Kaleidoskop ľudí

v kostýmoch výtvarníčky Ľudmily Várossovej
 
Čo pre teba znamená realizácia kostýmov k takej zvláštnej opere, akou sú Hoffmannove poviedky?
Najskôr som si musela odpovedať na otázku, či je na mieste výtvarná bohatosť, ktorá sa v tomto diele ponúka, pretože hudba i libreto sú plné rozprávačských, až rozprávkových konštrukcií. Alebo prísť s konceptom, ktorý bude hľadať zobrazenie príbehu v súčasnom svete s jeho estetikou. Snažiť sa aktualizovať príbeh opery.
 
Spolupracovala si s Jozefom Bednárikom – aký je rozdiel v ponímaní a realizácii teraz a vtedy?
Začiatkom 90. rokov, keď predchádzajúca inscenácia vznikla, sme sa domnievali, že naše obecenstvo túži vidieť človeka v spoločnosti odľahčeným, romantizujúcim pohľadom. Dnes žijeme viac-menej bez ilúzií, takže naše reflektovanie sveta je prozaickejšie s naliehavejšou dávkou realizmu, ba až sarkazmu.
 
Ako vyložil operu Beďo (Jozef Bednárik) a ako Pavol Smolík?
Režisér Jozef Bednárik v inscenácii nastavil zrkadlo svetu umelcov. Fantazíroval, dal postavám krídla, nemoralizoval, ale ako skvelý pozorovateľ sa dotýkal mnohých tém života a jeho hodnôt. Prostriedkom mu bolo aj bravúrne využívanie výtvarných prostriedkov. Pavol Smolík apeluje na rôzne aspekty sociálnej manipulácie, akými je napríklad túžba po univerzálnej kráse, citové vyprázdnenie, mediálna posadnutosť a s tým súvisiaca strata osobnej identity.
 
Aký ste hľadali inscenačný kľúč, keďže pripravujete inscenáciu pomerne za krátky čas?
Zodpovedajúci zrýchlenému času, ktorý žijeme. A naostro! Naša komunita je vzorkou divadelného sveta – je to kaleidoskop ľudí, ktorý nachádzame v zákulisí, vo foyeri, v bufete, medzi divákmi. Kde každý z nich túži byť aspoň na chvíľu súčasťou fantazijných, vtipných, osudových či vášňou naplnených Hoffmannových príbehov. Zostanú v ľuďoch nejaké ilúzie? V obnaženom technickom zákulisí, ktoré v jednotlivých epizódach dostane sofistikovanejšie podoby, budeme napĺňať ich príbehy v súčasnej estetike.
 
Je Hoffmann skrachovanec z vlastnej viny?
Ani jeden z nás si nedokáže presne nastaviť svoj život, hoci sa o to urputne snaží, lebo život je koktailom ľudskej túžby, vôle, vášne, dávky empatie, je formovaný prostredím, náhodou, šťastím – skrátka osudom… Pre divadlo je zobrazenie hrdinu vo víre života lákavejšie ako počúvanie lamentovania napravených starých hriešnikov.
 
Odohráva sa dej teraz alebo v minulosti?
Takéto životné príbehy sa budú odohrávať aj v budúcnosti…
 
Ľudmila Várossová, kostýmová výtvarníčka v rozhovore s Martinom Bendikom, dramaturgom Opery SND