Hľadanie podstaty lásky v súčasnom texte

Na javisko Činohry SND prichádza v sezóne, ktorá sa venuje intelektu, súčasná dráma britskej autorky Lucy Prebble Vedľajšie účinky. Je to text, ktorý sa zaoberá výskumom nových antidepresív a zároveň skúma zrod našich emócií. Jednoducho povedané, je to hra o láske a depresii. Podľa teórie drámy dokonale spĺňa atribút jednoty miesta i deja. Zároveň však svojím spôsobom napĺňa aj jednotu času. Nie, celý príbeh sa neudeje za 24 hodín, ale v priebehu jedného mesiaca. Áno, niekedy tak málo stačí, aby sa zrodila láska. Súčasná hra prináša aj súčasných hrdinov, so svojimi túžbami i zlyhaniami, ale rovnako ako antika, dokáže aj ona stvoriť hrdinu, ktorý prechádza zo šťastia do nešťastia nie vlastným pričinením a tým možno privolá katarziu.

 

Počas procesu sa nám odhaľuje, akou výzvou sa pre herca súčasný dramatický text môže stať. Na skúškach sme sa rozhovorili o tom, aké môže mať v sebe úskalia a aké výzvy, ale i to, čo môže spôsobiť prekážku. Najnovší člen Činohry SND Roman Poláčik hovorí, že „oproti klasickej dráme, v tej súčasnej cítiť oveľa väčšiu spisovateľskú potrebu venovať sa dnešným problémom bez zveličenia. Problémy dnešnej spoločnosti opisuje oveľa konkrétnejšie a pálčivé témy priamo pomenúva.“ V hre Vedľajšie účinky má postavu Tristana. Presne toho hrdinu, ktorý pred nami prechádza výrazným vývojovým oblúkom, „muž bez pevného zázemia, ale s pevným názorom. Plný radosti zo života, ktorú mu pomaličky berú, v podstate kvôli peniazom“. Jeho partnerkou, ktorá rovnako zažíva konfrontáciu s vlastným ja a ktorá sa mení, je Monika Potokárová ako Connie. Pre ňu je veľkým pozitívom súčasnej drámy „obdobie, do ktorého je zasadená, čiže súčasnosť. Na rozdiel od historických hier, kde si treba dokonale naštudovať reálie, zvyky a celkový kontext doby, v súčasnej dráme vychádzame z dneška ako takého. Je tu priestor na civilné, moderné herectvo, ktoré vychádza z jazyka textu. Občas sa však stane, že súčasné hry chcú byť až také súčasné, že strácajú svoju dôveryhodnosť“. Vedľajšie účinky dokazujú, že britská škola playwritingu dokáže v interesantnej forme priniesť najsúčasnejšie témy aj zaujímavé postavy. Romana Poláčika oslovila ako najdesivejší fakt hry devastácia človeka. „Tristan do príbehu prichádza ako bezprostredný človek a odchádza z neho ako osoba odkázaná na fyzickú aj emocionálnu pomoc niekoho iiného.“ Ten iný je práve postava Connie, ktorá zisťuje, že láska znamená aj sebaobetovanie. Vzťah generačne mladšej dvojice Tristana a Connie sa pred divákmi odvíja z bodu nula až po absolútne sebaobetovanie. Monika Potokárová ho opísala veľmi presne: „Ukazuje rôzne podoby lásky, jej vývoj, prekážky, úskalia a vrcholy. Autorka sa zamýšľa nad základnou otázkou, čo to vlastne láska je, čo prináša a berie. Je to naozaj dômyselne vystavaný text, v ktorom sa so situáciami môže stotožniť každý, kto v živote mal s láskou dočinenia.“ Postava Connie je jej blízka premýšľavosťou i preto, že je to „vnímavé dievča s realistickým a triezvym pohľadom na život, úplne iným, ako má Tristan“, a preto je pre ňu zaujímavý vývoj ich vzťahu, „to narážanie na rozdiely, ktoré sú vo výsledku nevyhnutnou súčasťou ich vzájomného dopĺňania sa“. Takéto dopĺňanie sa je charakteristické aj pre postavy Tobyho a doktory Jamesovej. Sú to lekári vyjadrujúci sa fundovaným jazykom, ktorí aj tie najvypätejšie situácie vedia vyvažovať citlivosťou. V oboch prípadoch nakoniec prichádza k veľkej miere sebaobety pre toho druhého. Vďaka láske dokáže Connie prekročiť hranice stereotypu jej predošlého vzťahu a s vierou v zlepšenie zdravotného stavu zostáva s Tristanom, ktorému lieky ublížili. Naopak, Lorna Jamesová chce podstúpiť liečbu depresie liekmi a vrátiť sa do života, aby možno raz mohol opätovne začať vzťah s Tobym, ktorý nové antidepresíva vyvíja aj preto, aby vrátil do života svoju lásku. Kým v prípade Connie a Tristana zapríčinia lieky citovú deformáciu, je možné, že pre doktorku Jamesovú a Tobyho to bude nový začiatok.

Miriam Kičiňová,

dramaturgička pripravovanej premiéry