Na ceste k sebe - úvahy nad Fyzikmi

Fyzici, ktorí sa chystajú v SND, budú tematizovať to, kto riadi svet a či je naozaj na základe vedy riadený racionálnejšie, či je naozaj tým lepším miestom.

Ako fyzici prichádzajú k sebe

V plnom nasadení skúšok sa v činohre od apríla oddávame spolu s režisérom Janom Klatom úvahám o tejto vtipnej a grotesknej skladačke tém a zásadných odkazov autora (pre súčasnosť). Fyzici nie je iba intertextuálny fajnšmekrový kúsok, ale aj zdravá provokácia na tému (ne/zdravého) bláznovstva, líderstva a teda aj potenciálnej zodpovednosti. Na margo zodpovednosti sa v istej eseji vyjadril Dürrenmatt i takto: „Tam, kde je zodpovedný každý, nakoniec nie je zodpovedný nikto.“

Zodpovednosť a vedci

Práve táto téma sa stáva počas prvých skúšok najžhavejšia. A živo sa diskutuje. Kde je podstata problému? Dvaja géniovia, vedci, členovia tajnej služby, predstierajú bláznovstvo, aby sa dostali k inému géniovi, vedcovi, ktorý predstierajúc bláznovstvo sa dopracoval k povestnej „teórii všetkého“, čo mu umožnilo prísť na také vynálezy, ktoré môžu rýchlo zničiť svet. Nakoniec sa pod tlakom alebo v zrelej úvahe odhodlajú traja fyzici dobrovoľne uzavrieť pred svetom, aby ho zachránili. To by bol v skratke opis diania v sanatóriu Slečny Doktorky von Zahnd pod jej starostlivým, možno až väzenským dohľadom.

Ako poznamenal Roman Poláčik (Newton), „ich najväčší konfl ikt je v uvažovaní o zodpovednosti. Kilton (Newton) je ochotný zbaviť sa tej zodpovednosti, kým Eisler (Einstein) je plný energie a verí v rozumnú účasť vlády pri narábaní s výskumom.“

Dano Heriban (Einstein) vzdanie sa zodpovednosti jednej z postáv veľmi trefne pomenoval ako snahu „nechcieť dovoliť zneužiť svoj výskum. Einstein odovzdá svoje zistenia a kompetentní nech s tým robia, čo chcú“.

V tejto rozprave úniku od zodpovednosti defi noval režisér Jan Klata pohnútky jednotlivých vedcov i takto: „Einstein – My cNeaste k sebe úvahy nad Fyzikmi Fyzici, ktorí sa chystajú v SND, budú tematizovať to, kto riadi svet a či je naozaj na základe vedy riadený racionálnejšie, či je naozaj tým lepším miestom. činohra činohra sme vymysleli Aladinovu lampu s džinom vnútri. Nemôžeme tú lampu odovzdať nejakému hlupákovi, preto je nutné, vyvrátiť‘ stôl, lebo nastupuje nová paradigma. Teraz sa zmení svet a on rozhoduje o tom, ako bude vyzerať. Vedec politikov v tomto momente nepotrebuje. A Newton mu pripomína, že majú malý problém, pretože džina v tej lampe ešte nemajú. Ním je totiž Möbius a jeho poznatky.“ Takže je dôležité chytiť práve jeho. V rámci metafor, intenzívnych hudobných vstupov sa fyzikom a osadenstvu sanatória Mathildy von Zahnd dostávame pod kožu. Tragickým v tejto zvláštnej zhode okolností je to, ako sa to nakoniec všetko otočí. A to sme pri ďalšej pálčivej téme Fyzikov – bláznovstvo a realita.

Zodpovednosť a psychiatri/blázni

Aká je samotná riaditeľka sanatória Slečna Doktorka Mathilda von Zahnd (Jana Oľhová)? Aj ona z mnohých uhlov dopĺňa tému zodpovednosti. Je to lekárka, je to odborníčka, je to posledná reprezentantka svojho rodu, je to žena, je to rovnaký blázon ako ostatní, ak nie väčší.

Režisér Klata vysvetľuje, že aj v jej prípade „je to otázka zodpovednosti. Aká je jej existencia s pacientmi. Nie sme v klasickej nemocnici na ortopedickom oddelení. Byť svetovo uznávaný psychiater, človek, ktorý lieči dušu, to sú veci, ktoré sa týkajú nielen psychického zdravia. V rámci tejto paradigmy ‚byť bláznom‘ sa dá totiž urobiť všetko. Veľký psychiater môže manipulovať svojimi pacientmi a môže spôsobiť veľké škody v hlave ľudí. Kde sú hranice zodpovednosti za to, čo sa deje s tými ‚inými‘ ľuďmi? Aj geniálni fyzici v hre prekročia etické normy len preto, lebo sú geniálni a blázni zároveň,“ a pod rúškom šialenstva konajú tak, ako by inak nekonali a práve ono im nakoniec umožňuje únik od zodpovednosti za svoje činy.

Následne pokračoval v ďalších úvahách, ktoré rozširujú rámec zodpovednosti: „Naši fyzici konajú pre ideu, nie sú to nejaké automaty. V priebehu vývoja situácie v sanatóriu sa začínajú zamýšľať nad tým, komu vlastne slúžia. Prichádzajú na to, že ten, komu slúžia, či je to prezident, alebo systém, je paranoidný. Systém je nastavený tak, že už nepracuje pre občanov, pracuje na tom, aby svet bol jedným veľkým väzením. Bez demokratického princípu. A tak sa vedec rozhodne skočiť do priepasti. Nehovorím, že Newton či Einstein urobili takéto rozhodnutia. Povedali si, že namiesto tých, ktorí to riadia teraz, to môžu robiť i oni a vtedy by bol svet lepším a múdrejším miestom. Nie je to niečo, čo naplánovali, keď sa nechali ‚naverbovať‘. Až v procese prišli na to, že jeden vedec má s druhým toho spoločného viac ako s vlastným prezidentom či vládcom krajiny a povedali si – poďme spolu viesť svet. Práve Möbius v istom momente ponúka, že namiesto slúženia ‚blbcom‘ môžu, môžu sami prebrať vládu a vtedy bude svet lepší. Bude riadený racionálnejším spôsobom.“ Fyzici, ktorí sa chystajú v SND, budú tematizovať to, kto riadi svet a či je naozaj na základe vedy riadený racionálnejšie, či je naozaj tým lepším miestom.

Masky a odhalenia

Fyzici sú aj hrou o skladaní masiek, o odhaľovaní identitity a rolí. Pod maskou blázna sa skrýva člen tajnej služby, pod maskou člena tajnej služby je nakoniec fyzik. Každý v tejto hre má na sebe masku, ktorá sa strháva v nečakanom momente. Áno, Dürrenmatt sa pohráva aj so žánrom detektívky, rovnako ako s vtipnou tragismiešnou groteskou.

O maske Slečny Doktorky von Zahnd, ktorá má pod palcom troch fyzikov, plejádu sestričiek i zvláštnych ošetrovateľov a je dedičkou významného rodu von Zahnd, povedal režisér Klata ďalšie dôležité informácie. „Kedy padne maska slečny doktorky a odhalí sa bondovský génius zla? Z Matihldy von Zahnd urobil totiž autor takéhoto génia zla. Vybral si práve ženu, ktorá už nemôže mať deti, dokonca ju v didaskáliách opisuje s istou deformáciou. Ona je symbol niekoho, koho spoločnosť nechce, vytesnení ho.“

Ale je to aj hra pohlaví, kde sa „stretáva živel mužský kontra živel ženský. Mužský živel, to sú tí géniovia, a živel ženský, tak to je ‚gruppies‘“. A pre Dürrenmatta bolo dôležité otočiť štandardný a banálny vzťah dvoch pohlaví. Aj dnes sa kultúra zaoberá otočením mužsko-ženských rolí. Preňho bolo asi zaujímavé to, že z jej lona už nevyjde nasledujúce pokolenie von Zahnd, čo je vlastne koniec histórie – koniec príbehu. Civilizácia došla do takého sebauspokojenia, že sa už nedokáže – nemôže rozmnožiť.“ To je istá fatálnosť, ktorú prináša a odhaľuje hra.

V rámci dekorácie prichádzame do sveta po katastrofe, kde každý z fyzikov prekročil hranice a v ústave zabil svoju ošetrovateľku v mene vyššieho dobra a svojho cieľa: „Keďže katastrofa sa už stala, mnohí si zvolili bláznovstvo ako jedinú cestu. To im umožňuje mať čisté svedomie. Neurobil som to ja, niečo mi povedalo, že to mám spraviť. Ja som iba vykonával rozkazy – pokyny. Šialenstvo je možnosť, ako utiecť od výčitiek svedomia. Povedal mi to kráľ Šalamún, hovorí postava, lebo nie som tak úplne fyzikom, nie som úplne ani Jamesom Bondom, ale len tým, ktorý sa pretvaruje. Možno sú to špecializovaní agenti alebo si to iba vymysleli, a tak aj oni zabili svoje svedomie.“

Po tomto nahliadnutí do psyché postáv, po vypočutí celej série hudobných odkazov od Davida Bowieho a jeho Outside, či Radio-Aktivität od Kraftwerk, alebo Enola Gay od OMD, pokračujeme v skúškach, rozpravách na ceste k najpresnejšiemu pohľadu do sveta bláznov, vedcov, ktorí riadia svet vymknutý z kĺbov.

Cesta k sebe?

Túto úvahu nad Fyzikmi uzavrieme citátom z Dürrenmattovej reči venovanej Havlovi. V jednej časti nadväzuje práve na slobody a úniky od nich. Píše: „Ľudské práva, chlieb pre každého, rovnosť pred zákonom, sloboda myslenia a prejavu, sloboda zhromažďovania sa, transparentnosť, potlačenie násilia a tak ďalej, sú insígniami ľudskej dôstojnosti, práva nenarušujú bytie jednotlivca, ale umožňujú mu žiť s inými jednotlivcami.“

Miriam Kičiňová, dramaturgička pripravovanej inscenácie