Klenoty slovenskej a českej realistickej drámy

Hoci témou Tajovského jednoaktovky Hriech a Preissovej Její pastorkyne nie je zmysel divadla a umenia ako takého, predsa je nová premiéra týchto dvoch titulov dôležitým príspevkom k oslavám storočnice SND a profesionálneho divadelníctva na Slovensku vôbec.

Činohra SND sa ich uvedením vracia k svojim začiatkom do prvej sezóny svojho fungovania. Její pastorkyňa mala v Janáčkovej opernej verzii premieru na doskách našej prvej scény 15. apríla 1920. Premiéra Tajovského Hriechu nasledovala o mesiac neskôr, 21. mája, a bola vôbec prvou činohernou premiérou odohranou v slovenčine (tituly, ktorée ju v repertoári činohry prechádzali, boli uvedené v češtine). Napriek tomu, že hry od seba delí vyše dvadsať rokov (Její pastorkyňu dopísala Preissová v roku 1890, Tajovský svoj Hriech v roku 1912), obe hry majú veľa spoločného; predstavujú vo svojich národných dramatikách vrcholné diela realizmu. Navyše, obe sa priamo či nepriamo inšpirovali Tolstého hrou Vláda tmy. Tajovský sa obdivom k Tolstému nikdy netajil, Preissová musela dokonca v čase uvedenia Její pastorkyne čeliť obvineniam z plagiátorstva. Škandalózna hra ruského klasika bola kvôli svojim naturalistickým scénam zakázaná nielen vo svojej domovine ale aj vo väčšine európskych krajín. Vražda malého dieťaťa bola skrátka na divákov priveľa. Preissovej i Tajovského hra vychádzajú z veľmi podobnej, Tolstého hrou inšpirovanej rámcovej situácie - je ňou narodenie nechceného, nemanželského dieťaťa. Aj charakter hlavných postáv je v oboch prípadoch veľmi popdobný; máme tu zúfalú, nešťastnú matku dieťaťa, ľahtikárskeho otca, ktorý sa zdráha prevziať za svoje otcovstvo zodpovednosť, právoplatného manžela, respektíve seriózneho nápadníka, pre ktorého je nechcená, cudzie dieťa problém, a nakoniec staršiu ženu, ktorá svojimi radami a životnými postojmi zohráva kľúčovú úlohu v nasmerovaní hry - v jednom prípade l otáznemu zmiereniu, v tom druhom k tragickému koncu. Zaujímavá na spojemí týchto dvoch hier je práve táto konfrontácia dvoch vnútorne i vonkajškovo veľmi rozporuplných životných postojov. Na jednej strane je to materiálna prízemnosť Bory z Hriechu ktorej životné poznanie je manifestom celoživotného oportunizmu, prispôsobo- vania sa podmienkam, v ktorých žije. Je to postoj niekedy smiešny, v každom prípade prízemný, no v konečnom dôsledku vedie k prežitiu. Prežitiu založenom na veľmi otáznych kompromisoch; prežitiu, o ktorom môžeme pochybovať, či za to stojí; no v každom prípade k prežitiu. Na strane druhej je priam antická hrdosť a pýcha na vyššie princípy, ktorých sa Kostelnička z Její pastorkyne za každých okolností drží a z ktorých za žiadnu cenu neustúpi. Táto jej zásadovosť je určite obdivuhodná, v konečnom dôsledku však vedie k tragédii. Konfrontácia týchto dvoch prístupov k životu, ktorú nám ponúka spojenie Její pastorkyne a Hriechu, tieto prístupy vopred morálne nehodnotí. Namiesto toho, aby hľadala abstraktné, všeobecne platné poučky a riešenia, oba princípy skôr skúma v konkrétnych situáciách a odhaľuje ich prednosti i slabiny, konfrontuje vysoké a nízke, tragické a komické, duchovné a pudové. Hoci obe hry vzbudili v čase svojho vzniku škandál pre znaky naturalizmu, ktoré v sebe nesú, a drastické situácie, ktoré zobrazujú, obe hry sú aj o nezlomnej sile žiť aj napriek ťažkým ranám osudu. Tajovského Hriech sa síce končí problematickým zmierením, ale zmierením, a hlavné postavy Její pastorkyne v sebe nakoniec nájdu silu prevziať zodpovednosť za svoje činy a hádam sa aj kedysi v budúcnosti dopracovať k zmiereniu.

Daniel Majling, dramaturg