Rytier tanca Titus Pomšár

Doma ho takmer nikto nepozná, vo Francúzsku sa stal legendou. Slovák Titus Pomšár odišiel pred päťdesiatimi rokmi do Francúzska, dnes sa čoraz častejšie vracia na Slovensko. Vo Francúzsku získal ako cudzinec a jediný tanečník z bývalého východného bloku najvyššie ocenenie v oblasti umenia – titul oficier. Druhé najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, a to za rozvoj baletného umenia a kultúry Francúzskej republiky. Absolvent v súkromnej škole Elly Fuchsovej-Lehotskej po dvanástich rokoch na sólistickom poste v Balete SND odišiel do Marseille, kde si vybudoval kariéru sólistu európskeho formátu a špičkového baletného majstra, ktorý vo svojej škole vychoval niekoľko generácií tanečníkov pre popredné baletné súbory vo Francúzsku.

Titusova cesta za tancom sa začala v jeho pätnástich rokoch. Vtedy videl film Moulin Rouge, kde hrala primabalerína a herečka nominovaná na Oscara Colette Marchand. Vtedy Titus ani zďaleka netušil, že raz s ňou bude tancovať na jednom javisku. Túžba naučiť sa stepovať ho priviedla do baletnej školy Elly Fuchsovej-Lehockej. Tá okamžite rozpoznala talent a dispozície mladého Pomšára a podmienila hodiny stepu hodinami klasického tanca. Po šiestich mesiacoch v baletnej škole Elly Fuchsovej angažovali v roku 1958 Titusa ako eléva do baletu Slovenského národného divadla. Od roku 1962 už na poste sólistu stvárňoval hlavné postavy v mnohých baletoch, akými boli napríklad: Poet v Chopiniane (1962), Ferhád v Legende o láske (1963), Princ v Labuťom jazere (1964), Jean de Brienne v Raymonde (1965). V divadle pôsobil dvanásť sezón, počas ktorých odohral všetky veľké roly. Vojnu si odsluhoval v AUS-e v Prahe. Počas nej sa zoznámil s niekoľkými francúzskymi turistami z Marseille, stali sa priateľmi. Jedného z nich pozval na Vianoce do Bratislavy a venoval mu niekoľko baletných fotografií. Jeho priateľ ich ukázal vtedajšiemu šéfovi baletu Opery v Marseille Josephovi Lazinnimu. Ten odkázal Titusovi, že ho okamžite angažuje.

Do Marseille odišiel v šesťdesiatom šiestom. Jeho odchod bol oficiálny – cez Slovkoncert, zo svojho platu vo Francúzsku totiž musel odvádzať pätnásť percent do socialistického Československa. V roku 1966 prijal ponuku z Opery Municipale v Marseille. Ako prvý zo slovenských tanečníkov sa s úspechom prezentoval na mnohých európskych scénach, preslávil sa najmä v postavách: Princa v Labuťom jazere a Spiacej krásavici, Mandarína v Zázračnom mandarínovi, Mládenca v La Valse, Človeka v Ecce homo a v mnohých ďalších. Spolupracoval najmä s choreografom Josephom Lazinnim, neskôr s Rolandom Petitom a Audricom Bezardom. S Ludmillou Tchérinovou natočil film Zázračný mandarín a triumfoval s ním na festivale v Benátkach. Rovnako úspešne ako na tanečnom pódiu si počínal aj v baletnej sále ako pedagóg. Najskôr viedol tréningy v Marseille, neskôr v ďalších divadlách. V Marseille si s manželkou Elenkou založili baletnú školu, vďaka kontaktom od svojich žiakov získal čoskoro francúzske občianstvo, čo mu umožnilo ľahšie cestovať po celom svete. Jeho umenie si diváci vychutnávali na najväčších svetových scénach. Sekundovali mu najslávnejšie mená, aké svetový balet v tom čase mal – Rudolf Nurejev, Margot Fonteyn, Liane Daydé či Yvette Chauviré. Tancoval aj v balete fenomenálneho Sergea Lifara.

Od roku 1974 bol baletným majstrom Grand Ballet Classique de France primabaleríny Liany Daydé. V roku 1973 založil v Marseille spolu s manželkou Elenou Pomšárovou baletné štúdio École de danse Titus Pomsar, bol zakladateľom baletného štúdia pri Centre culturel (Cours Julien, Marseille), v ktorom pôsobil aj ako choreograf a pedagóg. Ako choreograf vytvoril niekoľko diel, napríklad: Jeux permis na hudbu Antonína Dvořáka, Denník Anny Frankovej na hudbu Zeljenkovej Baletnej symfónie; baletov Peter a vlk, Luskáčik, Pas de quatre a ďalších. Titusových študentov na konkurzoch okamžite identifikovali. Mali jasný rukopis pomšárovskej školy, ktorej chýr sa niesol naprieč celým Francúzskom. Pre Béjartov balet vychoval tri hviezdy.

Titus Pomšár zmenil pred pár rokmi svoju baletnú školu na kníhviazačskú dielňu, v ktorej sa stretávajú seniori a viažu knihy. Titus sa celý život obklopuje baletnou literatúrou – jeho zbierka s tanečnou tematikou má vyše tisícdvesto kusov. Najväčšiu radosť však zažíva, keď raz za čas pricestuje za priateľmi na Slovensko. Vtedy sa jeho deň začína v divadle, v Balete SND, v baletnej sále, medzi tanečníkmi.

K životnému jubileu Titusa Pomšára (15. 5. 1939) srdečne blahoželáme!

Eva Gajdošová, dramaturgička Baletu SND