Mám rád šťavnaté syntetické divadlo

režisér Rusalky Martin Kákoš

Repertoár Opery SND obohatí Dvořákova Rusalka. Nie je ani zďaleka iba romantickou rozprávkou – odkrýva množstvo na prvý pohľad nebadateľných symbolických a psychologických významov, zobrazuje nielen súboj úprimnosti s pokrytectvom so zradou, ale tiež večný súboj svetla a tmy, sna o večnosti s realitou smrteľnosti. Dvořákova opera plná oslnivej hudobnej krásy sa nám predstaví v prvej inscenácii režiséra Martina Kákoša v SND.

Tvoje kontakty s divadlom sa začali vari už od kolísky. Kedy a za akých okolností si si predsavzal, že budeš režisérom?

Ak je pravda, že máme kadečo poskrývané v génoch, tak v mojom prípade to asi bolo puto k divadlu. Obaja rodičia v ňom prežili život – otec ako takmer celoživotný divadelný riaditeľ, mama ako herečka na Novej scéne. Pobyt v tejto zvláštnej ustanovizni zvanej divadlo sa ťahal celým mojím detstvom – keď bola mama na skúškach, tak sa v zákulisí striedali pri mojom kočíkovaní jej kolegovia, ktorí práve čakali na výstup, a neskôr, keď som trochu podrástol, odkladala ma mama počas večerných predstavení do osvetľovacej kabíny k osvetľovačke tete Gizke (bol som primalý, aby som mohol sedieť v hľadisku) a odtiaľ, spoza trojitého skla, som odpozeral takmer celý novoscénický repertoár. A najväčším zážitkom bolo, keď mi teta Gizka dovolila spolu s ňou otočiť veľkým kolesom svetelného regulátora značky Vohralík (v tom čase sa o digitalizácii nikomu ani nesnívalo) a spraviť svetelnú premenu. A tak asi nečudo, že som si napokon aj ja vybral za svoju budúcnosť divadlo (čoskoro k nemu pribudla aj televízia a neskôr rozhlas, ale to je už iná kapitola). Ale réžia nebola spočiatku mojím primárnym záujmom. Pripravoval som sa na skúšky štúdia scénografie a až na poslednú chvíľu som zmenil prihlášku za réžiu, pretože sa mi zapáčila možnosť tvarovať predstavenie v celej komplexnosti. No a po skončení VŠMU prišlo angažmán v nitrianskom divadle, neskôr na bratislavskej Novej scéne a popri tom desiatky réžií v takmer všetkých slovenských divadlách.

Aká bola tvoja cesta k hudobnému divadlu a čo ti hudobné divadlo dáva?

Môj intenzívny záujem o hudobno‑dramatické divadlo sa začal pred dvadsiatimi rokmi, keď sme v DAB v Nitre pripravovali pôvodný muzikál Báthoryčka. Okrem réžie som sa podieľal aj na librete, bola to fascinujúca skúsenosť so syntézou herectva, hudby, spevu, tanca… Divadlo, ktoré hrá, spieva a tancuje. A všetky zložky sa navzájom dopĺňajú a umocňujú emóciu, o ktorú ide v divadle predovšetkým. V nasledujúcich rokoch začal v mojej orientácii viac prevládať hudobno‑ dramatický žáner. Režíroval som viac než desať pôvodných muzikálov (k väčšine z nich som písal aj libreto), a aj keď som nerezignoval ani na činohru, predsa len som sa v muzikáli akosi viac našiel. Nie som prívržencom „suchého“, konceptuálneho divadla (aj keď mnohé inscenácie tohto typu obdivujem a dokážu ma vzrušiť), osobne mi viac chutí takpovediac „šťavnaté syntetické divadlo“, akým nesporne hudobno‑ dramatický žáner je. Samozrejme, ak koncipujete inscenáciu, pri ktorej máte navyše možnosť tvarovať celé dielo od námetu cez libreto až po hudobnú zložku, otvára sa takmer nekonečný priestor na rozlet. Pri hotových hudobných dielach, najmä tých klasických, je to omnoho zložitejšia situácia. A pokiaľ nie ste doslova „obrazoborec“, musíte rešpektovať danú štruktúru, aj keď sa vám vidí, že by celkovému tvaru možno prospelo sem‑ tam ju prehádzať. Na druhej strane môžu byť tieto mantinely výzvou, inšpiráciou, zápasom. A práve pri tom sa často rodia zaujímavé riešenia.

Ako hľadať prienik režisérskych ambícií s predpokladom, že sa inscenáciou podarí osloviť širokú cieľovú skupinu? Nie je režisér v hudobnom divadle z komerčných dôvodov nútený skôr k umeleckým kompromisom? K „páčivosti“?

Divadlo bez diváka neexistuje, to je stará ošúchaná divadelná poučka. A nevyvrátia ju ani možnosti filmových záznamov. Tie môžu mať síce informatívnu hodnotu, ale nikdy nenahradia živý kontakt hercov s divákom, nikdy nezachytia čaro javiskového diania, nesprostredkujú plnohodnotne emóciu… Divadlo je tu a teraz. Ba dokonca ani pokusy o rekonštrukciu niektorých slávnych predstavení nevychádzajú. Videl som pred rokmi v Moskve zrekonštruovanú slávnu Vachtangovovu inscenáciu Turandot a priznám sa, cez prestávku som zdvihol kotvy. Jednoducho, inscenácia v inom dobovom kontexte, v inej divadelnej skúsenosti, po šesťdesiatich rokoch už pôsobila ako archaická konzerva. Nefungovalo to. Preto neuznávam tie silácke reči: „Kašlem na divákov, dôležitá je moja výpoveď…“ Ak začnú diváci kašľať na divadlo, bude to koniec pre divadlo, a teda aj pre režisérov. Vyjsť v ústrety divákovi vôbec nepovažujem za dehonestáciu. A je jedno, či v hudobnom alebo činohernom žánri. Keby ľudia v danej dobe nechodili povedzme na Shakespeara alebo na Mozarta, zrejme by sa títo tvorcovia nikdy nestali divadelnými ikonami. A že boli divácky úspešní, to im ani zamak neuberá na genialite. Samozrejme, každé divadlo má svojho diváka. Menšinového alebo väčšinového, ale nejakého si nájsť musí. A najmä hudobné divadlo. Komorné intelektuálne predstavenie môžete skvele odohrať aj pred päťdesiatimi divákmi, ale sotva by opera so stovkou účinkujúcich – so spevákmi, zborom, orchestrom, tanečníkmi – zvládla takúto presilovku. Priznám sa, vôbec sa nečervenám, keď ma niekto označí za komerčného režiséra. Najšťastnejší som, keď sa po predstavení nenápadne zamiešam medzi odchádzajúcich divákov a počujem, ako si hovoria: „To bolo výborné, do tohto divadla pôjdeme zasa…“

Ako je to na Slovensku? Mení sa desaťročiami publikum? Škodí nám divadelníkom informačný, mediálny ruch?

Každá doba má svoje divadlo a každé divadlo má svoje publikum. Je pravda, že dnes sa žije rýchlejšie než pred sto rokmi, že prostredníctvom iných médií, najmä filmu, sme si navykli na väčšiu dynamiku, akčnosť, rytmus… A určite to svojím spôsobom ovplyvňuje aj spôsob rozprávania divadelného príbehu. Ale ak je v predstavení dostatok podnetov, intelektuálnych aj emocionálnych, určite udrží pozornosť publika. Divadelný čas je zvláštna kategória z rodu relativity – niekedy vás hodinová inscenácia unudí na smrť, inokedy absolvujete trojhodinové predstavenie a chce sa vám kričať: „Hrajte ešte ďalej!“ Mediálny ruch – ten akosi patrí k divadlu. Privádza ľudí do hľadiska. A dobré predstavenie môže aj z kultúrneho ignoranta spraviť divadelného nadšenca.



Ako vnímaš osud opery v súčasnej (ne)kultúrnej klíme?

Nemyslím si, že naša doba je nekultúrnejšia, než boli tie pred nami. Nezdá sa mi ani to, že by divadlo prežívalo dajakú krízu. Ani tvorivú, ani divácku. Vždy v jeho dejinách boli obdobia veľkých vzletov, objavov, experimentov, rôznych „izmov“. A potom prišiel čas, keď divadlo z tohto hľadania ťažilo, neproduktívne postupy zavrhlo, stavalo na tom, čo funguje, stabilizovalo sa… Dnes sme asi v tejto perióde. Necítim sa odborníkom na operu. A neviem, ako to vyzerá s modernou operou, mám rád klasickú. Ale nemyslím si, že by opera smerovala k penzii. Pokiaľ si divákov sami nevyženieme, všetko bude v poriadku.



Martin Kákoš, režisér, v rozhovore s Pavlom Smolíkom, dramaturgom pripravovanej inscenácie opery Rusalka