Štvorec podľa Mariána Amslera

Po úspešných tituloch ako Jane Eyrová, Fanny a Alexander, Vojna a mier je Štvorec štvrtou inscenáciou na doskách veľkej sály Činohry SND vo vašej réžii. Tento titul v divadelnej verzii uvádza naša prvá činoherná scéna vo svetovej premiére. Samotný autor scenára a filmový režisér Ruben Östlund sa v rozhovore vyjadril, že si javiskovú podobu fakt nevie predstaviť, hoci sa na ňu teší.

 

 

Akým smerom sa od začiatku uberali a modifikovali vaše prvé predstavy a návrhy aj v kontakte s ostatnými tvorcami inscenácie, ktorých ste si vybrali?

Veľmi dlho sme čakali na definitívne rozhodnutie, či dostaneme autorské práva, alebo nie, a za ten čas som mal možnosť premýšľať, ako k tomu vlastne pristúpiť. Osobne neznášam americké remaky úspešných európskych filmov, a to bola moja prvá myšlienka, ako to uchopiť a pritom neurobiť len trápnu kópiu filmu. Keď prišla skvelá správa, že máme autorské práva, zároveň nám od Rubenovej agentúry prišla aj verzia scenára vo švédčine a angličtine, hneď som si scenár čítal a bol som prekvapený a nadšený, keď som zistil, že sa od filmu výrazne líši. Prvý problém bol teda hneď prekonaný, urobíme inscenáciu, ktorá vychádza z prvej, nezverejnenej verzie scenára a už v princípe je teda odlišná. Zameriava sa viac na Fabrica (vo filme sa postava kurátora volá Christian), je tam viac dialógov, jasnejšia dejová linka, viac dramatických situácií. Druhým problémom bolo, ako preniesť filmový scenár s množstvom exteriérov a interiérov do nejakej javiskovej podoby bez toho, aby sme sa pokúšali tieto priestory napodobňovať. Museli sme vymyslieť nejakú divadelnú skratku. Tak sme jednoducho zvolili najdominantnejší priestor – a tým je samotná galéria plná inštalácií, projekcií, objektov a ľudí. To je naša základná koncepcia, odohrať celý príbeh ako nejakú javiskovú inštaláciu, kde sa z predmetov dennej potreby stávajú umelecké diela, z rozhovorov interview, zo stretnutí mítingy, z videí v telefóne videoart, zo situácií performancie atď. Život sa transformuje do umeleckého diela. Ako hovorí Fabrice v úvode, ide o výstavu/nevýstavu. Divadlo/nedivadlo. Predstavenie opúšťa priestor javiska, zasahuje divákov, je to sčasti aj sociologický experiment. Štvorec nie je len divadelná inscenácia, ale aj pokus o umeleckú inštaláciu.

Dnes sa pri inscenovaní aj klasika často prenáša do modernej doby a hry z iného geografi ckého a kultúrneho prostredia sa transformujú na naše domáce pomery a rozmery. Prečo ste sa Štvorec rozhodli ponechať vo švédskom kontexte?

Zo začiatku sme, samozrejme, uvažovali, či je možné adaptovať príbeh Štvorca do nášho slovenského kontextu, ale dospeli sme k záveru, že nie. Na Slovensku, bohužiaľ, nemáme adekvátnu galériu súčasného umenia, ktorá by svojou veľkosťou a významom reprezentovala galériu z filmu, zároveň je u nás nepredstaviteľné, že by kurátor galérie bol verejne známou osobou s vplyvom a finančným zázemím, tak ako je Christian vo filme. Umelecké profesie sú finančne podhodnotené a vplyv umelcov na dianie v spoločnosti je dnes vnímaný skôr negatívne. V tomto sa ukazuje vyspelosť, či skôr zaostalosť nášho národa. Prítomnosť či absencia kultúrnych, politických elít, ich miesto, význam, dosah je ostatne hlavnou témou práve prebiehajúcej sezóny v Činohre SND. Druhou, veľmi výraznou témou sú sociálne rozdiely v spoločnosti, v tomto konkrétnom prípade ide nielen o majetkové rozdiely, ale aj rasové, národnostné či rodové otázky. V tomto sa už možno blížime k Švédsku, síce nemáme imigrantov, ktorí by reálne „ohrozovali“ našu spoločnosť, ale už dlhodobo je u nás vytváraný tlak a predsudky voči ľuďom, ktorí sú „iní“. Myslím tým inakosť všetkého druhu. Ak mám povedať, čo som v našej inscenácii zdôraznil, tak to sú práve tieto témy: predsudky, kastovanie, nenávisť, strach, skrytý rasizmus.

Kto je pre vás Fabrice na začiatku a Fabrice na konci, kto sú ľudia, ktorí ho obklopujú?

Ako každý umelec, aj ja hľadám styčné body s hlavnou postavou príbehu, ktorý chcem rozprávať a v tomto prípade je to Fabrice – úspešný muž stredného veku, ktorý sa snaží vo svojom živote dosiahnuť kariérne maximum a zároveň žiť plnohodnotný naplnený život. Fabrice je rozvedený, no stará sa o dve dcéry, má luxusný byt a predražené ekologické auto, v práci túži po najvyššej méte, stať sa riaditeľom múzea moderného umenia. Ale čo príde potom? Vo svojom okolí poznám niekoľko podobných ľudí, ktorí urobili kariéru vo veľmi mladom veku a akosi si uvedomili, že už sa nemajú kam posúvať. Mnohí odišli z práce a začali sa venovať rodine, alebo si našli nové zamestnanie, síce s menším zárobkom, ale zato s väčším emočným naplnením. Je to otázka akejsi nasýtenosti? Či dokonca presýtenosti? Kedy si už uvedomíme, že máme dosť a nie je sa kam posúvať? Fabrice prechádza istou formou takéhoto uvedomenia, ale dovedie ho k tomu náhoda, súhra okolností. Nejde o žiadne duchovné prebudenie, či prerod, on jednoducho stúpal na vrchol a ešte pred koncom sa pošmykol a spadol opäť dole. Nie je to tragédia. Nie je to zúfalstvo. Je to normálny kolobeh života, úspechov a sklamaní, nahliadaný s typicky švédskou iróniou a humorom.

Veľmi aktuálnou témou Štvorca je, okrem politickej korektnosti, aj úloha sociálnych médií, virtuálnej reality a mechanizmov reklamného priemyslu. Aký vplyv majú, podľa vás, tieto faktory na komunikáciu, budovanie či rozklad vzájomných vzťahov a hodnôt?

Áno, zmena je fatálna, začínam si to uvedomovať najmä v poslednom čase, keď vidím, ako mediálny priestor dokáže manipulovať davy. Či už ide o voľby prezidenta, alebo o súkromný život jednej herečky. Ľudia sú anonymitou posilnení a čoraz viac sa radikalizujú, píšu veci, ktoré by nikdy nepovedali nahlas, závidia a nenávidia oveľa intenzívnejšie, lebo majú pocit bezpečia virtuálnej reality. A v tom prichádzajú na rad trolovia a platení ľudia, ktorí majú za úlohu tieto negatívne emócie umelo priživovať, podporovať a ešte viac radikalizovať. Čítanie internetových diskusií sa stalo adrenalínovým zážitkom, keď viete, že nemôžete zasiahnuť, ale zviera vám žalúdok z toho, kam až sme dospeli. Ako je toto možné? Ako to, že si ľudia prajú utrpenie, smrť? Kde sa berie toľká nenávisť a agresivita? Kedysi sme sa sťažovali, že internet ničí vzťahy, že je nemožné nájsť partnera v záplave internetových zoznamiek, ale tieto obavy už vyznievajú banálne v porovnaní s tým, že niekto posiela ľudí do plynu, chce niekoho dobiť alebo ukameňovať. Všetci tak trochu žijeme v bublinách, ktoré sme si vytvorili v internetovom svete. A tak nás šokovalo, keď sa stal Trump prezidentom, nevedeli sme predýchať, že v Británii ľudia hlasovali za brexit, nerozumieme, prečo má u nás stále najvyššie preferencie Smer a prečo by toľko ľudí volilo ĽSNS. Ale kto sme my? Nejaká elita, ktorá si myslí, že jej názor je najsprávnejší? Veď to isté si myslia tí druhí! Aj tí, čo čítajú tento rozhovor. Pluralita názorov je pre demokraciu nevyhnutnou, ale elementárna schopnosť rozlišovať zlo a nenávisť by mala byť samozrejmosťou. A toto všetko sa nejako vytratilo. Sme stratení v množstve možností?

Vo Štvorci sa hovorí aj o otázke slobody prejavu. Podliehate ako umelec autocenzúre?

Celý tento rozhovor sa snažím viesť tak, aby som nepodliehal autocenzúre, teda hovoriť úprimne, čo si myslím, ale zároveň byť slušný, nikoho neurážať a obhájiť si svoj názor, a právo na slobodu umeleckého prejavu. Nejde o vulgarizmy, či osočovanie, ide o elementárne etické zásady. Sloboda sa končí tam, kde zasahuje do slobody iného človeka. Myslím si aj, že úloha médií sa v našej spoločnosti radikálne obracia a mení, honba za senzáciami a lacnými bulvárnymi informáciami pomaly prestáva byť atraktívna. Aspoň dúfam, že tragédia, ktorá otriasla Slovenskom minulý rok v januári, posunula naše vnímanie médií a ich zodpovednosť niekam vyššie. Mali by si to uvedomiť všetci vrátane politikov, ktorí vedú štvavé vojny proti novinárom. Áno, bulvár tu bude vždy, ale zároveň sú tu aj poctiví novinári, ktorí nebažia po falošných senzáciách, ale hľadajú pravdu a odkrývajú špinu, ktorá sa dlhodobo hromadila kdesi pod povrchom.

S režisérom Rubenom Östlundom ste v podstate z rovnakej generácie, a preto by nás zaujímalo, či s ním máte pocit akéhosi súznenia na diaľku. Máte na konte desiatky divadelných inscenácií a mnoho ocenení, neláka vás vyskúšať si aj filmový žáner?

Štvorec bol môj prvý Östlundov film, až potom som si pozrel Vyššiu moc, Play a V moci davu. Možno to znie trúfalo, ale áno, mám pocit súznenia, porozumenia, podobného zmyslu pre humor, páčia sa mi jeho postavy a situácie, do ktorých ich vo svojich filmoch dostáva. Pri Vyššej moci som si niektoré scény prehrával viackrát za sebou a veľmi som sa s tým filmom dokázal stotožniť. Breakdown hlavného hrdinu vo finále filmu považujem za jednu z najsilnejších filmových scén, aké som naposledy videl. Je to veľmi zaujímavý tvorca, scenárista aj režisér a obdivujem jeho všestrannosť. Veľmi túžim po tom napísať a natočiť vlastný film, ktorý by bol taký silný, múdry a ešte aj vtipný, ako sa to podarilo Rubenovi Östlundovi.

kompletnú verziu rozhovoru nájdete v bulletine k pripravovanej premiére

Marián Amsler v rozhovore s Darinou Abrahámovou, dramaturgičkou Činohry SND a Katarínou Quisovou, poslucháčkou VŠMU

 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Činohra SND (@cinohrasnd),