SKUTR-i s nami oslávia storočnicu divadla

Sezóna, v ktorej oslavujeme sto rokov Slovenského národného divadla, je v činohre koncepčne zámerne postavená na hosťovaní a spolupráci aj s českými režisérmi. Ide o symbolický odkaz na začiatky slovenského profesionálneho divadla, za ktorými stáli českí divadelníci zo spoločnosti Bedřicha Jeřábka.

A nielen to – začiatky slovenského profesionálneho divadelníctva sú späté aj so štúdiom našich divadelných profesionálnych hereckých prvolezcov na pražskom konzervatóriu či s vplyvom českých divadelníkov, akými boli Viktor Šulc alebo Jozef Budský, pôsobiacich (nielen) v činohre – na rozvoj slovenského divadla. Pozitívny storočný vzťah a vzájomná dlhodobá spolupráca medzi českými a slovenskými divadelníkmi je svojím spôsobom európskym unikátom. Jedným z reprezentantov vzájomného „československého“ spojenia je aj režijné duo SKUTR, ktoré tvoria Lukáš Trpišovský (Praha) a Martin Kukučka (Martin). Ich inscenáciu Lásky jednej plavovlásky môžu diváci vidieť v Divadle Astorka Korzo 90‘ a počas júnového festivalu eurokontext.sk sa s nimi mohli stretnúť aj na diskusii po predstavení ich režijne spracovanej inscenácie pražského Národného divadla Krvavá svatba. V Činohre SND uvedú v slovenskej premiére adaptáciu Divadelného románu Michaila Afanasieviča Bulgakova.

Režijný tandem SKUTR začal svoju spoluprácu už počas štúdií na DAMU u profesorov Miloslava Klímu a Josefa Kroftu. Ich spoločné inscenácie získali ohlas a záujem divadelnej kritiky i divákov. Prvé inscenácie a divadelné projekty uviedli v absolútne experimentálnych podmienkach pod hlavičkou Divadla Archa – Archa.lab. Dnes sú režisérmi opier, tanečného divadla, nového cirkusu, klasického baletu, fyzického divadla, multižánrových projektov, autorských adaptácií i reinterpretácií klasiky v rôznych typoch divadiel z nezávislej sféry, ako i (veľkých) národných domov (Národní divadlo v Praze, Divadlo Na zábradlí, Švandovo divadlo, Divadlo Petra Bezruče či HaDivadlo, Klicperovo divadlo v Hradci Králové). Spolupracovali aj so zahraničnými divadlami ako Pozoriště FDU v Belehrade (Srbsko), Lubuski Teatr im. Leona Kruczkowskiego w Zielonej Górze (Poľsko), (Teraz Na Zawsze, 2009 a Spigel im Spigel, 2010), Mezinárodní festival Miasto v polské Legnici (Wojskowy Dom Kultury, 2009).

Mnohé z ich režijne naštudovaných inscenácií sa predstavili na festivaloch v Srbsku, Poľsku, Litve, Taliansku, Nemecku, Číne či v Južnej Kórei. Hosťovali aj na festivale Fringe v škótskom Edinburghu, kde ich inscenácia Plačky získala nomináciu na Total Theatre Award. Inscenácia Joke Killers, ktorú vytvorili spolu s Adélou Laštovkovou, sa stala reprezentantom Českej republiky na svetovej výstave Expo 2010 v Šanghaji. Boli trikrát za sebou nominovaní na Talent roka Ceny Alfréda Radoka a raz na Inscenáciu roka. Získali nominácie na Cenu Divadelních novín, ale i cenu Sazky. Dnes už pôsobia pedagogicky ako odborní asistenti na DAMU. V súčasnosti sú súčasťou umeleckého vedenia Divadla v Dlouhé.

Lukáš Trpišovský a Martin Kukučka sú známi svojím prirodzeným autorským prístupom k zvolenej téme, čerpaním inšpirácie z prostredia, v ktorom inscenujú, alebo od interpretov, s ktorými spolupracujú. Práve táto fúzia divadelných žánrov a prístupov sa im darí skvele realizovať práve v činohernom divadle, kde je herec najlepšie vybavený na prácu s pohybom, so slovom i s hudobným nástrojom. Martin Kukučka prirovnáva prácu na autorskom projekte a pevnom texte ako diskusiu medzi autorom a tvorcami: „I keď je pevný text, pristupujeme k nemu rovnako, ako keď nám herci rozprávajú príbehy. Berieme si autora ako partnera na diskusiu a niekedy z toho viac vylezie autor a niekedy my.“

Spolupráca oboch režisérov nie je vždy o automatickom súhlase a schválení nápadov, ale aj o vzájomnom dopĺňaní sa niekedy aj o hádaní. Ako uviedol v jednom z rozhovorov Martin Kukučka, prvotne bol presvedčený, že si ako spolutvorcovia rozumieť nebudú. Následne sa v režijnom tandeme rozdelili. Ako ďalej poznamenal: „U Lukáša ma zaujala silná fascinácia nejakou vecou, témou alebo človekom. Dnes, keď niečo vzniká alebo sa dohodujeme, o čom budeme robiť, viem, že tému musí nakoniec vybrať Lukáš. On sa dokáže nadchnúť momentom, detailom, ktorý ja síce vidím, ale vnímam ho ako absurdný. Verím v Lukášovu intuíciu. Vyzerá ako veľmi racionálny človek, vždy sa opierajúci o logiku, ale z môjho pohľadu jeho najsilnejšou stránkou je intuícia… Pretože mám za sebou Lukáša, vzdelaného s veľmi silnou intuíciou, môžem robiť rozhodnutia bez autocenzúry. Človek si tak dovolí oveľa šialenejšie alebo komplikovanejšie veci, keď vie, že je tu niekto, kto povie áno alebo nie, prípadne ešte viac. Ak je človek na rozhodnutia sám, podlieha autocenzúre, podvedome sa do jeho skúšania dostávajú Bulgakovstrachy. Ja bez autocenzúry skúšam, blbnem a vymýšľam a on, keď treba, tak ma zastaví.“

Lukáš Trpišovský o sebe zase prezradil, že najskôr – po škole – divadlo robiť nechcel. Stres mu spôsobovalo dávať dokopy všetky technické veci a často myslel s dešpektom aj na možné budúce problémy. Práve vďaka Martinovi Kukučkovi získal čas a šancu realizovať rozhodnutia v dlhšom kontexte a svojom tempe, čo mu umožňuje robiť rozhodnutia, ktoré môžu byť pre inscenáciu kľúčové a prínosné.

Obaja umelci sa však zhodujú, že žáner, do ktorého by nešli, je politické a apelatívne divadlo, skúmajúce sociálne otázky a pomery. Zaujíma a baví ich imaginácia, možnosť dostať diváka do snových svetov, do nostalgie, kde sa pretínajú témy smrti, života, toho, čo nás presahuje.

A taký je aj svet Divadelného románu Michaila Afanasieviča Bulgakova. Realistický a pritom fantazijný pohľad do útrob mechanizmu divadla, autora, režiséra i hercov.