Láska ako vedľajší účinok

Mladá britská autorka Lucy Prebble (1981) v roku 2009 rozbúrila divadelné vody svojou hrou Enron o krachu energetického gigantu a o špekulatívnych fi nančných hrách, ktoré koniec koncov viedli aj k ekonomickej kríze. Ukázalo sa, že ju zaujímajú špecifi cké a vyhrotené situácie, ako sama hovorí, „môžem písať len o veciach, ktoré ma vydesia“. Témou, ktorá ju, naopak, viac zaujala, ako vydesila, bolo divadlo a láska. Aj takto by sa dali vyabstrahovať dva veľké pojmy, ktoré sa pretkávajú v jej hre Vedľajšie účinky.

 

 

Pustila sa do nezvyčajne ťažkej úlohy a vniesla do sveta drámy opäť nežný rozruch. Pod názvom Vedľajšie účinky sa skrýva dobre napísaný príbeh a niekoľko zásadných otázok o tom, kde a ako sa rodia naše city. Prebble uzavrela na jedno miesto a v jednom čase štyri postavy. Tristan (Roman Poláčik) a Connie (Monika Potokárová) sa dobrovoľne stali účastníkmi plateného výskumu na účinok nových antidepresív. Počas tohto výskumu sú monitorovaní lekárkou Lornou (Diana Mórová) a lekárom, zároveň i zástupcom farmaceutického koncernu Tobbym (Richard Stanke). Zdá sa, že by to mohla byť dobrá štúdia rovnako o farmakobiznise, ako i o depresii. Áno, o nej sa v hre hovorí veľa, veď ide o antidepresíva. Lenže ide aj o čosi iné, pretože medzi dvomi mladými účastníkmi medicínskeho experimentu sa začnú rodiť city. Lucy Prebble využíva takúto špecifi ckú situáciu na to, aby rozohrala medzi postavami malú existenciálnu drámu o láske a emóciách. A pri tom všetkom to nie je iba dráma.

V istom rozhovore Lucy Prebble povedala, že „láska je vlastne aj zábavná a vtipná, a preto aj postavy v sebe majú veľa humoru, najmä v reakcii na danú situáciu a okolnosti. Hra otvára zásadné a veľké témy, ako je láska, bolesť, nenávisť a vášeň, ale hovorí aj o temných veciach v našich životoch“. Označila túto hru ako voyeristickú a to je na nej to divadelné. My sa budeme dívať na dvoch mladých ľudí, na ktorých sa ktosi díva a neustále ich pozoruje. A pritom všetkom im sa to deje. Akoby v priamom prenose zažívajú vzrušenie i trápenie z rodiacej sa, takmer zakázanej, lásky. V tomto je to hra, ktorá ide na telo, jednak fyzicky odhaľuje medicínske úkony, ale odhaľuje aj psyché a niekedy aj náš mozog. Kto je vlastne zodpovedný za naše city? Kde sa rodia a ako sa rodia? Je láska ako droga? Alebo môže droga vyvolať lásku? V slede situácií sa zdá, akoby láska bola na chvíľu iba dobrý vedľajší produkt dostatočnej dávky dopamínu v tele. Nie je to však zložitejšie? Alebo naopak, je to celé oveľa jednoduchšie? Hra Vedľajšie účinky, príbeh Tristana a Connie, Lorny a Tobbyho, sa týka našej racionality rovnako ako i emocionality. Je to well made play o tom najpodstatnejšom, o našich traumách z lásky a o schopnosti milovať a sebaobetovať sa. Na pozadí výskumného projektu sa spolu s protagonistami prepadávame do najrôznejších vrstiev vedomia a prechádzame dopamínovými dráhami v snahe porozumieť nášmu mozgu. Vzťahy v každom rozmere. Vzťah vedy a emócií. Vzťah muža a ženy. Vzťah rozumu a srdca. Vzťah našich predstáv o láske a o realite.

Lucy Prebble mala na mysli dve veci, keď písala túto hru. Práve preto, že ju fascinuje ilúzia, rozhodla sa vyskúšať si divadelný potenciál takej zvláštnej situácie, ako je lekársky výskum: „Vložíte niečo do tela niekoho, čo ovplyvňuje jeho myseľ a potom pozorujete, čo to s ním robí. To je v podstate skúsenosť pri dívaní sa na divadlo.“ Druhý dôvod označila ako osobný: „Išla som na to cez vzťahy a rozmýšľanie o tom, aká skutočná je láska a aké ťažké je dosiahnuť, aby trvala. Zaujímal ma moment stvorenia – vzniku lásky.“ Lucy Prebble napísala jednu komplexnú hru, ktorá má v sezóne skúmajúcej intelekt a vzdelanie svoje dôležité miesto. Je to predsa aj taká malá úvaha o túžbe človeka sa občas zahrať na Boha, ale i o večnej nespokojnosti a nutnosti kráčať za poznaním. Skúma limity medicíny i neurológiu, mozog, o ktorom stále nevieme dosť veľa. Kde sa teda rodia naše emócie? Ako?

Spracovala Miriam Kičiňová, dramaturgička inscenácie