Nové tváre Činohry SND

Martin Šalacha

Pamätáš sa na svoj „iniciačný“ zážitok s divadlom?

Ako každá škola, aj my sme chodievali sporadicky do divadla a pokiaľ si pamätám, najviac na mňa urobilo dojem predstavenie „Beatles zos a uprostred“ z prešovského divadla. Bol to muzikál zostavený z beatlesoviek a zaujalo ma to už len tým, že nás to dokázalo prehlušiť… Pretože ako každá trieda, aj my sme robili bordel.

Takže sa vieš dnes vcítiť do myslenia mladého diváka, keď dnes hráš dopoludňajšie predstavenia?

Úplne. Akurát, že vtedy ešte neboli mobily a deti nesvietili počas predstavenia v hľadisku. Ten nezáujem školákov v divadle bol iný ako dnes. Dnes všetci pozerajú do mobilu a ty sa na scéne môžeš aj rozkrájať a oni sa na teba nepozrú. Kedysi to vyrušovanie bolo iné, „interaktívne“.

Máš bohaté skúsenosti s takýmito „interaktívnymi“ predstaveniami?

Našťastie len s deťmi. Ale od detí je to skôr milé. Oveľa nepríjemnejšie je to od dospelých. Dnes, keď si divák sadne do hľadiska, má pocit, akoby sedel doma pred televízorom, kde si môže dovoliť všetko komentovať. Keď príde do divadla, akoby si vôbec neuvedomoval, že je súčasťou niečoho živého, čo by nemal rušiť. Navyše, mnohé tváre hercov vidí každý večer v televízore, a preto má pocit akejsi familiárnosti, akoby to boli starí známi, ktorí sú každý večer u neho v obývačke.
 
Tvoja láska k divadlu nebola na prvý pohľad. Bol si rok na konzervatóriu, potom si však z neho odišiel na gymnázium. Prečo?

Na konzervatóriu som mal dobré známky a aj pocit, že mi to celkom ide, ale problém bol vo mne - vo svojich pätnástich rokoch som vôbec nechápal, čo to je divadlo a čo na tej škole odo mňa chcú. Zrazu sa jedna spolužiačka rozhodla odísť preč a ja som si uvedomil, že tu tá možnosť odísť je a využil som ju. 
 
Ktorá skúsenosť z vysokej školy bola pre teba určujúca?

Pre mňa bolo štúdium ťažké v tom, že som mal od začiatku nálepku ľudového zabávača. Niesol som to ťažko, lebo nech som na herectve urobil čokoľvek a nech som to myslel akokoľvek vážne, ľudia sa na tom vždy smiali. S tým som veľmi bojoval. Ale potom som si uvedomil, že to mám využiť.


Svoj komediálny naturel nezaprieš, ale na druhej strane, hral si aj veľké dramatické postavy – Štefánika, jedno z dvojčiat v inscenácii Veľký zošit atď.

Svojmu naturelu sa nebránim. O to viac úsilia však potom človeka stojí zlomiť u diváka ten predsudok a presvedčiť ho, že nie si len komik. Navyše, aj humor môže byť rôznorodý. Vďaka tomu, že som mohol robiť Woodyho Allena, dostal som sa od ľudového zabávača k humoru, ktorý je uštipačný, ironický, ktorý niekedy aj urazí alebo podráždi. Na druhej strane, aj dramatické postavy ako napríklad Štefánik boli ľudia z mäsa a kostí, ktorí mali humor a vedeli povedať aj niečo vtipné.
 
Boli teda školské inscenácie Boh a Bola raz jedna trieda pre teba určujúce?

Vďaka tým inscenáciám sme si celý ročník zažili úspech - bolo vždy vypredané a ľudia dokonca stáli po bokoch. Ale dôležitá bola pre mňa aj skúsenosť zo skúšania Bernhardovho Svetonápravcu. Zo 64 strán textu som mal ja 62, ťažko sa to učilo, nedalo sa to zapamätať ani fotografi ckou pamäťou. Ale tam som si uvedomil, že ak túto skúšku prežijem, prežijem v budúcnosti už všetko.


Po škole prišiel angažmán v nitrianskom divadle…

V poslednom ročníku som dostal v priebehu jedného týždňa štyri ponuky. Z Nitry pre mňa prišla jasná ponuka, vedel som, čo budem hrať. Dôležité bolo, že sme tam šli viacerí z ročníka. Ja som sa, pravdupovediac, bál byť hneď po škole sám v novom kolektíve. Ponuka z Nitry mi pripadala ako vynikajúca príležitosť pokračovať so svojimi spolužiakmi v spoločnej robote a za tých sedem rokov v Nitre som mal pocit, akoby sa pre mňa škola neskončila. Bolo to veľmi slobodné a tvorivé obdobie.
 
Na skúšanie ktorej inscenácie si najviac spomínaš?

Ťažko povedať. Určite na Veľký zošit so Žofkou Martišovou. Veľmi rád si spomínam na ťažké skúšobné obdobia. Napríklad Jánošík s Rasťom Ballekom. Je ťažké každé ráno vstať s pocitom, že teraz musím byť štyri hodiny stopercentne sústredený, lebo tvorím od základu niečo, čomu aj ja sám hľadám formu a nie som len herec, ktorý pasívne spĺňa požiadavky režiséra.
 
Hráš aj vo výnimočnom divadle Teatro Tatro.

Pre mňa je Teatro Tatro niečo, z čoho môžem čerpať a žiť celú ďalšiu sezónu. Je to divadlo, v ktorom je možné všetko. V niektorých kamenných divadlách často počuješ vetu: „To sa nedá.“ V Teatro Tatro táto veta neplatí, tam sa dá všetko – môžu tam byť kúzla, ľudia môžu miznúť a objavovať sa, môžu lietať… Je to divadlo neobmedzených možností.
 
Martin Šalacha v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND