Náš Štvorec podľa Rubena

Ruben Östlund je významný švédsky režisér strednej generácie, o ktorom sa hovorí ako o novom Bergmanovi, hoci on sám sa k tejto línii národnej kinematografie so svetovým presahom nehlási. S nakrúcaním filmov sa zámerne neponáhľa, zhruba každé tri roky predstaví svoje nové dielo, v ktorom často nefiguruje iba ako režisér, ale aj ako autor scenára či umelecký strihač.

 

 

Na Slovensku zarezonovali filmy V moci davu a Vyššia moc, ale až Štvorec rázne vstúpil do odbornej verejnej diskusie. Patríme k tým, ktorým sa páči. Film aj Ruben, pretože s prirodzeným šarmom, inteligentne, ochotne a priamo artikuluje svoje umelecké názory, postupy, vízie a svoj harmonický hodnotový svet. Stačí si vygoogliť rozhovory s ním. A stačí prísť na svetovú premiéru jeho Štvorca do Činohry SND. Nápad transformovať Štvorec na javisko som intuitívne dostala skôr, ako som videla film. Stretávala som totiž toľko nadšených priateľov a známych, ktorí mi dopodrobna prerozprávali svoje zážitky z filmu, smiali sa pritom a horúčkovite vysvetľovali dej a svoj vzťah k hlavnému hrdinovi, akoby si v ňom hľadali vtipné rozhrešenie pre svoj pozitívny snobizmus a zároveň zdieľali s hlavným hrdinom Christianom súcit a pochopenie. Ako žiť a konať v súlade so svojím presvedčením, že mám ako príslušník vyššej strednej vrstvy a verejný intelektuál v humanistických a vzťahových hodnotách jasno, ale v konfrontácii s realitou častou zlyhávam sám/sama pred sebou? Ironická intímna spoveď, smiešne bolestné sebaspoznávanie kontra verejný priestor a sociálna dohoda sú v cenami ovenčenom filme v novom kontexte. Keď zažívam úprimne zaujatých divákov na koncerte či v kine, mám chuť presadiť ich do divadla, lebo ako divadelníčka si stále namýšľam, že v divadle je zdieľaná skúsenosť akosi tajomne násobená. Takže sa mi uľavilo, že po zhliadnutí Štvorca som sa aj racionálne presvedčila, že má zmysel pustiť sa do jeho divadelnej verzie a našla som rovnako zanietený tím spolutvorcov na čele s režisérom Mariánom Amslerom. A potešili sme sa, keď sme zistili, že pre nás východisková, pôvodná scenáristická verzia Štvorca je z pochopiteľných dôvodov oveľa viac založená na dialógu a verbálnom vyjadrení charakterov, tém, príbehu a jeho vrstiev. Našli sme v nej aj prekvapujúce riešenia a dôrazy, ktoré vo filme nie sú. Napríklad Christian ako otec mimopartnerského vzťahu, ktorý prechádza bolestným, ale vývojom až prerodom svojho vedomého, čoraz citlivejšieho, zodpovednejšieho otcovstva. Otvorili sa tak pred nami ďalšie nové možnosti tematického, nielen formálne zaujímavého divadelného uchopenia diela. Pochopenie Rubena Östlunda pre chyby a zlyhania hrdinov-nehrdinov nám je veľmi sympatické a názorovo blízke. Preto ma zarazilo, keď veľa recenzií kvitovalo predovšetkým satirický výsmech diela. Tento aspekt mám priradený nie k hlavnému hrdinovi, s ktorým na konci úprimne súcitím a verím mu jeho sizyfovsko-kafkovskú snahu naprávať svoje zlyhania, ale skôr so svetom pseudoumenia, jeho zahľadenosti do seba a bezškrupolóznej až bezohľadnej cynickosti pri marketingovom zviditeľňovaní sa. Aj keď vyprázdnená politická korektnosť dostáva tiež na frak, samotnú výtvarnú inštaláciu Štvorca ako ohraničenej slobodnej zóny vo verejnom priestore, ktorá reprezentuje dôveru, starostlivosť o druhých, ale aj rovnosť a zodpovednosť, vnímam v konečnom dôsledku ako niečo inšpiratívne a pozitívne. Keď je niekto vo Štvorci, má právo na pomoc či pozornosť od ostatných. Nemusí sa ničoho a nikoho báť. Vo Štvorci sa pomáha aj volá o pomoc a v ostatných by to malo vyvolať empatiu a aktívne gesto. Predstavte si, čo by ste si práve teraz od druhých priali, keby ste boli v takomto pomyselnom azylovom Štvorci? Alebo aj inak… Chceli a vedeli by ste podať pomocnú ruku niekomu, kto v tom Štvorci práve potrebuje byť? Ale to je len jedna z mnohých prirodzene sa valiacich otázok polytematického Štvorca, z ktorého cítiť autenticitu našich ambícií, túžob, zranení a moderných zmätkov… A je viac ako milé, že Ruben Östlund nám pohotovo poskytol tento krátky exkluzívny rozhovor s príjemnou pointou na konci!