Ruské denníky

Ruskými denníkmi sa režisér Roman Polák vracia k jednej zo základných dramaturgických línií svojej režisérskej tvorby – k inscenovaniu diel ruskej klasiky. Počas svojej bohatej kariéry inscenoval nielen notoricky známe drámy od Čechova či Gorkého, ale aj dramatizácie Dostojevského a Tolstého románov. (Na pôde SND to bola Anna Kareninová a Bratia Karamazovovci.) Ruské denníky Ale Rachmanovovej však do tejto línie Polákových réžií prinášajú aj isté nóvum.

 

 

Rachmanovová nepatrí v pravom zmysle ku klasikom. Hoci v jej písaní by sme našli ozveny viacerých vyššie menovaných, v samotnom Rusku jej denníky nikdy nevyšli a málokto ich pozná. Rachmanovovej text čerpá svoju silu zo svojej autentickosti. Sú tu osobné zápisky, ktoré napriek svojej literárnej štylizácii k nám prehovárajú najmä drsnou silou bezprostrednej výpovede o prežitej skutočnosti, podobne ako diela súčasnej spisovateľky a laureátky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej.

Oproti Polákovým predchádzajúcim inscenáciám je táto hra zakotvená v konkrétnej historickej dobe a vypovedá o politických udalostiach, ktoré zásadne ovplyvnili dejiny 20. storočia. Vypovedá teda nielen o biologickej, či psychologickej podstate človeka, ale aj o človeku politickom, o tom, ako sa mení vo víre dejín. Ruské denníky sú veľkou tragédiou človeka dialógu – človeka, ktorý stojí medzi dvoma znepriatelenými stranami a snaží sa medzi nimi sprostredkovať dialóg. Aľa Rachmanovová pochádzala z bohatej, dobre situovanej rodiny, od mladosti však mala veľmi silné sociálne cítenie a potrebu demokratizovať pomery vo svojej rodine i v celej spoločnosti. Aľa sa angažovala, pretože cítila nárast napätia vo svojom okolí a snažila sa vlastným príkladom presvedčiť svoju spoločenskú triedu o potrebe oveľa väčšej solidarity s núdznymi. Na druhej strane, bojovných revolucionárov, s ktorými sa stretla na univerzite, sa snažila presvedčiť o tom, že buržuji nie sú len nenažraní upíri, ktorí cicajú krv z chudobných, ale že je medzi nimi aj veľa vzdelaných, láskavých ľudí, ktorí cítia zodpovednosť za sociálny zmier. Táto snaha budovať mosty sa skončila nezdarom. Po vypuknutí revolúcie bola Aľa ako človek dialógu prvá na muške oboch skupín – pre revolucionárov je predstaviteľka nenažranej buržoázie, pre bohatých je obhajkyňou krvilačných revolucionárov. Bol to osud mnohých vynikajúcich umelcov, vedcov, intelektuálov, ktorí sa snažili vyriešiť nakopené rozpory nekrvavou cestou.

Daniel Mailing, dramaturg Činohry SND