacuje o nevšedný dar lásky k mužovi, pre ktorý Boh inak predurčil len ženy – ľudí. Ako daň za túto ohromujúcu zmenu duchovnej identity však Rusalka stráca chladnú nesmrteľnosť…



Vo svetle týchto informácií o sujete Rusalky sa ukazuje zvláštny paradox: ak totiž historické obdobie romantickému naturelu tohto diela už natoľko neprialo, Rusalka – naopak – zarezonovala tematikou blízkou otázkam o podstate ľudskej existencie (respektíve „revízii“ týchto otázok), ktoré sa na začiatku storočia objavili s nevšednou naliehavosťou. A tak vodná víla, ponárajúca sa do temných hlbín romantického jazierka, stretla sa tam nevdojak so zárodkami hlbinnej psychológie. Stala sa zamilovanou bytosťou, v ktorej sa skúma, verifikuje a emancipuje ľudská ženskosť a spolu s ňou človečenská identita.

Takže ako je to vlastne? Rusalka ako psychologická dráma pre dospelých, či skôr ako rozprávka pre deti? Nuž, za istých inscenačných predpokladov, ktoré sa tvorcovia nového predstavenia pousilujú naplniť, jedno i druhé. Pretože malý divák nie je hlúpy, len malý. A dospelý nie je len veľký, ale ostáva v ňom aj kus dieťaťa.

Naštudovanie Rusalky je prvou inscenáciou Martina Kákoša na pôde Opery SND. Popredný slovenský divadelný, televízny a rozhlasový režisér Martin Kákoš je absolventom VŠMU. Po ukončení štúdia sa stal režisérom Divadla Andreja Bagara v Nitre a súčasne začal ako režisér a scenárista spolupracovať so Slovenskou televíziou. Je tvorcom veľkého množstva televíznych filmov a inscenácií (Čierna ovca, Infantkine narodeniny, Herodes a Herodias, Zázračná láska, Mačka na horúcej plechovej streche a ďalšie). Spomedzi jeho divadelných premiér spomeňme inscenácie hier Lakomec, Posledná cigara, Charleyho teta, ale aj muzikálové predstavenia, na ktorých sa podieľal aj ako autor libreta – okrem iných Tisícročná včela alebo František z Assisi.

Pavol Smolík, dramaturg Opery SND