Dejiny SND v rekonštrukciách inscenácií

Knižná publikácia 100 rokov Slovenského národného divadla

V porovnaní so susediacimi európskymi krajinami sme v profesionálnom divadle stále mladuchou.

Možno aj preto sa často nevieme vyrovnať s problémami, ktoré veľké kultúry riešia s prehľadom a výhľadom do budúcnosti. Verme, že aj my dospejeme do veku, keď sa budeme v prvom rade sústrediť na divadelnú tvorbu, na jej rozvíjanie i zachovanie, variabilitu, schopnosť rozumného kompromisu a originality.

„Co z nás Slávů bude o sto roků?“ pýtal sa Ján Kollár necelých sto rokov pred vznikom našej prvej scény. A pokračoval: „Cože bude z celé Evropy?“ Chvalabohu, Európa sa ešte nerozpadla, aj divadlo zatiaľ drží pohromade.

Napriek rôznym výdobytkom techniky, ktorá umožňuje nasnímať divadelné predstavenie z viacerých uhlov, zostrihať ho podľa oka režiséra, je divadlo pominuteľné. Žiadna kamera či mikrofón nezachytia to osobité fluidum, ktoré divák cíti v hľadisku, komunikujúc s hercom bez slov. Na rozdiel od filmu divadelná inscenácia nie je nikdy dokončená, žije a vyvíja sa každou reprízou. Kritiky vychádzajú spravidla po premiére, preto nemôžu zachytiť, ako sa mení, získava na kvalite, rezonuje podľa politickej i spoločenskej klímy, a to aj v čase najtvrdšej normalizácie v 70. rokoch.

Magický prestupný rok 2020 je rokom hodnotenia slovenského divadla v rôznych etapách jeho vývoja, neopomínajúc SND. Nie je to jednoduché, niektorí autori neraz vychádzajú z informácií, ktoré boli rokmi už prehodnotené, či z neoverených čriepok z „oral history“, alebo len z novinových správ. Ale ako sa na Slovensku venovať divadelnej histórii, keď chýba množstvo materiálov zo začiatku budovania divadelnej siete, konkrétne Slovenského národného divadla? Ako mohli naši predchodcovia dopustiť, aby vzácny materiál Družstva Slovenského národného divadla išiel celý do zberu? Toho družstva, ktoré stálo pri zrode SND, ktoré bojovalo o každú korunku zo štátneho rozpočtu, z ktorého neraz bratislavskí dostali menej ako niektoré české oblastné divadlo. Na jeho čele stáli a upisovali účastiny známe osobnosti kultúry, vedy, inteligencie a miestnych funkcionárov. Našťastie zo začiatkov zápasu o SND zostali poznámky historika Františka Bokesa, ktoré vznikli počas jeho pôsobenia v Slovenskej akadémii vied a ktoré vychádzali z materiálov o činnosti Družstva SND. Tie sa však nenachádzali v SND, ale v jednej prevádzkarni spisovne Obvodného podniku bytového hospodárstva Bratislava IV., odkiaľ po uplynutí zákonnej lehoty šli na skartáciu. Pripomeňme, že Družstvo SND v roku 1923 postavilo pre svojich členov aj bytový dom na Klemensovej ulici v Bratislave, ktorý už dávno neslúži pracovníkom SND (ale to vysvetľuje skutočnosť, prečo archív skončil v bytovom podniku). Ani materiály Ministerstva školstva a osvety, ktoré sa dotýkali korešpondencie so SND, sa nezachovali všetky… a takto by sme mohli pokračovať. Dejepis trojsúborového divadla sa však nemusí písať prostredníctvom veľkých štúdií zhŕňajúcich najdôležitejšie fakty a súvislosti, ktoré mali vplyv na jeho vývin, či cez profily významných umeleckých osobností, cez ktoré sa predstavuje umelecká tvorba každého obdobia. Možno postupovať aj inak. Napríklad cez sprítomnenie inscenácií, ktoré charakterizujú a opisujú tie umelecké výsledky súborov, autorov a interpretov, ktoré znamenali kvalitatívny posun tvorby divadla. Tak sa dajú pripomenúť aj umelecké vrcholy jednotlivých tvorcov, ktoré odzrkadľovali aj spoločensko‑politické kontexty doby svojho vzniku.

Touto cestou sa vybrali aj autorky koncepcie knižnej publikácie 100 rokov Slovenského národného divadla. Teatrologičky Nadežda Lindovská (VŠMU), Michaela Mojžišová a Dagmar Podmaková (obe SAV), ktoré sa začali zaoberať témou umeleckých dejín SND prostredníctvom rekonštrukcií vybraných inscenácií už na sklonku roka 2011. Priznám sa, že predstaviť dejiny SND takouto formou ma inšpiroval prvý zväzok knihy k stému výročiu Moskovského umeleckého divadla, ktorý vyšiel v roku 1998. Je to jednosúborové divadlo s bohatým archívom, o ktorom sa nám môže doslova len snívať, preto mali jej autori jednoduchšiu situáciu. Porozumenie pozrieť sa na minulosť SND som našla u Nadeždy Lindovskej. V rámci dvoch vedeckých projektov (hlavný nositeľ Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, dnes súčasť Centra vied o umení SAV, spoluriešiteľ Divadelná fakulta VŠMU) sme rozbehli výskum.

Z pôvodnej myšlienky pripraviť rukopis sto rekonštrukcií kľúčových inscenácií od roku 1920 z oblasti činohry a sto z oblasti hudobného divadla (opera, opereta) a baletu sme museli upustiť pre nedostatok podkladových materiálov. Napokon sme sa ustálili na spoločnom čísle sto ako symbole výročia: päťdesiat inscenácií za činohru, tridsať za operu a dvadsať za balet. Snažili sme sa odkloniť od vedeckého štýlu, príspevky sú písané prístupnejšie, tak aby čitateľa zaujali, aby sa dozvedel aj mnohé dosiaľ nepoznané súvislosti. Umožní lepšie spoznať dejiny našej vrcholnej scény cez reálny javiskový repertoár a rôznorodé podoby tvorby SND. Texty dopĺňa obrazový materiál: fotografie, plagáty, návrhy scén, kostýmov, karikatúry.

Všetky súbory SND uviedli od roku 1920 vyše tritisíc premiér rôznych titulov. O niektorých sa zachovali v tlači len noticky, respektíve také články, z ktorých sa nedá vyabstrahovať informácia o všetkých zložkách inscenácie, nezostali ani fotografie. Je logické, že do počtu sto sa nedostali mnohé inscenácie, ktoré sú nášmu srdcu blízke. Preto budú v knihe doplňujúce texty k činohre, opere i baletu, aspoň tam sa mnohé spomenú či krátko charakterizujú. Aby texty neboli odtrhnuté od histórie SND, záujemca sa dočíta aj o vzniku tohto divadla, aj o jeho divadelných budovách či divadelných dielňach, ktoré v čase otvorenia patrili k najmodernejším v Európe. Pochopenie na prípravu a vydanie takejto publikácie, ktorá bude na Slovensku zatiaľ ojedinelá, sme našli na Ministerstve kultúry SR, ktoré na ňu vyčlenilo finančné prostriedky, ale i v divadle, ktoré oslavuje. Pod odborným vedením Dagmar Podmakovej prispieva do publikácie skoro štyridsať autorov.

Redakčne na knihe spolupracuje SLOVART, spol. s r. o., ktorý je spolu so SND aj spoluvydateľom tejto knihy. Mala by byť exkluzívna aj graficky, jej dizajn sa dokončuje v týchto dňoch. Som presvedčená, že poteší každé oko. Veď naša prvá scéna, s ktorou sa od druhej dekády 20. storočia spája aj rozvoj pôvodnej tvorby, rozhlasového, televízneho a filmového umenia, umelecké školstvo nevynímajúc, si to zaslúži.

Dagmar Podmaková, Ústav divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV