Ruské denníky

Čo robiť, keď sa vzdelanie, po ktorom človek celý život túži, stane biľagom? Keď sa vedomosti stanú nástrojom ovládania a utláčania? Keď je človek podozrivý už len tým, že nosí okuliare? Čo robiť, keď sa vulgárnosť masy stane cnosťou, nevedomosť nevinnosťou a brutalita „spravodlivým hnevom“? Dokáže sa vzdelanosť a kultúrnosť ubrániť a obhájiť si svoje postavenie?

 

 

Rachmanovovej denníky zobrazujú osudy mladého, po vzdelaní túžiaceho dievčaťa z kultúrnej rodiny počas revolúcie a občianskej vojny v Rusku. Sú nesmierne silným, autentickým a sugestívnym rozprávaním o dobe, ktorá sa vymkla z kĺbov, rozprávaním desivým, no zároveň i hlbokým, odkrývajúcim najtemnejšie zákutia ľudskej duše.

O dobe, ktorú reflektuje inscenácia Ruské denníky v dramatizácii a réžii Romana Poláka, hovorí historik Juraj Benko.

Viacerí autori tvrdia, že demokracia nemala v roku 1917 v Rusku šancu, pretože Rusko nebolo na parlamentarizmus pripravené, že v ruskej duši bola dokonca odjakživa prítomná potreba despotu, ktorý vládne ľuďom tvrdou rukou. Je to naozaj tak? Rusko sa na prelome 19. a 20. storočia nachádzalo z hľadiska svojho vývoja niekde celkom inde ako západná, a dokonca aj stredná Európa. Bola to polofeudálna veľmoc so stredovekými prežitkami, modernizačne zaostalá, so silným postavením cirkvi. Industrializácia, ktorá na Západe silne akcelerovala aj politické premeny, bola v plienkach, a z veľkej miery jej rozvoj bol poháňaný zo strany štátu a s masívnou pomocou zahraničného kapitálu. Do takejto pôdy sa ťažko sadili politické idey, ktoré vznikli v celkom iných podmienkach. Nerád by som skĺzaval k pojmom ako „ruská duša“ a k ďalším skôr mystifikujúcim ako vysvetľujúcim pojmom, no pravda je, že počas stáročí vznikol vo veľmi svojráznych ruských podmienkach celkom iný vzťah obyvateľstva k vrchnosti, autorite štátu, či k hodnotám, ktoré začal preferovať Západ – ako individualizmus, podnikavosť, súkromné vlastníctvo a podobne.

Situácia v Rusku bola teda odlišná od situácie na Západe. Bola však aj automaticky nepriaznivejšia pre presadzovanie liberálnejšieho zriadenia? Jozefovi II. sa napríklad podarilo presadiť veľkú časť toho, o čo usilovala Francúzska revolúcia bez toho, aby pre to tiekla krv. Mohlo byť v tomto zmysle za istých okolností Rusko s nejakým osvieteným Petrom II. na tom s pokrokom lepšie než Európa?

Je to krásna predstava, že všetky tie pnutia, tlaky, konflikty a straty rovnováhy, ktoré neustále vývoj spoločnosti generuje, by mohli preklenúť osvietení vládcovia predvídavými rozhodnutiami. No myslím, že je ťažké v dejinách stavať na individuálne predpoklady a osvietenosť panovníkov. Je pravda, že o niektorých sa dá tvrdiť, že svojím spôsobom predbehli dobu. Peter Veľký sa nadchol Európou a inšpiroval sa ňou, aby povzniesol Rusko – ale predovšetkým Rusko ako impérium – a v tomto smere prekročil tieň predchodcov. Katarína Veľká alebo Jozef II. radi načúvali osvietencom, no ich záujmom bolo predovšetkým vybudovanie efektívnej absolutistickej monarchie. O elitách, ako aj o iných vrstvách spoločnosti vo všeobecnosti platí, že si chránia predovšetkým vlastné záujmy, ktoré rady považujú za záujmy celej spoločnosti, aj keď niekedy motyka vystrelí a boháč rozdá majetok chudobe, monarcha sa vzdá časti absolútnej moci a aristokrat povedzme bojuje za všeobecné volebné právo. Viaceré z osvietenských reforiem Jozefa II., ktoré katolícka hierarchia a šľachta poväčšine odmietala, zrušil už jeho nástupca. Nebola na ne ešte vhodná doba. Trvalejšie a nezvratnejšie zmeny vo fungovaní režimov vyvolávajú až silnejšie spoločenské tlaky a predovšetkým predchádzajúce zmeny na úrovni dlhodobejších spoločenských štruktúr.

Témou aktuálnej divadelnej sezóny, v ktorej uvádzame aj Ruské denníky, je vzdelanie – jeho význam pre spoločnosť, jeho úloha, ale aj jeho limity. Dokážu intelektuáli zvrátiť deštrukčné trendy v spoločnosti? Je to v ich moci?

Myslím, že netreba váhu intelektuálov v spoločnosti preceňovať – v tom zmysle, že môžu svojimi knihami, esejami, novinovými komentármi a varovaniami zvrátiť deštruktívne trendy v spoločnosti.

Ale predsa, keď zomrel Dostojevskij, na jeho pohrebe sa zúčastnilo 60 000 ľudí. Bol nesmierne populárny. V Besoch veľmi explicitne rozoberal následky prudkého výbuchu ideologického násilia a násilníckej podstaty davu. Je dosť depresívne, že ani popkultúra vytváraná spisovateľom, ktorého celý národ uznáva, nemá žiadny dosah na myslenie toho národa.

Na koho to malo pôsobiť ako varovanie, z tých, ktorí v Rusku po roku 1917 zvíťazili? Ľavicová inteligencia ho príliš nebrala, hoci uznávala jeho literárnu veľkosť. Pre mnohých z nich bol stúpencom tmárstva a cárskeho režimu. Pre Lenina predstavovali Besy reakčné dielo. Tie kritizované masy, ktoré sa podieľali na boľševickej revolúcii, pochádzajúce z vidieka, boli na opak žalostne nevzdelané a negramotné, takže sa Dostojevským ani iným literárnym odkazom príliš nezaoberali.

Paradoxne, po revolúcii bol antirevolucionár Dostojevskij opäť vydávaný, dokonca bez cenzúry, a v roku 1918 mu bol v Moskve odhalený pomník. Úplnou iróniou osudu, a do istej miery aj odpoveďou na to, aký je osud slov v turbulentných časoch, bol sprievodný prejav predstaviteľa miestneho sovietu. Dostojevského označil za proroka revolúcie a hlas povstania proti buržoázii. Aj potom komunisti vyzdvihovali Besy ako proroctvo bez toho, aby si priznali, že je to kniha najmä o nich.

Mimochodom, aj sám Lenin a kopa európskych radikálov boli dosť depresívni, keď videli, ako málo sa chcel ruský či iný robotník na prelome 19. a 20. storočia riadiť ich „písmom svätým“. A to napriek intenzívnemu politickému aktivizmu. Lenin si z podobných skúseností zobral ponaučenie. Odmietol predstavu, že robotníci môžu dospieť k pochopeniu svojich najvlastnejších záujmov postupne, osvetou a sami od seba. Miesto toho hlásal, že sa majú viesť revolučnou, vojensky disciplinovanou stranou, ktorá vie, čo je pre nich najlepšie a stavil skôr na rýchlu politickú mobilizáciu a propagandu. To sa mu vyplatilo – ale až v najhlbšej politickej, spoločenskej i ekonomickej kríze Ruska, v roku 1917.

Orlando Figes v knihe Lidská tragedie píše, že jednou z hlavných príčin krvavých udalostí počas revolúcie bola skutočnosť, že ruská inteligencia chcela imitovať európsky kultúrny svet, no myšlienky, ktoré boli do Ruska importované z Európy, zmrazili do nespochybniteľných dogiem. Chýbal im vraj európsky pluralizmus, ktorý by zabránil tomu, aby sa niečo stalo absolútnou pravdou. Súhlasíte s týmto vysvetlením?

Konzervatívny a polofeudálny režim sa urputne bránil zmenám a dlho vytláčal oponentov mimo politického života a do podzemia. Tieto neprajné podmienky výrazne formovali oponentov režimu, ich politickú kultúru, myslenie aj konanie. Tradičným revolučným modelom už od polovice 19. storočia, na rozdiel od politicky modernizujúcej sa Európy, kde vznikali aj v mene boja za práva ľudu masové strany, bola malá, konšpiratívna organizácia zameraná na oslobodeniu ľudu. Model sa veľmi nemenil, postupne sa menili ideológie, ku ktorým inklinovali. Marxizmus bol jednou z nich. Bez ohľadu na to, či revoluční intelektuáli patrili k socialistom, populistom, anarchistom alebo iným prúdom, v stave istej bezmocnosti a uzavretosti bujnela sektárska mentalita, sklony k prehnanému ideologizovaniu všetkých stránok reality, intolerancia k názoru oponentov a nakoniec i sklony k násiliu ako forma politického aktivizmu. V cárskej ríši bol režim príliš nepriaznivý, aby si pestoval tolerantných oponentov. Vytláčal ich skôr do ilegality, vyhnanstva a exilu. V takýchto pareniskách sa hrýzli medzi sebou a budovali si aj veľmi nezmieriteľné postoje voči politickej realite.

Juraj Benko, historik v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND