Ondrej Malachovský ... a zažiarila hviezda

„Ondrej Malachovský sprevádzal nové generácie sólistov ako stálica. Jeho postavy na materskej scéne mali jedno spoločné: sugestívnosť výpovede, odkrývajúcu vokálnymi prostriedkami zmysel spievaného slova.“

Film a divadlo č. 10/1989, Pavel Unger

Impozantný hlas i zjav vstúpili do Opery SND v roku 1959 a „zažiarila hviezda“ – píšu tiež recenzenti. Predstavil sa ako Gremin, jedna veľká ária a víťazstvo. Bolo už skoro leto spomínaného roku a Ondrej Malachovský mal tridsať. Musel si prifarbiť vlasy na striebristo a vložiť do prejavu značnú mužnosť chlapských liet. Vážnosť a dôstojnosť mu nechýbali. Vzápätí však odhalil, že mu nie je cudzia ani iná stránka hereckého prejavu a preukázal svojráznu komiku ako Don Basilio v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. V árii o klebete kritici opäť ocenili málokedy počuté vysoké g (ktoré robí problémy aj niektorým barytonistom). A sme pri rozsahu majstrovho teplého, podmaňujúceho, na farebné a výrazové odtiene bohatého basu. Basisti majú šťastie na dramatické, plnokrvné postavy, ktorým Ondrej Malachovský dával okrem vokálnych kvalít aj kus svojho srdca. Ondrej Malachovský vždy rád kráčal nevyšliapanými chodníčkami a preto tak rád premiéroval a stvárňoval postavy pôvodnej slovenskej tvorby. „Niet vzoru,“ hovoril, „a tak sa snažím dať latku čo najvyššie a vyprovokovať tých, čo prídu po mne.“ Listujúc v spomienkach na stretnutia s našou opernou legendou vyberám týchto niekoľko postrehov z jedného z rozhovorov pripraveného pre mesačník Javisko (4/1999). Ondrej Malachovský pochádzal z Badína pri Banskej Bystrici (narodil sa 5. apríla 1929, zomrel v Bratislava 3. apríla 2011). Krátko po štúdiu na bratislavskom Konzervatóriu sa stal v októbri 1959 sólistom Opery SND. Spomínaného Gremina v Čajkovského opere Eugen Onegin však pozoruhodne stvárnil ešte pred svojím oficiálnym vstupom do SND. Počas svojho takmer štyridsaťročného pôsobenia na našej prvej opernej scéne (okrem rokov 1966 – 1969, keď bol sólistom v Opere v Kolíne nad Rýnom) účinkoval vo vyše osemdesiatich inscenáciách. Zo slovenskej tvorby ostáva nezabudnuteľným Svätoplukom z rovnomennej Suchoňovej opery, ako aj Štelinom z Krútňavy. Patrili k tým postavám, o ktorých hovoril, že z nich dýcha múdrosť. Ktoré z ďalších zo širokého repertoáru v brilantnom stvárnení Ondrejom Malachovským pripomenúť? Mozartovho Sarastra z Čarovnej flauty, Komtúra v Donovi Giovannim, verdiovské postavy Ferranda z Trubadúra, Toma z Maškarného bálu, Guardiana zo Sily osudu, Sparafucila z Rigoletta, Filipa II. z Dona Carlosa, Jacopa Fiesca z opery Simon Boccanegra, Zachariáša z Nabucca (túto postavu spieval vyše tristokrát) či Borisa Gudunova z rovnomennej Musorgského opery? Ondrej Malachovský bol neopakovateľný svojou presvedčivosťou, muzikalitou, súzvukom speváckej a hereckej kreácie svojich postáv a veľkým srdcom, ktorým ich obohacoval.

Izabela Pažítková, tlačová tajomníčka SND