Sen noci svätojánskej

Sen noci svätojánskej

balet

Balet v štyroch dejstvách

historická budova SND

Zdá sa, že Shakespeare má pôžitkársku radosť z toho, ako sa s nami v tejto hre zahráva, ako nás láka na neschodné a nebezpečné cesty vášne, na málo frekventované chodníčky bláznivých lások, aby nás lepšie zmiatol, poplietol a vyvolal v nás pochybnosti o našom presvedčení, o našom spôsobe vnímania reality.

Napokon, snaží sa o takéto napätie, a súčasne nás zabáva: pýta sa, čo je podstata skutočnosti, čo je podstata snov, čomu treba veriť. Kde je pravda? S nadhľadom, s humorom a s akýmsi upodozrievaním na diaľku, ktoré divadelné umenie dovoľuje, nám nastavuje zrkadlo, v ktorom sa jeden za druhým odráža náš obraz, dokonalý alebo deformovaný, verný alebo neznámy, príťažlivý alebo roztrpčený, podľa toho – ako to hovorí Helena – či vidíme, vnímame očami alebo dušou.
Buďme si však istí, že všetko je len fraška, a napokon: „Všetko je dobré, čo sa dobre skončí!“. Sen noci svätojánskej je fantastická feéria, nežná a burleskná zároveň, hlboká a ľahkovážna, v ktorej na seba nadväzujú s rozkošou a brilantnosťou scény pomätené, vystavané na komickej zámene osôb a neuveriteľných omylov, ktoré podnecujú katastrofy prirodzené a nadprirodzené, božské dišputy, ľudské hádky a nedorozumenia, do ktorých sa zamiešajú bohovia, smrteľníci i bytosti noci, víly, čarodejnice, gnómovia, škriatkovia a iné postavy oplývajúce magickou mocou.

A v okamihu, keď sme pohodlne usadení vo svojom kresle diváka, snažiac sa hrať úlohu, ktorú nám Shakespeare tak umne ponúkol, opäť nás vláka do svojich osídel, oklame nás niekoľkými čarami a opustí nás, nepokojných, na hranici neznáma. Nepokojných, ale vzrušených!

Lebo v Sne noci svätojánskej všetko podnecuje, všetko provokuje a všetko vzrušuje! Objavujeme chuť a radosť zo strachu, ktorý sme pociťovali ako deti, keď sme prosili rodičov, aby nám znovu a znovu rozprávali strašidelný príbeh, o ktorom sme vedeli, že sa dobre skončí! Rovnakú radosť, ktorú pociťovali kedysi tí, ktorí sa dobrodružne vybrali do labyrintov kríkov vymodelovaných „a la francaise“ – na francúzsky spôsob, riskujúc pritom, že sa stratia, že sa budú báť, ale cítiac tú delikátnu a pochybnú chuť odvážiť sa dotknúť neznáma, prekonať istú hranicu, vychutnať rozkoš nebezpečenstva, cítiť, ako sa nám prebúdzajú zmysly pri zvukoch a vôňach prírody.

Keď sa takto oddáme sneniu v tomto mysterióznom lese, v tú zvláštnu noc, Shakespeare nás vyzýva, aby sme nerobili unáhlené závery, aby sme sa neusilovali vždy vládnuť nad svetom, ktorý nás obklopuje a ktorému chceme vnútiť nejakú morálku. Povzbudzuje nás k tomu, aby sme sa vybrali tam, kde rozum je nerozumnosťou, kde bláznovstvo a srdce oslavuje život! Navrhuje nám, aby sme žili a vychutnávali to, že sme živí! Tak ako Hermia, Helena, Lysander, Demetrius a ďalší protagonisti tejto komédie, vyberieme sa na cestu, aby sme sa zmenili po tom, ako prejdeme touto fantastickou svätojánskou nocou, najkratšou v roku, tiež však najmagickejšou, v ktorej sú zmysly mimoriadne podráždené, príroda mimoriadne plodná, čarodejnice mimoriadne mocné, trávy a kvety obdarené magickou silou, zamilovaní inšpirovaní intenzívnymi snami a slabí duchom zasiahnutí bláznovstvom!

Noc, ktorá vedie k sobášu, k svornosti, k oslave a k vychutnávaniu života! Noc ako dvere do nášho najhlbšieho vnútra, po ktorej nasleduje brieždenie – cez okno otvorené do šírošíreho sveta, ktorý nás obklopuje a ktorý je určite mohutnejší ako ten, ktorý nám dovoľuje obsiahnuť rozum. Aké krásne pozvanie do tanca, priestor prinavrátený slnku, mesiacu, hviezdam, sile prírody, nášmu vnútru, rytmu cyklov, kozmickému prúdeniu, obehu hviezd a života...