Mám rada úlohy zvodkýň - so sopranistkou Andreou Dankovou listujeme v spomienkach

Svet divadla vo svetlách rámp a vôňa zákulisia, neopakovateľné okamihy, povznášajúci potlesk a uznanie, ale aj samota hotelových izieb počas prípravy inscenácií v zahraničí. Čo všetko zahŕňa svet, ktorý je taký rozdielny – iný v zákulisí, iný na javisku a iný pozorovaný z hľadiska. Obidve strany ho milujú a obdivujú...

 

 

Celým svojím bytím patrí k nim aj skvelá sopranistka Andrea Danková, ktorá vstúpila na scénu Opery SND v roku 1994 ako Mimi. Postavu mala do detailov už naštudovanú v Taliansku, aj preto krehká Mimi presvedčila dirigenta Ondreja Lenárda.

Andrea Danková absolvovala žilinské Konzervatórium (v triede prof. Jany Škripekovej) a následne VŠMU v Bratislave u prof. Zlatice Livorovej. Aj jej taliansky pedagóg Rodolfo Ricci mal skúseností na rozdávanie a do detailov pripravil s Andreou niekoľko postáv. Po Mimi prišla Micaela – protiklad ohnivej Carmen. Istým spôsobom však tiež osudová, aké má umelkyňa rada.

Prečo práve takéto typy postáv, pýtam sa šarmantnej dámy, s ktorou v jedno sobotné popoludnie sedíme v divadelnej šatni, aby sme spoločne zalistovali v spomienkach.

Micaela mi otvorila cestu na zahraničné scény. Zúčastnila som sa na súťaži v Trevise pomenovanej po vynikajúcej talianskej sopranistke Toti dal Monte. Súťaž bola zameraná na postavu Micaely. Prišlo deväťdesiat mladých sopranistiek z celého sveta a ja som vyhrala. S tvorivým tímom produkcie Carmen sme potom realizovali niekoľko predstavení po Taliansku a ja som súčasne okamžite dostala ponuku na koncerty s Londýnskym symfonickým orchestrom.

Micaela túži po láske a hľadá ju s pokorou, vy však sršíte temperamentom, ktorý prenášate do svojich postáv aj na javisku, a tak sa nečudujem, že si vás získala Violetta...

Mám rada úlohy zvodkýň, preto som chcela čím skôr spievať Violettu v La traviate, hoci to nebola rola celkom pre môj hlas. Môj taliansky pedagóg mi hovoril, že Violetta je pre tri hlasy – prvé dejstvo koloratúrny soprán, druhé dejstvo mladodramatický a tretie dejstvo dramatický. Príbeh Violetty ma však fascinoval od začiatku. Spievala som ju na mnohých javiskách, nezabudnuteľným však bude stretnutie pri príprave inscenácie v réžii Franca Zeffirelliho. Zmeškala som termín konkurzu, Zeffirelliho však zaujala moja prezentačná ponuka s fotografiami, a tak ma pozval k sebe do nádhernej vily s veľkou záhradou plnou ruží a hortenzií neďaleko Ríma. Najskôr bol prekvapený: veď ty vyzeráš príťažlivejšie ako na fotografiách! Po tomto konštatovaní nastúpil maskér a asi tri hodiny ma líčil. Keď sa líčenie skončilo, Zeffirelli zavolal tenoristovi a ja som čakala, kedy budeme konečne spievať... Vybrali sme sa na obed, kde sme sa rozprávali o všeličom možnom, len nie o spievaní. Až večer, keď už som bola dosť unavená, si ma vypočul. Až neskôr som pochopila, akým bol dobrým stratégom. Mal ambíciu poznať umelca komplexne. Na spoluprácu si vybral tých umelcov, u ktorých cítil a predpokladal aj akési ľudské súznenie na spoločnom projekte, spevácke kvality boli samozrejmosťou. La traviatu v jeho réžii som potom spievala aj vo Verdiho rodisku v Bussete.

Často ste spievali a spievate v Taliansku – La Scala v Miláne, La Fenice v Benátkach, Turín, Palermo a ďalšie a potom svet – New York a jeho Carnegie Hall, Londýn Barbican, Madrid, Japonsko... Dlho by sme vymenovávali, kde všade ste sa tešili zo zaslúženého potlesku. Ktorí partneri, ktorí dirigenti si vás získali?

V Madride som spievala napríklad s tenoristom Neilom Shicoffom a mezzosopranistkou Agnes Baltsa v čase ich najväčšej slávy. Po predstavení v Kráľovskom divadle nám prišiel zablahoželať kráľovský pár Juan Carlos s manželkou Sofiou a Neil Shicoff mi poslal tridsať ružových ruží...

Nemusíte byť skromná, v denníku El Pais ste si prečítali: „... uplynulú noc triumfovala Micaela v podaní Andrey Dankovej.“

Z kolegov na javisku by som možno spomenula napríklad Josého Curu ako Otella, z dirigentov Marca Armiliata, Daniela Gattiho, Kenta Nagana – bolo ich veľa skvelých, od sira Colina Davisa som sa naučila absolútnej precíznosti a pátraniu do hĺbky postáv a to aj pri štúdiu partov pri koncertnom uvedení oratórií, omší...

Našla som recenziu na váš výkon napríklad z novembra minulého roka, keď ste s London Philharmonic Orchestra uviedli pod taktovku Vladimira Jurowského Janáčka a jeho Večné evanjelium. Kritik v Opera Today zvolal: Aký hlas! Andrea Danková spievala opäť úžasne a navyše dirigent Jurowski ponúkol umelkyni ďalšiu spoluprácu. Andrea sa predstaví v Deutsche Oper Berlin, kde bude účinkovať v Musorgského opere Chovačina.

Dlho by sme uvádzali aj zvučné mená režisérov, z ktorými ste spolupracovali vrátane takej osobnosti ako Robert Carsen a jeho Janáček. Moravský rodák spolu s Verdim a Puccinim patria azda k vašim najobľúbenejším. Elisabettu di Valois v Donovi Carlovi ste po dlhom čase opäť naštudovali v Opere SND. Kde všade ste účinkovali za uplynulých osem či viac rokov?

Naposledy som v SND spievala Bohému, myslím v roku 2010. Bola by som rada účinkovala doma, akosi som nenašla ohlas. Medzitým som uviedla napríklad Kaťu Kabanovú v Buenos Aires, nasledoval opäť Madrid, Brusel, Londýn, Štrasburg, Dijon, Turín a podobne.

Aký je život takej emotívnej umelkyne, akou ste vy, necháva sa unášať emóciami aj v bežnom živote, viete sa odpútať aj svojich snov?

Popri kariére potrebujem mať okolo seba blízkych, pocit zázemia, intimity domova... Po štúdiu, po štyroch-piatich rokoch prevažne na zahraničných scénach, som túžila mať domov a rodinu. Barbara sa nám narodila ako darček k mojím tridsiatym narodeninám, prakticky dva dni po nich. Zrejme sa nerozhodne pre umeleckú kariéru, zaujíma ju ľudský mozog a syna láka astronómia. Ale obidvaja majú aj umelecké vlohy – dcéra pekne maľuje a syn zasa výborne hrá na gitare a navyše obidvaja športujú – zlákal ich snoubord. Ale aby som odpovedala na vašu otázku – od narodenia našich detí je rodina na prvom mieste a potom kariéra. Snažím sa to rozdeliť pol na pol. A nelietam v snoch, napríklad, keď som doma, každý večer varím a učím praktickému životu aj deti.

Ak je to pravda, aj vy máte vzťah k horám, prírode a lyžovaniu. Pri jednom z posledných telefonátov som vás zastihla na lyžiarskom svahu...

K lyžovaniu ma priviedol manžel. Je právnikom, zameriava sa na medzinárodné právo a rád športuje. Napríklad aj po mojom účinkovaní v Turíne sme sa vybrali do Sestrière na olympijské zjazdovky. Ale teraz sa teším na Toscu. Interpretovala som ju už mnohokrát v rôznych inscenáciách. Tosca patrí k tým osudovým ženám, vášnivo milujúcim a veľmi žiarlivým a vlastníckym. A keď sme spomínali, že postavami, ktoré stvárňujem aj žijem, tak som niekedy črty Toscy prenášala aj do súkromného života, až sa mi manžel čudoval...

Prežívate na javisku príbeh. Vnímate divákov?

Skoro vôbec, pre mňa je na predstavení dôležitá interpretácia v súzvuku s tým, aby som „pretlmočila“ príbeh vierohodne aj herecky. Áno, som Tosca, a keď doznejú posledné tóny, teším sa na ohlas publika a potom asi do tretej rána nezaspím...



Andrea Danková v rozhovore s Izabelou Pažítkovou, tlačovou tajomníčkou SND