Od operetného milovníka k propagátorovi Opery - všestranný Štefan Hoza

Do 50. rokov minulého storočia niektorí speváci v SND aj režírovali (a ostatne to platí aj dnes, keď vo svete už režíruje Rolando Villazón i Renato Bruson). Jednak pre nedostatok operných režisérov, jednak preto, že sa táto funkcia v opernom divadle podceňovala. Výnimkou v tomto smere bol Štefan Hoza (1906 – 1982), ktorý bol operetným a operným spevákom, režisérom, libretistom, publicistom, prekladateľom i pedagógom v jednej osobe.

Po absolvovaní učiteľského ústavu vyštudoval spev na Hudobnej a dramatickej akadémii v triede prof. Josefa Egema (tiež pedagóga Heleny Bartošovej či Margity Česányiovej) a od sezóny 1932/1933 bol najskôr členom operetného súboru. Je trocha paradoxné, že za vrchol Hozovej speváckej kariéry možno pokladať jej začiatky. Pri spievaní Su‑Čonga z Lehárovej Zeme úsmevov na pódiu pražskej Drašarovej Novej operety publikum (najmä to ženské) priam šalelo. Nielen vďaka silnému farebnému dramatickému tónu, ale aj vďaka jeho výzoru a statnej postave, ktorú uplatnil aj vo filmoch (v slávnom Plickovom filme Zem spieva však treba vyzdvihnúť predovšetkým jeho spev). Aj v SND sa uplatnil najmä v štyroch najznámejších Lehárových operetách Veselá vdova, Zem úsmevov, Cárevič a Gróf Luxembug, ktoré po roku 1939 preložil do slovenčiny. Ďalšou špičkovou operetnou úlohou bol Bolo z Nedbalovej Poľskej krvi.

Až postupne sa Štefan Hoza dostával aj k operným úlohám. Hoci bol výsostne dramatickým tenoristom, spieval (pre technické nedostatky však menej úspešne) aj viaceré lyrické tenorové úlohy – Jeníka z Predanej nevesty, Rudolfa v Bohéme, Princa v Rusalke, Lenského v Eugenovi Oneginovi. Oveľa viac mu sedel Leoncavallov Canio v Komediantoch, Erik z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana alebo Pucciniho Kalaf v Turandot. Z českej opery stvárnil postavy oboch bratov (Laca a Števa) z Její pastorkyne.

Štefan Hoza sa stal prvým interpretom Ondreja v Suchoňovej Krútňave (1949), kým na premiére Jura Jánošíka (1954) sa prekvapujúco neobjavil. Jednou z jeho posledných speváckych kreácií bol Kozina v Kovařovicovej opere Psohlavci (1953). Operných nahrávok má Štefan Hoza poskromne (napríklad ária Cania z Leoncavallových Komediantov), obľúbené operetné šlágre a ľudové piesne interpretoval umelec v rozhlase často.

Hozov prínos pre slovenské operné divadlo však treba vnímať komplexne. V rokoch 1938 – 1945 a 1948 – 1951 bol dramaturgom opery. Tieto obdobia boli v čomsi podobné, ale aj odlišné. V oboch bol silný zástoj českej opery. Talianska opera, frekventovaná v prvom období, mala v druhom len dve premiéry. A čo sa týka slovenskej tvorby – po roku 1938 sa v SND hralo päť slovenských opier (aj vďaka troch dielam dirigenta Ladislava Holoubka), v druhom období Hozovej dramaturgie v SND sa premiérovala už iba Suchoňova Krútňava (1949). Za „slovenského štátu“, ako aj po februári 1948 nadväzoval ako dramaturg na líniu ešte z čias éry Karla Nedbala a uvádzal aj opery balkánskych autorov (Stojanov, Gotovac, Konjovič Pipkov). Z málo hrávaných diel sa najprv zaslúžene uviedla Musorgského Chovančina a progresívny Eckov Peer Gynt, ale aj opera Zandonaia, neskôr už len Moniuszkova Halka. V rokoch 1958 – 1960 režíroval tradičným spôsobom Verdiho Otella, Pucciniho Bohému a Humperdinkovu Medovníkovú chalúpku. Nemožno vynechať ani jeho funkciu operného prekladateľa (deväť libriet talianskych a českých opier).

Pedagogická činnosť Štefana Hozu sa začala externým pôsobením na Štátnom konzervatóriu, kde bol neskôr interným pedagógom (1962 – 1977), a približne v rovnakom čase prednášal na VŠMU dejiny opery. Plodná bola aj jeho publikačná činnosť, ktorá zahŕňala tituly propagujúce vážnu hudbu, historické práce a autobiografiu: spomeňme, že Tvorcovia hudby (1943) a Večer v opere (1975) sú najmä popisom obsahov známych i menej známych operných titulov, historickým dokumentom je dvojdielna Opera na Slovensku (1954), v ktorej chronologicky hodnotí jednotlivé operné predstavenia. Jeho dvojdielna autobiografia s názvom evokujúcim jeho operetné úspechy Vám svoje srdce dám (slovenský preklad Su‑Čongovej árie z Lehárovej operety Zem úsmevov) vyšla až posmrtne v roku 1989.

Vladimír Blaho, hudobný publicista