Aida v novom stvárnení

Koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia sa pomaly starnúci Verdi zaoberal v Sant´Agate predovšetkým hospodárením na majetku, ktorý si kúpil za honoráre a tantiemy z opier. Celý život sa cítil človekom spätým s pôdou a s rodným krajom Emilia Romagna. Známa je príhoda z Paríža: keď sa rokovania o opere Don Carlos dlho naťahovali, majster náhle oznámil, že už nemôže viac čakať, lebo treba siať… Zaskočil tým parížskych salónnych umelcov, ktorí tomuto sedliackemu problému veľmi nerozumeli. Opera totiž počká, ale pôda nie!

V tom čase už majster nepredpokladal, že sa ešte niekedy pustí do komponovania opery, veď tých diel napísal neúrekom a hrajú sa po celej Európe, ba aj v zámorí. S obavami sledoval iba nové estetické trendy v opernom umení, ktoré prichádzali zo severu, menovite od Richarda Wagnera.

V marci roku 1870 sa majster s Giuseppinou vybral opäť do Paríža. Stretol sa tam aj s Du Loclom, jedným z libretistov Dona Carlosa, ktorý sa medzičasom stal riaditeľom Komickej opery. Du Locle nabádal majstra, aby skomponoval novú operu na tému „Nero“ ako historickú fresku z čias slávnej rímskej minulosti. Verdi sa zdráhal, lebo po zložitej a preňho nepríjemnej spolupráci na opere Don Carlos už nechcel spolupracovať s francúzskymi divadlami. Francúzske názory na operné divadlo mu neboli blízke, preto sa už nechcel nútiť do jemu cudzej estetiky. Lenže príležitosť a náhoda zmenili chod udalostí i jeho predsavzatí. V Paríži sa zdržiaval Draneth Bey, intendant opery v Káhire a osobný splnomocnenec khediva Ismaila, ktorý sa veľmi zaujímal o operné dianie v Európe. S Verdim sa už dávnejšie zamýšľal skontaktovať a objednať si uňho operné dielo, ktoré by bolo uvedené pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu, ale zámer z rôznych dôvodov nevyšiel. Draneth Bey pôvodne zvažoval na túto celebritnú udalosť osloviť troch skladateľov – Verdiho, Gounoda a Wagnera. Lenže termíny a okolnosti sa menili, preto sa napokon pri tejto slávnostnej príležitosti uviedla opera Rigoletto.

Na jar v roku 1870 už bola situácia úplne iná. Du Locle naliehal čím ďalej, tým viac a navyše treba podotknúť, že aj navrhovaný honorár za dielo bol na vtedajšie pomery astronomický. Verdi sa teda rýchlo rozhodol a do námetu – lepšie povedané, už napísaného libreta od známeho archeológa Édouarda Marietta, priateľa Dranetha Beya a Du Locla – sa bez meškania pustil. Mal však výhradu. Dielo musí byť napísané na taliansky text profesionálnym libretistom a aj dramaturgická štruktúra musí spĺňať jeho predstavy. Preto oslovil Antonia Ghislanzoniho. Realizácia síce ešte prežila niekoľko peripetií – vrátane blokády kostýmov v Paríži počas Prusko‑ francúzskej vojny – ale napokon sa premiéra na Štedrý večer 1871 v Káhirskej opere uskutočnila.

Aida sa podstatne líši od predchádzajúcich opier Giuseppe Verdiho, ktoré napísal v ranom či strednom tvorivom období. Aj keď si to majster nahlas nepriznal, podnety spoza Álp boli predsa len výzvou, ktorej nedokázal odolať. Sila tejto pseudohistorickej fresky z čias faraónov nie je v intímnom príbehu, ten je zredukovaný na zjednodušenú líniu love story, ktorej úlohou je len udržať dejovú líniu a zrozumiteľnosť príbehu. Aj mohutné masové scény boli len súčasťou (ne)písanej objednávky grandiózne osláviť slávnu minulosť Egypta a veľkú slávu technického pokroku pri stavbe Suezského prieplavu, s čím skladateľ vopred aj kalkuloval. Sila diela je predovšetkým v zmene pohľadu na zástoj orchestra a inštrumentácie v opere. Symfonizmus a harmonická zložitosť Wagnerových diel nenechali bez povšimnutia starnúceho Verdiho, preto bol za istých okolností ochotný čiastočne poľaviť, v dobrom zmysle slova, aj zo svojho talianskeho „operného nacionalizmu“, ako to niektorí súčasní hudobní vedci pomenovali. Farebnosť inštrumentácie bola podnietená pokusmi o „exotizmus“. Ten bol v 19. storočí predsa len ešte veľmi naivný a odzrkadľoval skôr západný pohľad pohľad na orientálny svet a taliansku opernú tradíciu, než autentickosť a vedecké argumenty, ktoré sa objavili až v 20. storočí v umeleckých dielach a vo vedeckých prácach Bélu Bartóka a jeho nasledovníkov.

Verdiho zámerom však nebola autenticita orientálnej hudby, ale silný emotívny vnem, ktorý vychádzal z premysleného striedania intímnych scén s veľkolepými zborovými scénami exotických „štátnych ceremónií“. Podobne veľký efekt dosiahol i zvýraznením zástoja orchestra a spevných partov, ba ešte presnejšie, zjednotením diania na javisku s hudobnými dejmi v orchestri, ktorý vnímal ako komplementárneho nositeľa dramatického účinku.

Dielo sa vo svete uvádzalo a uvádza veľmi často. Hneď po káhirskej premiére mala opera Aida premiéru v roku 1873 v Teatro alla Scala v Miláne s Teresou Stolzovou v titulnej postave a potom už nepretržite na všetkých svetových javiskách od Sankt Peterburgu cez Berlín a Mníchov až po New York a Buenos Aires. V plenéri pod pyramídami v Egypte ju po prvýkrát uviedli už v roku 1912 a odvtedy sa táto slávnostná „šou“ nespočetnekrát zopakovala. V súčasnosti sa dielo často inscenuje s vymoženosťami modernej svetelnej techniky, laserov a iných svetelných efektov. Tento titul je aj hlavným magnetom festivalu vo Verone, kde sa v ňom predstavili najväčšie hviezdy operného neba.

V SND Aidu prvýkrát uviedli v roku 1923 pod taktovkou Pavla Dědečka a v réžii Achilla Viscusiho. Tu musíme pripomenúť, že dve reprízy dirigoval Pietro Mascagni (30. marca 1925 a 20. novembra 1927), ktorý dirigoval v SND aj svoju operu Sedliacka česť. Posledná inscenácia Aidy mala na našej prvej scéne premiéru v roku 1998 v hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda a v réžii Miroslava Fischera. Inscenácia prekonala magické číslo 100 repríz, posledná 122. repríza bola 17. 6. 2015 už v novej budove SND. Nové naštudovanie pripravuje dirigent Jaroslav Kyzlink a režisér Pavol Smolík.

Martin Bendik, dramaturg Opery SND