Pohreb alebo svadba - čo skôr? - Otázky pre prekladateľku Silviu Singer

S režisérom Ondrom Spišákom sme už roky „pokukovali“ po dobrých tituloch spisovateľov a dramatikov z Izraela. Na prapočiatku tejto dramaturgickej túžby bola čitateľská fascinácia Isaacom Babeľom a neskôr najmä Isaacom Bashevisom Singerom, ktorý mi Starými láskami otvoril úplne nové dvere do spletitej a rôznorodej židovskej pospolitosti… Bol to práve on, ktorý so zvláštnou láskavosťou a toleranciou prepojil krutosť s poéziou a humorom tak, že človek vlastne nevie, či sa má smiať alebo plakať nad plejádou bizarných osudov a postavičiek z akéhosi neznámeho, a pritom intímne blízkeho sveta. Sveta preživšieho po mnohých pogromoch, ale ešte stále nevinne netušiaceho, aká apokalyptická skúška našich židovských spoluobčanov v Európe čaká. Hovorím iba za seba, ale aj keď ma napríklad Kafka vcucol už v čase puberty do svojich fascinujúcich úzkostí, boli to skôr autori s originálnou šťavnatosťou absurdného humoru, fantazijných úletov a rozkoše z rozprávania príbehov, v ktorých som videla potenciál na divadelné zhmotnenie. Erdmanov Samovrah je napríklad skvelá divadelná satira, ktorá spolu s hrou Mein Kampf Georgea Taboriho patrila k tomu málu, čo sme v SND „prepašovali“ ešte v čase pred novembrovou revolúciou. Som však nesmierne rada, že od 90. rokov minulého storočia už nemusíme objavovať iba skvosty z minulosti a o minulosti, ale že otvorením hraníc sme dostali skvelú možnosť spoznávať priamo a naživo konkrétnu, súčasnú izraelská kultúru, umenie a v rámci nich najmä divadlo.

 

Čo sú vaše lásky, ak vravíme práve o literatúre napísanej v hebrejskom jazyku?

Moja srdcová záležitosť sú poviedky Etgara Kereta, ktorého som čítala už ako študentka na hebraistike. Je nesmierne vtipný a dokáže vypointovať príbeh v kratučkom texte, hoc aj na pol stránky. Pritom sú to príbehy často „pritiahnuté za vlasy“, absurdné, no každodenné situácie. Mala som tú česť od neho preložiť pár kníh. Ďalší citový vzťah mám k Davidovi Grossmanovi, ktorý má veľmi precízny, bohatý jazyk a aj keď väčšinou píše o vážnych témach, má tiež svojský humor. Skvelí sú svetoznámi autori A. B. Jehošua, Amos Oz (ktorý, bohužiaľ, nedávno zomrel) a možno menej známa Ajelet Gundar-Gošen či Sajid Kašua, Asaf Gavron. Je ich veľa, Izraelčania sú grafomani a vychádza tam veľmi veľa kníh.

O „objavenie“ hry Pohreb alebo svadba – čo skôr? (v hebrejskom origináli sa hra volá Pohreb v zime) sme sa tak trochu zaslúžili aj my, keď sme poprosili agentúru Aura-Pont o jej získanie aspoň v anglickom origináli, čo síce chvíľu trvalo, ale podarilo sa. Režisér Spišák ju už poznal z poľského prekladu, ale spoločne sme sa rozhodli, že chceme mať túto skvelú grotesku preloženú priamo z hebrejčiny. Preto som oslovila vás, keďže sa mi veľmi páčil váš preklad knihy Vojde kôň do baru od Davida Grossmana. Je to prvý raz, čo ste sa pustili do prekladu divadelnej hry?

Áno, je to moja prvá preložená hra a výborná skúsenosť. Na prvý pohľad sa zdá ľahšie prekladať zväčša dialógy ako celistvý text románu alebo poviedky, ale je to celkom iná práca a v niečom oveľa ťažšia. Treba pritom myslieť nielen na to, aby text plynul a dialógy boli prirodzené, ale aj na hercov, ako im pôjdu vysloviť repliky a v neposlednom rade na diváka, ktorý text nečíta, ale vníma hovorené slovo a nemá čas sa zamýšľať nad každou vetou, no musí mu dávať zmysel.

Do akej miery pri preklade toho-ktorého diela pracujete aj s pretlmočeniami titulu do iných jazykov a čo si pri takomto porovnávaní uvedomujete, resp. objavujete sama pre seba?

Ovládam ešte angličtinu, ak je dostupný preklad v tomto jazyku, konzultujem s prekladom významy, idiómy a pokúšam sa nájsť adekvátny slovenský ekvivalent, ktorý bude fungovať. Navyše s hebrejčinou si pri preklade musíte vypomáhať cez ďalší jazyk, lebo neexistuje hebrejsko-slovenský slovník modernej hebrejčiny, čiže keď niečomu nerozumiem, používam hebrejsko-anglické slovníky. Keďže do modernej hebrejčiny sa dostalo veľa idiómov, prísloví a podobne cez jidiš a ďalšie európske jazyky, tak sa pri prekladaní často ukazuje, že v slovenčine ekvivalent máme rovnaký, no v angličtine ho musia zložito hľadať. Na druhej strane hebrejčina je oproti slovenčine oveľa úspornejšia, preto je niekedy ťažké dodržať štýl autora.

Narazili ste pri hre Pohreb alebo svadba – čo skôr? na nejaké kuriózne rébusy, napríklad čo sa týka reálií alebo neobvyklých výrazov či iných skrytých kontextov?

Pár orieškov tam bolo, dosť som riešila prepis mien postáv, ktoré sú neobvyklé a takisto mi dali zabrať poľské nadávky. Prekladať konkrétne Levina nie je vôbec jednoduché. Milujem jeho drsný humor, celá hra je prešpikovaná satirou, no nie ľahko zrozumiteľnou.

Poznali ste predtým dramatickú tvorbu Chanocha Levina a na rovinu, bavilo vás našu hru prekladať?

Bavilo. Veľmi. Koho by Levin nebavil? Nie, chápem, je to veľmi špecifický humor, sarkastický, cynický, priamy, takže dokážem si predstaviť, že niekomu nesadne alebo mu nie je blízky. V začiatkoch svojej tvorby bol Levin odmietaný. Z môjho pohľadu dokáže doviesť situáciu ad absurdum tak, že sa smiechu nakoniec neubránite. Zároveň vytvára bežné, každodenné situácie, ktoré sme všetci zažili na vlastnej koži. V tomto vidím aj podobnosť s Keretom, hoci každý píše iný žáner, má iný štýl a je inej generácie. Levina som prvýkrát čítala ešte na kurze hebrejčiny v Izraeli, konkrétne hru Krum. Neskôr ho pre mňa naplno objavila spolužiačka z hebraistiky Lenka Bukovská (dnes renomovaná prekladateľka z hebrejčiny do češtiny), ktorá o ňom dokonca napísala diplomovú prácu a má ho prečítaného asi najviac v našich končinách.

Chceli by ste tvorcov inscenácie vrátane hercov upozorniť na nejaké špecifikum hry alebo poetiky autora?

Skôr taký môj pocit: Pri opakovanom čítaní hry som mala často pred očami Chagallove obrazy a tá nepretržitá prítomnosť behu hru stále ženie od čerta k diablovi, respektíve z pláže do Himalájí a naspäť. Hoci sa epický dej veľmi „nehýbe“, všetko ostatné áno a ten beh je všadeprítomný. Je to naozajstná groteska typu Buster Keaton. Hrdinovia Levinových hier sú často priemerní až podpriemerní obyvatelia predmestí – prostredia, kde sám vyrástol. Jednou z hlavných tém jeho hier je smrť a strach zo smrti, obava hrdinov z toho, že žili nadarmo. Preto sa potom snažia zúfalo dokázať okoliu, a aj sebe, zmysel vlastnej existencie. Repliky si tzv. neberú servítky a postavy hovoria priamo to, čo si o sebe navzájom myslia. Dlho bol Levinov humor a poetika považovaný za neprenosný a nezrozumiteľný, ale v posledných rokoch sa stal veľmi obľúbeným v Poľsku a vo Francúzsku.

Myslíte si, že práce, trúfam si povedať, že skôr umelecká tvorba prekladateľov a prekladateliek umeleckej literatúry je dostatočne docenená a viditeľná?

Etgar Keret má výbornú hlášku: „Prekladatelia sú ako nindžovia – ak si ich všimnete, nerobia svoju prácu dobre.“ Lenže to, že majú byť neviditeľní, neznamená, že majú byť aj nedocenení. Toto je veľká téma medzi prekladateľmi v Česku aj na Slovensku. Prekladatelia beletrie sú finančne veľmi podhodnotení, čo je vzhľadom na časovú náročnosť tejto práce dosť deprimujúce. Zároveň to súvisí aj s existenčným bojom vydavateľstiev, aby prežili, je to otázka podpory kultúry od štátu, ktorá je v našich krajinách v tejto sfére mizivá. Prekvapilo ma, že vo svete to nie je oveľa lepšie – u nás nie je možné sa živiť výlučne touto profesiou, takže človek má popritom aj ďalšie práce, ktoré musí zvládať. Vo svete sú síce prekladatelia, ktorí sa touto prácou dokážu uživiť, ale tiež horko-ťažko. Preto je skvelé, že napr. Man Booker Prize myslí aj na prekladateľa, hoci oceňuje iba preklady do angličtiny. Niektoré vydavateľstvá v ČR (napr. Paseka) začali vydávať knihy s menom prekladateľa na obálke, čo je skvelý počin.

Aké pekné tituly vás čakajú v najbližšom čase, prípadne aké dielo či autora izraelskej proveniencie by ste v budúcnosti radi predstavili či spropagovali?

Keďže moji skalní autori obaja napísali novú knihu – Etgar Keret vydal v minulom roku poviedky a David Grossman vydá čoskoro nový román, tak by som ich rada preložila a teším sa na to. Momentálne dokončujem preklad románu od izraelskej autorky Ajelet Gundar-Gošen, ktorý sa volá Klamárka a slovenskí čitatelia ju poznajú vďaka skvelému prekladu Petra Ambrosa Prebúdzanie levov. A rada si preložím aj divadelnú hru, ak bude záujem, tých nie je nikdy dosť.

Ste Košičanka, prekladáte do slovenčiny a žijete v Prahe… čo majú slovenčina (prípadne východoslovenské nárečie), hebrejčina a čeština spoločné? Viem, táto otázka zámerne znie ako začiatok vtipu… a nejaký dobrý poznáte?

Haha, možno nadávky? A vtip? Príde Nemec do čínskej reštaurácie… ale na to sa choďte pozrieť na Levina.

Silvia Singer, prekladateľka v rozhovore s Darinou Abrahámovou, dramaturgičkou Činohry SND

Silvia Singer sa narodila (1976) v Košiciach. Po maturite strávila rok v Izraeli. Vyštudovala na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe odbor hebraistika a etnológia. Počas štúdia absolvovala ročný pobyt na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Preložila poviedky z hebrejčiny do češtiny pre antológie Mít si s kým promluvit (DharmaGaia 2000) a Plus mínus (Argo 2006) a spolupracovala na slovenskom preklade nápisov na židovských náhrobkoch pre Epitafy starého cintorína (Chajim 2006). Z hebrejčiny do slovenčiny preložila zbierky poviedok od Etgara Kereta Zrazu klope ktosi na dvere (Artforum 2012), Sedem dobrých rokov (z angličtiny, Artforum 2014) a Osem percent ničoho (Artforum 2017), od Davida Grossmana Vojde kôň do baru (Artforum 2016) a od Meira Shaleva Dve medvedice (Slovart 2017). V súčasnosti žije v Prahe, kde pracuje v Židovskom múzeu, vyučuje ivrit a prekladá z hebrejčiny.