Džentlmen s "čarovnou paličkou"

Riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr sa v týchto dňoch dožíva životného jubilea 50 rokov, aj preto sme sa s ním porozprávali o jeho doterajšej umeleckej kariére, ako aj nenaplnených manažérskych ambíciách a snoch…

Vaša mama bola opernou speváčkou, otec psychológom. Platí aj o remesle dirigenta, že na to, aby bol v ňom človek úspešný, nesmie padnúť „ďaleko od stromu“?

Mojou výhodou a zároveň šťastím bolo, že som v divadle vyrastal s mamkou počas skúšok a k umeniu bol cieľavedome vedený aj otcom tým, že som s ním už od troch rokoch chodieval na operné predstavenia a koncerty. Aj preto som sa vždy chcel stať dirigentom.

Prečo práve ním?

Lebo som ho počas sedenia v lóži nad orchestrom vnímal ako „bosa“. Imponoval mi pocit, že má všetkých pod palcom. Bol v mojich detských očiach záhadným kúzelníkom, ktorý jedným mávnutím svojej čarovnej paličky ovládal celý orchester.

V umelecky mladom veku ste dosiahli výrazné umelecké úspechy – čomu za to vďačíte?

Kombinácii talentu, dôslednej prípravy a tiež šťastia a náhody. Po mojom absolventskom koncerte v Brne mi vtedajší šéf Opery SND Juraj Hrubant ponúkol miesto asistenta dirigujúceho prípravné skúšky. Bol som nadšený. Tri dni pred premiérou Mefistofela mi oznámil, že musím dirigovať predpremiéru, pretože dirigent ochorel. To bola tá šanca, ktorú som v pravý čas uchopil a nepustil ju. Po predpremiére som dostal pozvánku do Slovenskej filharmónie, neskôr dirigovať finále súťaže opernej divy Lucie Popp, po ktorom prišla ponuka dirigovať uvedenie Smetanovej Predanej nevesty vo francúzskom Štrasburgu.

Kto bol pre vás ako mladého dirigenta umeleckým vzorom?

Predovšetkým slovenskí dirigenti. U pána Rajtera som sa bol ukázať ešte ako dieťa, vysvetľoval mi, ako urobiť správne dirigentské gesto. Veľa som sa naučil ako asistent Ondreja Lenárda, uznával som Tibora Freša, inšpiroval ma skvelý Gerhard Auer…

Charakterizujú vás ako optimistického, jemného a pokojného človeka, ktorý dosiahne pochvalou ako dirigent viac než autoritatívnym prístupom. Platí to však aj o práci riaditeľa opery? Nie je pri nej potrebné byť predsa len akýmsi „capo di tutti capi“?

Je pravdou, že tak ako dirigent, aj ako riaditeľ som nútený robiť aj nepríjemné rozhodnutia. Vždy sa ich snažím maximálne vyargumentovať a prekonzultovať. Prvoradým je pre mňa konečný výsledok, ku ktorému sa snažím dopracovať radšej pokojnejšou cestou.

Čo je ťažšie? Naučiť sa ovládať partitúru naspamäť alebo dokázať ovládať orchester, povahy a nálady umelcov a interpretov…?

Dirigent a aj manažér musia byť aj dobrými psychológmi, vedieť skĺbiť veci tak, aby fungovali. Ja neriešim intrigy, klebety a podobné veci, ani ako dirigent a ani ako manažér, pretože ma to nezaujíma a radšej sa koncentrujem na svoju prácu.

Ako dirigent ste mali pod palcom len orchester, ako riaditeľ „vládnete“ nad celou operou. Aby bol umelec špičkovým dirigentom, musí mať určité predpoklady a talent. Ako však byť dobrým riaditeľom? Čítate motivačnú literatúru alebo ste v sebe objavili skryté manažérske predispozície?

Sú veci, ktoré sa naučiť – najmä čo sa týka umenia – nedajú. Hovorí sa napríklad, že dobrý dirigent musí mať v prvom rade ruky. Pokiaľ dirigent nedokáže rukami odovzdať orchestru a spevákom to, čo cíti, aj keď sa bude akokoľvek snažiť, nikdy nebude dobrým dirigentom. Ako manažér sa snažím veci riešiť prirodzenou autoritou, pričom to, že som umelec, je mojou výhodou – do riadiacej pozície som prišiel z prostredia, ktorého úskalia, pozitíva a potreby dôverne poznám.

V národnom divadle ste dirigentom 23 rokov, z toho 11 rokov ako šéfdirigent. V súčasnosti ste na tretinový úväzok šéfdirigentom a na plný úväzok riaditeľom opery. Netrpíte rozpoltenosťou? Čo je vášmu srdcu bližšie dnes? Neľutujete – po roku – svoj výlet do pozície riaditeľa?

Po riaditeľskej funkcii som nikdy netúžil…

… to mi hovoria všetci, ktorí ju už majú. Tak to skúsme inak: ona túžila po vás, a preto ste ju zdvihli zo zeme?

Dostal som ponuku a prijal som ju. Uvedomujem si, že z dlhodobého hľadiska už nemôžem „sedieť na dvoch stoličkách,“ pretože ako riaditeľ opery mám toľko práce a povinností, že cítim, že by to z mojej strany bolo umelecky nezodpovedné. Aj preto sa snažím nájsť do SND kvalitného šéfdirigenta.

Sú dirigenti „úzkoprofilový tovar“?

Kvalitných a renomovaných umelcov, ktorí by mohli byť šéfdirigentmi, je málo. A aj keď sú, je problém ich v našich pomeroch dôstojne zaplatiť. O SND sa hovorí, že sme prvou scénou, akousi pomyselnou výkladnou skriňou kultúry tejto krajiny, no platmi členov orchestra, zboristov či sólistov sa to neprejavuje. Na druhej strane som presvedčený, že šéfdirigent nemôže brať svoje remeslo len ako „kšeft“, ale aj ako poslanie. Tak ako my všetci, ktorí tu sme a ktorí to robíme ako určité poslanie a vášeň – na úkor lukratívnejších zahraničných angažmánov. Takže, výber optimálnej osobnosti šéfdirigenta nie je ani zďaleka taký jednoduchý, ako sa môže zdať. O to som radšej, že sa mi podarilo presvedčiť na spoluprácu a opätovný návrat do SND pána Ondreja Lenárda, ktorého už dirigovanie Krútňavy v októbri bolo prijaté veľmi pozitívne orchestrom aj publikom.

Do pozície riaditeľa ste pred rokom nastupovali s optimizmom. Máte ho aj dnes?

Pred rokom som bol presvedčený, že viem, do čoho idem a čo ma čaká. Po nástupe som zistil, že je to len nepatrný zlomok z toho, čo tu na mňa číhalo. Našťastie, postupne sa mi darí nastavovať pravidlá, ktoré tu dovtedy neboli. Nečudo – sám som tu zažil obdobie, keď sme mali v priebehu troch rokov až sedem riaditeľov opery! Absentovala tu akákoľvek kontinuita práce, ktorá by bola predpokladom vybudovania pevného a funkčného systému. Mám schválenú koncepciu, o ktorej som presvedčený, že posunie operu dopredu.

Stále sa hovorí o slabom finančnom ohodnotení členov orchestra, zboru a sólistov. No je problémom kvality súboru len toto?

Ani zďaleka. Ide o komplex roky prehliadaných a neriešených problémov. Tak napríklad: donedávna museli hráči orchestra národného divadla hrať napríklad na „hrdzavých“ lesných rohoch.

Na nástroje sa vám nakoniec podarilo financie získať…

Áno. Vďaka nedávnej finančnej podpore sme dokázali zažehnať najväčšiu katastrofu. Teraz je mojou prioritou dosiahnuť lepšie finančné ohodnotenie pre jednotlivých členov súboru. Som presvedčený, že kvalitná a hodnotná kultúra dokáže krajinu skultúrniť a kultivovať. Pokiaľ si to neuvedomia kompetentní, budú všetci šikovní a talentovaní ľudia odchádzať do zahraničia

Ako dirigent ste účinkovali s takými osobnosťami, akými boli divy Montserrat Caballé, Jelena Obrazcovová, Peter Dvorský, Gabriela Beňačková, Joseph Calleja alebo Eva Urbanová. Dirigovali ste prestížne orchestre na rôznych svetadieloch. Je niečo, čo je pre vás nesplnenou umeleckou výzvou?

Splnil som si všetky dirigentské sny. Dokonca sa mi podarilo dirigovať orchestre, o ktorých som v živote ani len nesníval, ako napríklad Moskovskú filharmóniu, čo mi závideli aj dirigenti zvučnejších mien. Dnes je mojou prioritnou ambíciou pomôcť slovenskej opere a ľuďom, ktorí ju v SND tvoria.

Každá krajina či región má svoje špecifiká. Pokiaľ by ste mohli porovnávať, aké je slovenské publikum v porovnaní s inými na svete? Je energickejšie, pripravenejšie, spontánnejšie alebo skôr hĺbavejšie?

Myslím si, že je vnímavé, srdečné, no nie je naklonené prílišným „úletom“. Chcem sa nenápadne pokúsiť o to, aby vnímali kvalitné umenie hlbšie a precíznejšie. Pokiaľ to osloví a zaujme najmä mladú generáciu, tá si do divadla v budúcnosti nájde cestu sama. Je to však beh na dlhé trate. Žiaľ, v uplynulých rokoch klasické navštevované a obľúbené tituly necitlivo nahradili napríklad predstavenia, ktoré boli pre divákov šokujúce a reagovali na ne často so znechutením, ako napríklad pri rozprávke Sadko, ktorá bola vďaka istým excesom prístupná až od 17 rokov a po dvoch uvedeniach musela byť nakoniec stiahnutá z repertoáru. Takého necitlivé experimenty a režijná arogancia vážnej hudbe a opere skôr škodia, než ju popularizujú…

Pred troma rokmi ste naštudovali a dirigovali v Pekingu prvé uvedenie opery s použitím 3D technológie na svete. Do akej miery ste zástancom moderných, netradičných predvedení vo svete vážnej hudby?

Predstavenie Rusalky bolo nádherné – v klasickej réžii. Akurát tam prvých desať minút boli používané 3D efekty. Bolo to jedinečné a nerušivé spestrenie klasického diela. Išlo o prvé uvedenie českej opery v Číne a sála s kapacitou 2 400 ľudí bola počas šiestich večerov absolútne vypredaná.



V SND mali diváci možnosť vidieť koncert Bondovky v opere v podaní mladých spevákov Martina Madeja a Celeste Buckingham. Ide o pokus takto priblížiť Operu SND aj mladému poslucháčovi?

Ohlasy na Bondovky v opere sú výborné. Chceli sme ponúknuť tento koncert na osvieženie na sklonku leta, niečo navyše, mimo repertoáru sezóny. Naším zámerom bolo, aby do priestorov opery prišli aj tí, ktorí do SND bežne nechodia. Neplánujeme to však robiť na nejakej pravidelnej báze. Budem však konkrétnejší – operu chceme otvoriť pre najmenších divákov. Preto prichádzame s tzv. vianočnými mikulášskymi koncertmi pod záštitou skvelého operného speváka Petra Mikuláša, na ktorých privíta ako Mikuláš spolu s čertom deti a ich rodičov. Vystúpi na nich aj Bratislavský chlapčenský zbor, pričom využijeme pomocou rôznych vizuálnych efektov aj zmodernizované opravené javisko a technológie Sály baletu a opery. Začiatkom roka to bude zase klasická a vizuálne pútavá Rusalka či neskôr Čert a Káča.

Platí aj pre povolanie dirigenta, že čím je starší, tým je vyzretejší a lepší?

Na to je veľmi ťažká jednoznačná odpoveď. Jeden už nežijúci slávny dirigent mi kedysi hovoril, že najlepšie dirigoval Beethovenove symfónie ešte ako mladý dirigent, pretože sa nebál dať do dirigovania rýchlejšie tempo a razantnosť. Všeobecne však platí, že čím je dirigent starší, tým je skúsenejší a vyzretejší. Najlepším dôkazom je aj opätovné úspešné účinkovanie Ondreja Lenárda v SND.

Niektorí športovci či umelci majú v zmluvách zakázané určité športy či aktivity. Čomu sa musia vyhýbať dirigenti?

Dirigenti, pokiaľ viem, takéto zmluvy nemávajú. Ja som jazdil na motorke, desať rokov na koni, dnes bicyklujem (bicykel má opretý o stenu aj vo svojej riaditeľskej kancelárii – pozn. autora). Musím sa však vyvarovať hluku a dávať si pozor na svoje hudobné „uši“.

v rozhovore s Petrom Škorňom, editorom mesačníka Portál