Vedľajšie efekty po premiére

Pokračujeme v úvahách o súčasnej dráme a v myšlienkach na čerstvú premiéru Činohry SND. Skúsenosti so súčasnou drámou ovplyvňuje najmä prax.



 

Diana Mórová v inscenácii účinkuje v postave doktorky Jamesovej. Jej pohľad na súčasnú drámu ovplyvňujú početné inscenácie súčasných hier, v ktorých hrala. Ak hovoríme o súčasnej dráme, aj o tej slovenskej, tak sa jej vybavuje jeden problém: „Niektorí súčasní dramatici nevedia písať charaktery postáv. Píšu najmä priebeh deja a sústreďujú sa na výsledky. Lenže herci sa k nim musia dopracovať. Keď si napríklad prečítame Tennesseeho Williamsa, ten text je zostavený tak, že herca dovedie k charakteru. Má šancu presne zistiť, aký je prerod postavy, čo zažíva, a najmä prečo to zažíva. Súčasné hry idú niekedy po povrchu situácie a nezachytávajú to, ako sa postavy dopracovali k stavu, v ktorom sa nachádzajú. V tomto je Lucy Prebble výnimočná, pretože jej postavy majú jasný vývojový oblúk. Píše o silnej téme, postavy vsadila do konkrétnych sociálnych vrstiev a samotné súvislosti sa napínavo odhaľujú. Niekedy netreba veľa slov. Doktorka Jamesová je žena, ktorá dostala šancu u muža, ktorý ju kedysi miloval. Sama trpí depresiami a on ju presvedčí, aby sa dala na liečbu. Medzi nimi sa to však názorovo bije. Nakoniec sa lekárka odhodlá podstúpiť liečbu. Ja sama som zástanca toho, aby sa najprv hľadala chyba, príčina a až potom sa siahalo po liekoch. Pre niekoho je dôležitý včasný moment zachytenia liečby, depresia môže viesť k samozničeniu, samovražde… okolo seba vidíme mnoho ľudí s depresiami. Verím, že tí, ktorí majú depresiu a prídu na inscenáciu, tak ich to naladí, dodá im nádej.“



Pri interpretácii súčasnej drámy sa ukazuje dôležitá úloha režiséra, ktorý dokáže aj nejasnému toku obrazov dať podobu a formu, ako to pomenoval Richard Stanke„Dramatik veľakrát vloží do hry svoje pocity, ale nevie, že sú isté veci, informácie, ktoré herec musí z textu získať, aby mohol postavu zahrať. Na to, ako to dobre napísať, sú aj pravidlá. Mnohé závisí od režiséra, ktorý vie vymyslieť jasnú niť, ako spojiť jednotlivosti. Napríklad v prípade Rechnitzu vytvoril Jařab jasnú niť situácií a to vytvorilo akýsi príbeh, ktorý vedel divák pochopiť. V poslednom čase sme mali skúsenosti najmä so súčasnými hrami z nášho regiónu, z tejto bývalej monarchie a v takomto porovnávaní vidieť, že anglická dráma je naozaj rozvinutá. A práve v tejto tradícii je aj hra Lucy Prebbleovej. Bola to ideálna konštelácia s ohľadom na hereckú prácu i kolektív. “



Nie je to však hra primárne iba o depresii, ak by sa to niekomu zdalo. Režisérka Alena Lelková priblížila inscenačný princíp v zachytení stavov, ktorými prechádzajú jednotlivé postavy hry: „Autorka sama zažívala depresie, a tak pozná liečbu týchto vecí. V texte nás to prirodzene viedlo k tomu, aby sa dopamínový stav pripodobnil stavu zamilovanosti. Tak sme ani nehrali, nezdôrazňovali správanie pod vplyvom liekov, ale stavy reálnej zamilovanosti, a to, do akej miery dokážeme v stave zamilovanosti až fyzicky ublížiť.“

pripravila Miriam Kičiňová, dramaturgička inscenácie