Kubo alebo ako národ tratí rozum

„Danton, keď ho viedli pod gilotínu, povedal, že preto tratí hlavu, lebo národ stratil rozum.“

Toto si Jozef Hollý zapísal do svojho denníka 14. 6. 1912. Mladý evanjelický farár vtedy pôsobil v obci Moravské Lieskové neďaleko Nového Mesta nad Váhom. V tom istom roku vyšla nádejnému dramatikovi aj jeho posledná hra Geľo Sebechlebský. A 3. novembra 1912 ako tridsaťtriročný umiera na cukrovku.

Citát Dantonovej predsmrtnej vety by mohol celkom dobre stáť v záhlaví najnovšieho uvedenia Hollého populárnej veselohry Kubo v réžii Lukáša Brutovského. Dramatik sa pri jej vzniku údajne inšpiroval dedinskou susedskou hádkou o majetky a deti, ale rovnako tak by sa dala charakteristika postáv a ich pováh zovšeobecniť a ich pendant poľahky nájsť aj v súčasnosti. Hollého dramatické začiatky boli plaché a skromné. Keď posielal redaktorovi Slovenských pohľadov Jozefovi Škultétymu svoju prvotinu Márnotratný syn, priložil k nej nasledujúci list.

„Blahoslavený Pane!

Posielam Vám to pod kritický nôž, ráčte, prosím, nad tým tú najpríjemnejšiu dramatickú kritiku previesť. Ak by to prepadlo cez riečicu, neráčte to odhodiť, ale mi to naspäť poslať, odložím si to ,ad acta‘. Kritiku Vašu budete láskavý mi súkromne zdeliť. Len Vás o to úctivo prosím (myslím zbytočne), neráčte o tom nikomu hovoriť, ale na dne stolíka Vášho držať, aby sa to pred svetom hanbiť nemuselo a ja s tým, že sa driapem do Parnas. Vašej žiadosti vyhoviem, že do Pohľadov prispejem dačím, len aby to obstálo.

S hlbokou úctou som, blahorodie,



Vám oddaný! Jozef Hollý, kaplán“

Posilnený uverejnením svojej hry pokračoval Hollý v ďalšej práci. Postupne napísal drámy Amerikán na tému vysťahovalectva, jednodejstvovú Emancipáciu, tragédiu Černová o krvavých udalostiach z rovnomennej obce, ktoré sa odohrali v roku 1907, a napokon najrozsiahlejšiu a odborníkmi najoceňovanejšiu veselohru Geľo Sebechlebský.

Tou sa autor premiérovo predstavil aj na javisku SND. Hru režíroval Janko Borodáč, ale pod názvom Študent nezbedník. Premiéra bola 9. septembra 1927. Neskôr sa táto veselohra, ale už s pôvodným názvom, vrátila na javisko Činohry v roku 1979 v réžii významného inscenátora slovenskej klasiky Karola L. Zachara. Hlavnú rolu Geľa stvárnil Dušan Jamrich (v pripravovanej inscenácii Kuba práve skúša rolu sluhu Štefana). Autorom scénickej hudby bol Tibor Andrašovan, ktorému v SND dvadsať rokov predtým (1. 3. 1959) uviedli aj operné spracovanie Hollého hry pod názvom Figliar Geľo v réžii Miroslava Fischera. Hrala sa však len deväťkrát.

Kubo bol len druhou hrou Jozefa Hollého, ktorú uviedlo slovenské profesionálne divadlo. Premiéru mala v roku 1949 v Slovenskom komornom divadle v Martine. Uviedli ju v úprave dramatikovej dcéry Eleny Holéczyovej, Ivana Kusého a režiséra Ivana Geguša. Hlavnú rolu stvárnil Jozef Kroner, v postave Loveckého sa predstavil Emil J. Horváth. (V pripravovanej inscenácii Činohry SND sa rovnakej postavy ujme jeho syn Emil Horváth.) Martinskou inscenáciou sa začala veľká popularita Hollého hry a ikonickým sa stal i výkon Jozefa Kronera v hlavnej úlohe. Obrovský divácky záujem na ďalšie desiatky rokov upevnila predovšetkým televízna inscenácia Martina Ťapáka z roku 1965, známa azda v každej slovenskej rodine.

Hollého Geľo Sebechlebský a Kubo sú jediné dve jeho hry, ktoré sa neúnavne objavujú na slovenských profesionálnych javiskách. S výnimkou veselohry Emancipácia, ktorú v roku 2015 uviedlo zoskupenie Kollektiv, s. r. o., ostatné dramatické diela tohto autora ostávajú zatiaľ bez povšimnutia.



Zdroj: ŠTEFKO, Vladimír. Jozef Hollý a slovenské divadelníctvo. Martin: Matica slovenská, 1969.

Miro DACHO, dramaturg inscenácie