„Veľké umenie musí mať odvahu nepáčiť sa“

Koncom apríla uplynie dvadsať rokov od úmrtia jednej z najvýraznejších osobností slovenskej opernej réžie Branislava Krišku (7. 1. 1931 – 30. 4. 1999). Študoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u režiséra Josefa Munclingera. Po ukončení štúdia nastúpil do stáleho angažmánu v Štátnom divadle v Košiciach. V rokoch 1964 až 1991 bol režisérom Opery Slovenského národného divadla a v rokoch 1993 až 1996 sa stal na krátke obdobie šéfom opery v Štátnej opere Banská Bystrica. Na Vysokej škole múzických umení pôsobil od roku 1972 a od roku 1979 vyučoval odbor operná réžia. V jeho triede daný odbor absolvovali šiesti poslucháči. V Opere SND a na rôznych scénach doma a v zahraničí inscenoval množstvo opier ako Turandot, Vec Makropulos, Krútňava, Svätopluk, Vzkriesenie, Tosca, Príhody líšky Bystroušky, Osud zhýralca a iné.

Branislav Kriška bol ojedinele zaujímavou osobnosťou, na ktorého si spomínam s pribúdajúcimi rokmi čoraz častejšie. Jeho um, trefné postrehy oceňujem čoraz viac a viac. Niežeby som jeho slová na škole a neskôr ako „spolubojovník“ v bystrickej opere nebral vážne, ale ako každý mladý človek, aj ja som bol tvrdohlavý a skúsenosti staršej generácie som bral tak trochu ako „akademickú výbavu“, ktorú by som si radšej odskúšal na vlastnej koži. Ako rafinovaný psychológ ma v tejto snahe vždy podporoval. Hovoril len toľko, koľko považoval za nutné. Jeho slová: „Buď sa chlapec popáli, alebo zocelí,“ mi znejú dodnes v ušiach. Vedel totiž, že talent sa vyučovať nedá. Naučiť sa dá „remeslo“ a čiastočne sa dá uvoľniť myslenie. Aj to ako u koho?!

Pán režisér bol osvietený duch, ktorý zohrával veľmi dôležitú úlohu v slovenských operných domoch. Jeho kultivovaný režijný rukopis s jemnosťou výtvarného vkusu, psychologickou pravdivosťou a v neposlednom rade racionálnym riešením mizanscén, ďaleko presahoval svojich spolupútnikov. Svojou prirodzenou autoritou bol v nenomenklatúrnom zmysle slova akýmsi „staršinom opery“, ktorý upozornil, prípadne jemnými, ale trefnými poznámkami naznačil, kde sa rysujú „vylomeniny“. Lebo vedieť, čo je v divadle problém a čo pseudoproblém, kto je kto a čo je čo, nie je vždy jednoduché. A Kriška to vždy presne vedel.

Vo svojej kariére to nemal vôbec ľahké. Do Košíc bol v päťdesiatych rokoch z kádrových dôvodov „odprataný“, aby nebol veľmi na očiach. (Bol synovcom V. Clementisa.) Napriek tomu som nikdy po revolúcii nebadal na ňom konjunkturálne martýrstvo, aké sa v tom čase začalo nosiť, ba ani neskôr, už po revolúcii, keď bol z Opery SND nedôstojným spôsobom „odídený“ do dôchodku, nedal na sebe znať krivdu.

Jeho hlavnou zásluhou bolo založenie odboru operná réžia na VŠMU podľa východonemeckého vzoru, ktorá vychádzala z hlavnej premisy – Opera je Divadlo. Inscenačnú tvorbu považoval za intelektuálnu disciplínu, ktorá dáva spevu a hudobnému naštudovaniu zmysel. Operu chápal ako svojbytné univerzum, ktoré sa nesmie uzavrieť do seba, musí reflektovať skutočnosť „tu a teraz“. Neviem si predstaviť, že by som mu na hodinách réžie vysvetľoval, ako chcem riešiť konkrétnu mizanscénu bez toho, aby mi nepoložil otázku; „Čo tým chceš povedať?“ Alebo, podobná otázka pre adeptov spevu: „O čom spievaš a komu spievaš?“ Jeho motto v knihe o Puccinim: „Veľké umenie musí mať odvahu nepáčiť sa,“ hovorí veľa, lebo tvorba je hľadanie nových ciest a nových horizontov, čo nie je nikdy bez rizika. Toto som si veľmi dobre zapamätal. Ďakujem, pán režisér.

Martin Bendik, režisér, dramaturg Opery SND