Básnik dramatického priestoru Ladislav Vychodil

So vznikom SND sa spája aj jedno významné výročie: v predvečer slávnostného otvorenia divadla, 29. februára 1920, sa narodil bard slovenskej scénografie prof. Ladislav Vychodil. Je to symbolické – dátum vzniku divadla sa tak spája s jednou z jeho najreprezentatívnejších osobností vôbec.

Vychodil, Hanák celou svojou dušou, pochádzal z moravskej obce Hačky neďaleko Prostějova. Študoval kreslenie na Českom učení technickom (ČVUT) v Prahe a na Škole umeleckých remesiel v Brne (1938). V roku 1942 sa stal scénografom novozaloženého Beskydského divadla v Hraniciach na Morave.

Na Slovensko sa dostal hneď po vojne v roku 1945 a vďaka svojmu talentu sa len ako 25-ročný stal šéfom výpravy SND. Bol ním nasledujúcich štyridsaťjeden rokov: od 1. septembra 1945 až do 14. októbra 1986.

Jeho prvá, budovateľská éra v SND sa viaže na praktické zabezpečovanie výroby scénických dekorácií a koordinácie výroby s prevádzkou divadla. Pán profesor bol veľmi tolerantným umelcom, nepresadzoval výlučne svoju estetiku, ale otvorene sa hlásil k odkazu prvorepublikových umelcov Viktora Šulca a Františka Tröstera, ktorí v SND zanechali nezmazateľnú stopu. O to bolo preňho obdobie komunistickej indoktrinácie tragickejšie. Napriek tomu tvoril veľkoplošné dekorácie k významným činoherným, operným a baletným inscenáciám, najprv v období „poloslobody“ v rokoch 1945 – 1948 a neskôr v tragických rokoch násilného presadzovania tzv. socialistického realizmu. K tvorivejšej práci s medzinárodným presahom sa Ladislav Vychodil dostal až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Jeho prvými významnými spolupracovníkmi boli režiséri Jozef Budský, Tibor Rakovský, Kornel Hájek, Jozef Pálka, Miloš Wasserbauer či choreograf Miroslav Kůra. Z tohto obdobia spomeňme inscenácie Molièrovho Tartuffa (réžia Jozef Budský, 1946) a balet Rapsódia v modrom na Gershwinovu hudbu (choreografia Miroslav Kůra, 1948). Po nešťastnej spolupráci na operách Eugen Onegin a Boris Godunov so sovietskym „kultúrnym poradcom“ N. S. Dombrovským, ktorý bol na pozvanie ÚV KSS vyslaný priamo z Moskvy, aby ustriehol správnu líniu socialistického realizmu v československých divadlách, sa profesor Vychodil pomaly otvára tvorivejším inscenačným pokusom vo Višňovského Optimistickej tragédii (1957) v réžii Jozefa Budského a v Brechtovom Živote Galileiho (1958) v réžii Tibora Rakovského. Ladislav Vychodil vytvoril 558 scénografií, bol aj prvým scénografom väčšiny slovenských opier, predovšetkým Suchoňových a Cikkerových.

V pravom zmysle slova svoj tvorivý profil našiel až pri spolupráci s režisérom Alfrédom Radokom. Začala sa v Prahe pri inscenovaní Klicperovho Divotvorného klobúka (1964) v Divadle Jiřiho Wolkera a pokračovala na legendárnej inscenácii Rollandovej drámy Hra o láske a smrti (1964) v Mestských divadlách pražských. Táto inscenácia patrila ku kultovým predstaveniam českej avantgardy šesťdesiatych rokov, ktoré spomína nejedna svetová publikácia. Kontakt s Radokom neprerušil ani po jeho emigrácii do Švédska. Pokúšal sa mu pri svojich zahraničných cestách aj pomôcť v jeho ťažkej situácii režiséra – emigranta.


Po prvej fáze avantgardy s pokusmi realizovať inscenáciu „v prázdnom priestore“ sa Vychodil obracia k poetike koláže. Prvky historické, historizujúce citácie, kubistické či surrealistické podnety spája s neoblomnou divadelnou funkčnosťou a s jasne architektonicky poňatým priestorom. Od konca šesťdesiatych rokov už pravidelne pôsobí v zahraničí: Berlín, Drážďany, Lipsko, Malmö, Záhreb, Moskva, Santa Barbara, Helsinki, Štokholm, Brusel, Sofia – to sú hlavné zastávky jeho pôsobenia.
 
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch spolupracuje v opere najmä s Branislavom Kriškom a v činohre s Milošom Pietorom. Z operných inscenácií na pôde Opery SND spomeňme Janáčkovu Vec Makropulos (1973) a Její pastorkyňu (1986), Bartókov Modrofúzov zámok (1974) či Stravinského Osud zhýralca (1982), z činoherných inscenácií Gogoľovho Revízora (1978), Tajovského Nový život (1978), Kleistovho Princa Friedricha Homburského (1983), Shakespearovho Henricha IV. (1984) a Richarda III. (1987).
 
V tom čase spolupracoval so zahraničnými, prevažne škandinávskymi režisérmi, napríklad na inscenáciách Weissovej dramatizácie Kafkovho Procesu (1976), Brechtovho diela Matka Guráž a jej deti (1998) a Dostojevského dramatizácie románu Zločin a trest (1976) v Mestskom divadle v Štokholme v réžii J. Håkansona či Shakespearovej inscenácie Romea a Júlie (1985) v Nórskom divadle Oslo v réžii P. Løkkeberga.

Posledné obdobie tvorby prof. Vychodila je úzko späté s režisérom Jozefom Bednárikom a veľkou francúzskou opernou trilógiou, ako nazval uvedenie troch francúzskych opier režisér Bednárik – teda s Gounodovým Faustom a Margarétou (1989), Offenbachovými Hoffmannovými poviedkami (1991) a Massenetovým Donom Quichottom (1995). Najmä inscenácia Gounodovho Fausta upútala pozornosť odbornej a laickej verejnosti na Slovensku i v zahraničí a stala sa emblematickou inscenáciou, ktorou boli ovplyvnení viacerí tvorcovia.

Ladislav Vychodil sa zúčastnil na všetkých domácich scénografických výstavách – na Pražskom Quadriennale, ako i na výstavách v Nemecku, vo Francúzsku, v Argentíne, Brazílii, Poľsku, Taliansku, Sovietskom zväze a ďalších krajinách. Jeho tvorbou sa zaoberali významní divadelní teoretici ako Ladislav Lajcha či Miroslav Kouřil. Z ich práce vznikli obsažné monografie.


Okrem tvorivej práce v divadlách u nás i v zahraničí sa profesor Vychodil venoval aj organizácii remeselnej výroby dekorácií. V roku 1960 sa založili Umelecko‑dekoračné dielne SND, najväčšie v strednej Európe, ktoré sa stali pod jeho vedením známe mimoriadnou kvalitou scénických realizácií.

S jeho menom sa spája aj založenie Katedry scénického výtvarníctva na VŠMU. Pán profesor presadil, aby sa odbor scénografia vyučoval na VŠMU ako dôležitá zložka divadelnej tvorby. Dovtedy prevládal názor, že scéna je len dekorácia, ktorá by sa mala vyučovať na Vysokej škole výtvarných umení ako čisto výtvarný odbor. K jeho žiakom patrí plejáda významných scénografov ako Otto Šujan, Vladimír Suchánek, Jozef Ciller, Ján Zavarský, Miroslav Matejka, Rastislav Bohuš, Štefan Hudák, Juraj Fábry, Mona Hafsahl či Aleš Votava.

Fenomén slovenskej scénografie Ladislav Vychodil je spoluzakladateľom medzinárodnej organizácie scénografov a divadelných technikov OISTT. V roku 1965 získal vedecko‑pedagogický titul docent, v roku 1977 sa stal profesorom. Počas života získal mnoho ocenení: v roku 1965 na Bienále výtvarného umenia v Sao Paule zlatú medailu, udelenú najlepšiemu zahraničnému scénografovi, a zlatú medailu prezidenta Brazílie za najlepšiu národnú expozíciu. Zlatú medailu získal aj na Pražskom Quadriennale v roku 1987. S prof. Ladislavom Vychodilom sme sa rozlúčili 20. augusta 2005 v Bratislave, umrel vo veku 85 rokov.
 
Martin Bendik, dramaturg Opery SND