Divadelný román po prvý raz na javisku Činohry SND

Sezóna stého výročia SND mapuje v dramaturgii činohry tému divadla a jeho funkcie, zmyslu, potreby a nutnosti v spoločnosti (v rôznych politických kontextoch). V jednotlivých inscenáciách sa odhalia rozličné autorské optiky aj režijné prístupy.

Keďže prvé kroky Činohry SND sa spájali s českými tvorcami, aj v sezóne výročia spolupracujeme s niekoľkými českými režisérmi (Jiří Havelka, Jan Antonín Pitínský). Na spojenie divadelníkov a Novembra 89, na to, aká je úloha herca vo vyhrotenej spoločenskej situácii, sme sa pozreli inscenáciou Dnes večer nehráme. Na zákulisie divadelných mechanizmov i tvorbu ilúzie, na idealizovanú podobu divadla v strete s realitou a so silou odzbrojujúceho smiechu divadla, ktoré chce zabávať, zas v inscenácii Celé zle.

Teraz prichádza pohľad do zákulisia tvorby autora a vzniku dramatického diela, ale v zásadných politických okolnostiach. Premiérové uvedenie dramatizácie Divadelného románu Michaila Afanasieviča Bulgakova v réžii česko‑ slovenského dua SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský) bude fantazijným, groteskným a umným pohľadom na svet divadla nielen v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia.

Michail Afanasievič Bulgakov nie je slovenským divákom neznámy, mohli vidieť jeho Psie srdce v DJZ Prešov (2016) či v SKD Martin (2005), Molièra v Jókaiho divadle v Komárne (2015), DAB Nitra (1988) či Purpurový ostrov na Novej scéne, neskôr v Astorke Korzo 90‘ (1989), Zojkin byt v DAB Nitra (1984) či prvé uvedenie Dní Turbinovovcov na Novej scéne (1975). A ešte stále je aktuálne v repertoári Teatra Tatra dramatizácia/adaptácia jeho ťažiskového románu Majster a Margaréta. Inscenácia Divadelného románu bude vôbec prvým uvedením Bulgakovovho diela na javisku SND a dokonca pôjde o prvú dramatizáciu tohto románu na Slovensku vôbec. V roku 1989 sa objavila idea inscenovať jeho hru Posledné dni o Puškinovi, ale v nových ponovembrových okolnostiach, vo zvláštnej diváckej kríze, sa na javisko dostala situačná komédia Georgesa Feydeaua Chrobák v hlave. O to väčšou vzácnosťou je, ak práve storočnicu možno oslavovať autorom, ktorého životné osudy a dielo sú tak úzko späté s divadlom a divadelnosťou.

Michail Bulgakov sa narodil 15. mája 1891 v Kyjeve, v rodine profesora na teologickej akadémii, ktorý mal jazykové znalosti a zaoberal sa západoeurópskymi náboženstvami. Z učiteľskej rodiny pochádzala aj jeho matka. Jeho otec trpel chronickou chorobou obličiek, ktorú po ňom Michail zdedil a na ktorú už ako 49-ročný 10. marca 1940 v Moskve umrel. K jeho smrti však prispelo i vyčerpanie Stalinovým režimom a všetkými existenčnými i politickými utrpeniami.

Trápenia sa objavili postupne. V roku 1915 sa ku Kyjevu približoval nemecký front, mesto evakuovali a vtedy sa Bulgakov ako štvrták na lekárskej fakulte prihlásil ako dobrovoľník, skončil vo vojenských nemocniciach. Toto obdobie zachytil v poviedkach Zápisky mladého lekára. V roku 1918 sa vrátil do Kyjeva, kde si otvoril ambulanciu. Po nútenom odchode z Kyjeva pre občiansku vojnu a počas pobytu vo Vladikavkaze sa stal vedúcim literárneho komisariátu a začal sa intenzívnejšie venovať literatúre, písať fejtóny a divadelné hry. V roku 1921 sa presťahoval do Moskvy a stal sa spolupracovníkom časopisu Siréna. Poznal sa s vtedajšími literárnymi osobnosťami, noviny a časopisy mu uverejňovali poviedky, pokračoval v písaní divadelných hier. V roku 1925 vyšiel jeho prvý román Biela garda o revolučných udalostiach a inteligencii v revolúcii. Na motívy tohto románu, ktorý si veľmi obľúbil Stalin, vznikla aj hra Dni Turbinovovcov. Lenže kritika z radov Ruskej asociácie proletárskych spisovateľov začala útočiť na jeho kritický a groteskný postoj k sovietskej spoločnosti. Postihla ho životná tvŕdza bez možnosti získať prácu a nakoniec mu nedovolili ani vysťahovať sa do zahraničia.

Práve z toho obdobia sú známe jeho listy Stalinovi a vláde ZSSR, v ktorých opisuje svoju situáciu. Prvý napísal v júli 1929: „… na konci desiateho roku sú moje sily preťažené, je nemožné prežiť dlhšie, prenasledovanie, viem celkom isto, že už nikdy ma v ZSSR nevydajú, nebudú inscenovať, a to ma privádza do zúfalstva, rozhodol som sa obrátiť na vás a požiadať, aby ste presvedčili Najvyšší soviet ZSSR, aby ma vyhostil zo ZSSR za hranice, spolu s mojou ženou L. E. Bulgakovovou, ktorá sa ku mne pripojila v tejto žiadosti.“ Druhý list je z marca 1930: „… Dnes som zničený. Táto deštrukcia je oslavovaná sovietskou verejnosťou ako absolútne šťastie a označuje sa ako splnenie cieľa. … Žiadam sovietsky parlament, aby zvážil fakt, že nie som politický aktivista, ale muž listov, a že všetky svoje výtvory som dal sovietskemu javisku… Vyhlasujem, že skutočnosť – nemožnosť písať, je taká dobrá, ako byť pochovaný zaživa.“ A opätovne žiadal o umožnenie odchodu do cudziny spolu so svojou druhou ženou Ljubov Belozerskou.

Stalin ho nechal čakať na odpoveď pol roka. Ale po samovražde Majakovského a deň po jeho pohrebe (18. 4. 1930) zazvonil doma u Bulgakova telefón, hlas na druhej strane mu oznámil, že ho volá Ústredný výbor strany, následne samotný Stalin. Ten sa ho popýtal, ako sa mu darí, spomenul list aj to, že prišli k rozhodnutiu, že by ho možno mohli pustiť do zahraničia. Vraj mu položil aj cynickú otázku: A to sme vás už naozaj až tak omrzeli? Bulgakov v pomykove odpovedal: V poslednom čase som uvažoval, či môže ruský spisovateľ žiť bez vlasti. Zdá sa mi, že nemôže. Stalin vraj povedal: Správne, podajte si žiadosť do umeleckého divadla (MCHAT), mali by ste tam pracovať. O polhodinu vraj volali z divadla, že zmluva je pripravená. Následne sa Michail Afanasievič Bulgakov stal súčasťou legendárneho divadla MCHAT ako asistent réžie, neskôr prešiel do Veľkého divadla ako libretista. Divadelný román (1936), ktorý v sebe pojal mnohé zo zážitkov a skúseností z tohto mchatovského obdobia, už dokončiť nestihol. Posledné obdobie svojho života pracoval na románe Majster a Margaréta. Vyšiel až v roku 1967. Inšpiráciou pre postavu Margaréty bola vraj jeho tretia žena Jelena Šilovská, ktorá mu pomáhala s prepisom listu Stalinovi i so samotným doručením. Osobné Bulgakovove trápenia však pokračovali ďalších jedenásť rokov až do jeho smrti.

Hlavná postava Divadelného románu spisovateľ Sergej Maksudov nás prevedie Nezávislým divadlom, strasťami človeka, muža, autora, umelca, ktorý je odstrkovaný, prenasledovaný, zápasiaci s nezmyslenými tradíciami, príkazmi, spôsobmi a v snahe nájsť svoje uplatnenie a zmysel existencie podáva až nadľudský výkon. Je to živý a groteskný dotyk s fantáziou, so svetom umenia, ale aj s vlastnými životnými osudmi Michaila Bulgakova.

Už niekoľko citácií zo samotného románu hovorí o postavení umelca, o istom životnom pocite tvorcu:

„Nakazil si sa dostojevčinou. Vybavené.“ „Vravím ti na rovinu, s tým románom sa nikam nepchaj. Budú z toho nepríjemnosti! Vidíte? Hľadí na mňa ani vlk!“

„Pochop, že tvoj román nie je žiadne veľdielo, aby si kvôli nemu prežil kalváriu!“
Toto nekonečné točenie sa v kruhu neúspechov, bizarností, absurdít a trpkosti má svoje vyústenia. Životné i divadelné.

V adaptácii sa objavujú okrem postáv Divadelného románu, ako sú herci, herečky, režiséri, sekretárky, samotný guru divadla, aj citácie rôznych hier, ktoré autori vložili do úst starej hereckej generácie, zvýrazňujú sa faustovské motívy, dokonca sa tam objaví i samotná Bulgakovova žena Jelena. Takto spolu vyskladajú jeden osud človeka. Tam, kde autor Michail Bulgakov nestihol zájsť, zašli autori dramatizácie Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský. Spojili reálne autorské osudy s tými románovými. Realita sa mieša s fantáziou a históriou aj v tomto diele.

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND