Lúče otcovstva

Karol Wojtyła

Lúče otcovstva

činohra
nová budova SND, Modrý salón
11. 4. 2019 19:30 h - 20:15 h

Nádherná filozoficko-poetická hra jednej z najväčších osobností 20. a 21. storočia – Karola Wojtyłu (Jána Pavla II.) hovorí o vysoko aktuálnych témach - o absencii a potrebe otca v súčasných rodinách, o témach materstva, synovstva i samoty.

Raggi di paternitá / Promieniowanie ojcostwa (misterium) 
poetické divadelné zamyslenie o hľadaní identity otcovstva

Preklad z poľského originálu: Lucia Selepová 
Dramaturgia: Juraj Fotul
Hudba: Igor Baar 
Pohybová spolupráca: Helena Žitňanová a Vojtech Takáč 
Réžia: Peter Weinciller

Účinkujú: Štefan Bučko, Jana Valocká, Monika Potokárová / Dominika Žiaranová

Recenzie na predstavenie si môžete prečítať tu: 

Divadlo nadobúda konečne svoju pridanú hodnotu.  (www.24hod.sk)

Intímna celoslovenská premiéra Lúčov otcovstva. (www.katolickenoviny.sk)

Wojtyłova hra v Ríme v podaní slovenského Teatro Colorato. (www.radiovaticana.va)

Rozhovor: Ján Pavol II. nielen v srdciach tých, ktorí spomínajú, ale aj na javisku.  (www.24hod.sk)

ADAM: 

"Už toľko rokov žijem ako človek vyhostený z mojej hlbšej osobnosti, a zároveň odsúdený na jej prehlbovanie. Počas tých rokov som do nej v ustavičnej námahe prenikal, často som si však so strachom myslel, že ju strácam – že tu splýva s procesmi dejín, kde rozhoduje množstvo, teda masa. To všetko sa viaže s menom Adam, ktoré nosím. Je to meno, vďaka ktorému sa musím stretnúť s každým človekom – zároveň práve v tomto mene to, čo vloží každý človek, môže zovšednieť, či dokonca sa môže znehodnotiť. Mám zložité meno. Koľkokrát som rozmýšľal, že musím zahladiť svoje stopy, že sa musím sám stratiť, aby som sa takto mohol stotožniť s každým človekom, ktorého históriu píše dav. Píše ju iba zvonku?

Tak sa mi stále vracia myšlienka, že by som mal v každom človeku nájsť seba – hľadajúc nie zvonku, ale zvnútra.

Ale predsa viem, kto bol Adam a kým je. Kedysi sa postavil na hranicu medzi otcovstvom a samotou. Ktože ho oddelil od ľudí, kto ho učinil osamoteným medzi všetkými? Alebo stal sa osamoteným z vlastnej vôle? Alebo sa stal osamoteným preto, aby samotu zakorenil do iných?

Ach – vravel vtedy o sebe – neuniesol som otcovstvo, nemohol som si s ním poradiť. Cítil som sa celkom bezradný – a to, čo bol dar, stalo sa pre mňa bremenom. Zbavil som sa otcovstva ako bremena. Mal som byť vôbec otcom?

On je sám – myslel som si – ako sa mu viac pripodobním, teda stanem nezávislým od čohokoľvek? Ach, stáť nad všetkým, a nech som iba v sebe! Vtedy budem najbližšie Teba“. Potom som sa mu posťažoval: „Predsa si ma mohol nechať v sfére samotnej plodnosti (nejako by som sa zmieril s prírodou) – a nestavať ma do tohto otcovstva, s ktorým si neviem poradiť! Prečo si ho zaštepil do hĺbky mojej duše? Či Ti nestačilo, že ho máš v sebe?

Nuž čo, nech by sa zo mňa množili ľudia, nech by zaľudňovali zem. Mňa si mohol nechať samého, bez nich. Bol by „Adam vonkajší“ – ten by kvitol a rozrastal sa, a bol by „Adam vnútorný“ – samotný. Prečo od neho žiadať, aby prepúšťal vyžarovanie Tvojho Otcovstva, a lámal ho, ako prizma, v sebe samom?"

Dĺžka predstavenia: 45 minút

 

Hosťovanie v SND