O Opernom štúdiu SND a vzťahu k opere hovoríme s Emíliou Vášáryovou

Operné štúdio SND sa v druhej polovici novembra naplno rozbehlo. Počas Noci divadiel sa 16. novembra 2019 mladí operní speváci po prvý raz predstavili verejnosti. Výraznou osobnosťou, s ktorou sa vzápätí stretli v rámci tvorivej dielne, bol náš popredný herec a recitátor Robert Roth, na lekcii javiskového pohybu ich privítala výnimočná česká režisérka Magdaléna Švecová a charakterový tanec absolvovali s choreografkou Michaelou Motlochovou. Pozvanie prísť na stretnutie s novou generáciou spevákov prijala aj slovenská herečka storočia, obdivovaná umelkyňa Emília Vášáryová. O svojom vrúcnom vzťahu k opere a mladým umelcom sa s nami rada porozprávala.

Je o vás známe, že k hudbe máte od detstva veľmi blízko, že ste od rodičov dostali klasickú výchovu, keďže ste vyrastali „v učiteľskom prostredí“, a že veľmi dobre hráte na klavíri…

Celá naša rodina milovala hudbu. Počúvali sme radi a často klasickú hudbu. Moja mamička mala množstvo platní s opernými nahrávkami. Neskôr som sa dozvedela, že chcela byť opernou speváčkou. Dodnes vo mne zostáva spomienka, ako krásne spievala. Začalo sa to však u mojej starej mamy. Spolu s tromi staršími sesternicami sme počas prázdnin u babky sedávali na drevených schodoch, čo viedli na povalu. Tam sme si trojhlasne spievali rôzne piesne a súťažili medzi sebou. Nadanie na spev sme dostali do daru, nikto nás to neučil. Pamätám si, že sme doma mali zaužívané rituály: otecko nám každý večer pred spaním hral na klavíri alebo pravidelne hrával na klavíri mojej mamičke Fibichovu Poému. Spievala som v Banskej Štiavnici počas omše a tam som zistila, že mi to ide akosi ľahko, ale nikdy mi nenapadlo, že by som mohla študovať spev. Keď som prišla na Vysokú školu múzických umení, nebola som celkom šťastná, že študujem herectvo. Vyhľadala som pani profesorku Makovickú a zoznámila som sa s ňou. Požiadala som ju, či by som mohla u nej študovať a urobiť si štátnicu z dejín hudby. Ona bola mojím vzorom.

Mala som aj vynikajúceho profesora Dr. Bóra, bol to aj fantastický klavirista. Raz som napísala rodičom „máme vynikajúceho profesora, volá sa Bór a má krásne ruky“. A otec mi odpísal „chcem vedieť, koľko má rokov“. Zľakol sa, že som sa doňho zamilovala. Pravdou však je, že vždy som si priala mať manžela klaviristu.

Odkiaľ pramení vaša vášeň pre operu?

Ako som spomínala, u mojej maminky, nikdy som však nebola v opere, až kým som neprišla do Bratislavy. Počas štúdií som celé dni prežila vo filharmónii. V budove Reduty sme mali malé divadelné štúdio, a keď sme sa dozvedeli, že príde napríklad nejaký slávny dirigent, tak sme aj s Božidarou Turzonovovou chodili počúvať krásnu – klasickú hudbu. Milujem klavírne koncerty. Môj obľúbený klavirista je Vladimir Horowitz a aj Lang Lang. Sledovala som pravidelne viedenskú televíziu a o hudbe som sa veľa dozvedela z matiné, ktoré uvádzal na ORF 2 Marcel Prawy. Absolútna veličina, boli to moje súkromné kurzy.

Prečo by sa ľudia mali zaujímať o operu?

Môžem hovoriť iba za seba. Poznám napríklad aj také názory, že lepšie je vypočuť si kvalitnú nahrávku z CD. Načo chodiť do divadla… Nesúhlasím. Vzťah ku kultúre, k umeniu je určite aj otázka rodinného zázemia. Nebáť sa opery, nebáť sa huslí… ľudia sa boja huslí. Počúvam vo svojom okolí poznámky – čo je to za fidlikanie, kto to má počúvať. Často sa takýchto ľudí pýtam – boli ste niekedy v opere, videli ste niečo? Robím si také malé sondy.

Ako vnímate hudobnú drámu na javisku? Prepojenie textu s hudbou, priesečníky a odlišnosti drámy v opere s činoherným dielom.

Priznám sa, že v činohre nemám rada, keď mám monológ a zrazu mám hovoriť ten text do hudby. Mám pocit, ako keby mi režisér nedôveroval alebo nedôveroval sile myšlienky. Naopak, v hudobnej dráme, čo si uvedomujú tí veľkí operní skladatelia, musí vyniknúť hlas speváka, ktorý ho dostal do daru od Boha. Opera je špecifický žáner, ktorý možno má s činohrou spoločné to, že sa deje na javisku, že tlmočíme nejaké príbehy. Ale tvoríme odlišne, ináč sa koncentrujeme na umelecký výkon. Obdivujem operných sólistov, ktorí dokážu vo vynikajúcom výkone skĺbiť talent, ktorý dostali od Boha, talent absolútneho sústredenia sa na výkon, ako musia rešpektovať všetky technické požiadavky – je to obdivuhodné, mne sa vždy chce kľaknúť si na kolená.

Spolupracovali ste s režisérom Petrom Weiglom na filmových záznamoch operných diel, na ktorých bol vaším partnerom Peter Dvorský…

Nakrúcali sme napríklad Benjamina Brittena Kolesá osudu/The Turn of the Screw, dramatizáciu slávnej poviedky, alebo Donizettiho L’amore é destino. Vtedy prišiel za mnou Peter Dvorský a sám ma oslovil. Mohla by som spomenúť ďalšie, všetky boli pre mňa veľmi inšpiratívne. Často sme s Petrom Dvorským rozoberali operu, hudbu či herectvo operných spevákov a poctivo som sa učila spevácky part. Vlastne som mohla svoju rolu potichučky spievať, akoby dabovať speváčku, ktorá úlohu interpretovala. Hudobne som celú operu vždy vedela naspamäť. Počas nakrúcania týchto hudobných filmov sme aj dosť cestovali. Napríklad v Amalfi neďaleko Neapola som nakrúcala Mozartovu cestu do Prahy, sedávala som na lavičke nad morom, kde kedysi sedávali Ibsen, Dostojevskij, Greta Garbo… Nádherné miesto. Vždy som si želala venovať sa takému povolaniu, ktoré mi dovolí, aby som sa trošku vyšmykla odtiaľto von. Celá moja rodina emigrovala a vlastne preto sme my nikdy nemohli ísť za hranice. A práve pri týchto „filmovačkách“ sme mohli vycestovať. Som vďačná, lebo vždy som mala šťastie na to, že si ma vyberali režiséri, ktorých som si nesmierne vážila, s ktorými som veľmi rada pracovala, a vlastne oni mi otvorili cestu do sveta. Tak ako som to povolanie nechcela robiť, dnes som rada a neľutujem jediný deň. Stretla som mnoho šľachticov nášho povolania, ktorých som si mohla vážiť, mnoho vzdelaných ľudí.

K 60. narodeninám ste dostali od SND dar, možnosť zahrať si postavu Marie Callasovej. Za túto inscenáciu ste dostali množstvo ocenení, uznaní, poklôn. Mohli by sme povedať, že je to jedna z vašich životných postáv?

Režisér Jozef Bednárik k nám chodieval často prespávať. Bol súčasne najbližším kamarátom Magdinho manžela Dušana Jamricha. Pre nás bol ako náš brat. U mojej mamičky objavil platne Marie Callas, neprestajne si ich púšťal. V istom momente mu naša maminka povedala, že keď umrie, chce, aby sa hrala Callasová. Neskôr si „Beďo“, ako sme všetci pána režiséra Bednárika volali, na to spomenul. (Zaujímavé je, že napokon sa skutočne ária Marie Callas hrala aj na maminom pohrebe.) Po sedemnástich rokoch od premiéry sa často vraciam k Marii Callas a čítam si všetky zaznamenané poznámky. Skvelý bol aj korepetítor Marián Varínsky, ktorý mi veľmi pomohol pri štúdiu, vytvorilo sa medzi nami silné priateľstvo. Vždy ma podržal. Vytrvalo mi všetko vysvetľoval. Skúšobný proces bola pre mňa náročná výzva a boli chvíle, keď som to chcela vzdať. Dnes veľmi ďakujem za príležitosť a možnosť spoznať operu „zblízka“, ľudí z opery, mladých sólistov Janku Bernáthovú, Martinu Masarykovú, Klaudiu Dernerovú, Tomáša Juhása a mnohých ďalších.

Spomínali ste mi, že zvyknete vycestovať do zahraničia za kultúrou, ktorý bol v poslednom období pre vás nezabudnuteľný zážitok?

Milujem Editu Gruberovú, bola som na jej poslednej Norme, keď ju spievala v Zlatej kapličke (ND) v Prahe. Potešilo ma, že popri nej spievali aj mladí speváci, mimoriadne umelecky nadaní.

Prežívame podľa vás krízu umenia, krízu opery?

Nie, určite nie, toto všetko pretrvá. Jediná kríza, ktorú pociťujeme, je kríza vzdelania. Vzdelaný národ vždy bude potrebovať, aby mohol prísť do divadla, na koncert… prísť do galérie, vyčistiť si hlavu a, samozrejme, byť informovaný, rozumieť umeniu… Vedieť umenie oceniť. A tu hrá nezastupiteľnú úlohu vzdelanie.

Aký je váš vzťah k mladým, treba sa im venovať, vyrastú z nich osobnosti? Majú perspektívu?

Nemám rada, keď sa hovorí „táto generácia“… aj my sme boli mladí. Rozdiel je azda v tom, že na mladých sa teraz viac „nakladá“ a možno majú aj menej príležitostí. Keď vidím, koľko talentovaných ľudí máme, som presvedčená o tom, že by si zaslúžili aspoň desať profesionálnych divadiel, aby sa zamestnali, aby sa nemuseli venovať iným aktivitám. Sme malá krajina a talentov tu máme viac, ako by sme si zaslúžili. Aj v opere je veľa talentov, treba im držať palce. Teším sa, že sa im darí, že chodia po celom svete. Bola som šťastná, keď som teraz nedávno videla, ako sa darí napríklad nášmu Štefanovi Kocánovi v Metropolitnej opere.

Dozvedel som sa od vašich bývalých študentov, že ste ich často posielali do opery a filharmónie, snažili ste sa, aby si budovali väčší rozhľad. Chceli ste, aby mali široké spektrum záujmov, aby vnímali väčší kontext, ktorý im pomáha aj v ich profesii?

Určite, patrí to do sféry umenia, do kultúrnosti človeka, snažíme sa takto viesť aj študentov. Na prijímacích skúškach nás vždy zaujímajú uchádzači, ktorí vedia hrať na hudobnom nástroji. Aj medzi hercami sú mnohí, ktorí sa zaujímajú o hudbu, krásne hrajú na niektorých hudobných nástrojoch, spievajú… Potom je tu aj veľa skrytých talentov a zrazu sa objavia ako také svetielko.

Vedeli ste napríklad, že Lukáš Latinák fúka sklo a píše krásne básne alebo že Milan Ondrík je drevorezbár? Spomínam si, ako nám na skúškach rozprával, ako miluje drevo a čo všetko sa dá z neho urobiť. Viete, každý z nás dostaneme niečo do vienka. Keď sa niekto popri herectve venuje aj niečomu inému, ten umelecký talent je plnší, hutnejší, všestrannejší a preukáže sa to aj v slovnom prejave umelca.

Požiadali sme vás, aby ste sa v Opernom štúdiu SND podelili o svoje umenie a skúsenosti s mladými. Aký je váš názor na herectvo operných spevákov?

Dar fantázie, dar predstavivosti, ten dar detského pohľadu, zvedavosť máme každý rozdielny, miera nadania je individuálna. Operný sólista príbeh na javisku vlastne vyspieva. Pri tých všetkých požiadavkách, ktoré musí rešpektovať a naplniť – ovládať notový part, rešpektovať skladateľa, sledovať dirigenta atď., je to už len miera talentu, ktorá mu ešte umožní obohatiť svoju kreáciu aj o herectvo. Hovorím svojim študentom – základ je vidieť a počuť na javisku; počúvať aj vnútorný hlas, ktorý našepkáva – zaujímaš ma, ty, divák ma zaujímaš, ale zaujímaš ma aj ty, môj partner na javisku. Na javisku musí existovať táto symbióza. Nakoľko je toto všetko dominantné u speváka, to nedokážem v tejto chvíli plne odhadnúť. Pri hereckej práci je dominantná téma, v opere rešpekt k skladateľovi, symbióza orchestra a speváckeho výkonu pri rešpektovaní režisérovej koncepcie, partnera a podobne.

Veľa som čerpala z odkazu masterclassov Marie Callas pri štúdiu, keď sme pripravovali spomínanú inscenáciu s Beďom. Na workshopoch v Opernom štúdiu SND by som sa chcela k týmto skúsenostiam vrátiť a využiť aj audionahrávky, s ktorými sme vtedy pracovali. Pozrela som si aj video s Lucianom Pavarottim, ktorý chodil na jej masterclassy. Callasová bola veľmi krutá, veľmi to prežívala, presadzovala svoju predstavu, bolo to však v podstate výborné, boli to také herecké injekcie. Keď Pier Paolo Pasolini nakrúcal s Callasovou film Medea, prepájal jej muzikantské danosti a neuveriteľnú schopnosť hereckého stvárnenia postavy. Dnes takýto obrovský talent predstavuje pre mňa Anna Netrebko. Má v sebe neuveriteľnú spontánnosť, energiu a absolútny herecký talent. K takýmto osobnostiam dnes patria napríklad aj Elina Garanča, Jonas Kaufmann a mnohí ďalší.

Jonasa Kaufmanna by som raz chcela vidieť naživo… je to môj obľúbenec…

Je teda herecké umenie dôležité aj u operného speváka?

Nesmierne dôležitá je jeho psychická vyrovnanosť. Viem si predstaviť, aké je to vypätie, podávať ustavične výborné výkony, dbať o to, aby ste neochoreli, najmä keď musíte lietať medzi opernými metropolami a byť navyše na predstavení v pohode. Aj tí najlepší vedia, že konkurencia je v opernom svete neuveriteľná. My herci máme množstvo výhod na javisku, môžeme to povestné „okno“ lepšie zakamuflovať, speváci to majú náročnejšie a s hlasovou pohodou im partner nemá ako pomôcť… Operný spev má preto môj obdiv. Nie som v tom odborník, ja som iba laik. Nadšený laik.

Radi vás privítame v Opernom štúdiu SND. Poprosím vás na záver o odkaz mladým nielen v tom našom štúdiu…

Robte na sebe čo najviac, vzdelávajte sa, ja sa na vás teším a obdivujem vás.

Emília Vášáryová, členka Činohry SND, v rozhovore s Marekom Mokošom, manažérom Operného štúdia SND