Priekopníčka slovenského tanečného vzdelávania

Evu Jaczovú (31. január 1920 – 18. jún 1998) môžeme pokojne označiť za priekopníčku odborného tanečného školstva na Slovensku. Ako prvá baletná dramaturgička SND iniciovala uvádzanie diel svetovej a ruskej baletnej literatúry, usilovala o vznik pôvodnej slovenskej baletnej tvorby. Do histórie vošla ako prvá slovenská autorka odborných publikácií o baletnom umení. V januári si pripomenieme sto rokov od jej narodenia.

Roky prípravy

Tanečníčka, pedagogička, dramaturgička a publicistka Eva Jaczová (tiež Teplá, rod. Šajová) pochádzala z piešťanskej advokátskej rodiny. Svoje odborné vzdelanie získala v Bratislave u bývalej primabaleríny Baletu SND Elly Fuchsovej, najúspešnejšej žiačky talianskeho majstra Achillesa Viscusiho. Od roku 1937 pokračovala v štúdiu na budapeštianskej súkromnej Baletnej akadémii V. G. Trojanova, predstaviteľa ruskej cárskej školy. Ako mladá adeptka navštevovala baletné predstavenia Maďarskej kráľovskej opery. Obdivovala vtedajšie hviezdy súboru, ktoré účinkovali v inscenáciách v tom čase nastupujúceho mladého choreografa Gyulu Harangozóa, ktorý vo svojich kreáciách exceloval aj ako charakterový tanečník.

Na scéne SND

Eva Jaczová v sezóne 1939/40 nastúpila do súboru SND, ktorý viedol Bohumil Relský. Prvé malé sólové úlohy dostala v jeho choreografiách ako Máj v balete Z rozprávky do rozprávky od Oskara Nedbala. Jej kariéru zlomil nástup fašizmu v období vojnového Slovenskej štátu. V roku 1941 sa vydala za MUDr. Richarda Teplého.

So svojim manželom sa aktívne sa zúčastnila odboja v Slovenskom národnom povstaní. Celá rodina Evy Jaczovej padla za obeť holokaustu. Po oslobodení pôsobila v Balete SND, s prerušením až do roku 1954. V sezóne 1948/49 bola angažovaná v pražskom Tanečnom divadle Umění lidu v Karlíne. Eva Jaczová vytvorila na scéne SND celý rad väčších‑ menších sólových kreácií. Debutovala v Dvořákových Slovanských tancoch, v ktorých jej partnerom bol renomovaný sólista Fridrich Füssegger. Choreografiu vytvorila Jaczovej niekdajšia učiteľka Ella Fuchsová. Jaczovej najpamätnejšou úlohou bola démonická postava kráľovnej Raguny v Labuťom jazere v choreografii Rudolfa Macharovského So scénou sa lúčila ako Capuletová v Prokofievovom balete Romeo a Júlia v naštudovaní Miroslava Kůru. V roku 1952 sa vydala za JUDr. Ľudovíta Jacza.

Prvá baletná dramaturgička

V päťdesiatych rokoch minulého storočia baletný súbor SND administratívne podliehal vedeniu opery. V súvislosti s uvádzaním sovietskych celovečerných dejových baletov riaditeľstvo divadla uznalo za potrebné zriadiť miesto dramaturga baletu. Do funkcie bola vymenovaná práve Eva Jaczová, ktorá ju zastávala v rokoch 1951 – 1956. V práci uplatňovala Stanislavského metódu, ktorá bola v našom balete novinkou. Ako pomôcku pri štúdiu novej inscenácie pripravila „rozsiahly dramaturgický rozbor diela počnúc literárnymi a historickými údajmi týkajúcimi sa obsahu a končiac typizáciou jednotlivých postáv. Zároveň do repertoáru zaraďovala tituly, akými boli napríklad Plamene Paríža a Bachčisarajská fontána, ktoré boli uvedené v československej premiére.

Okrem uvádzania sovietskej baletnej literatúry bolo Jaczovej cieľom vytvoriť slovenské národné baletné diela. Prvý slovenský balet Orfeus (1949) Tibora Andrašovana svojím námetom nebol slovenský. Následne pokračovala na našej prvej scéne s uvedením Harangozóovej Šatôčky (1955), pričom jej zámerom bolo aj naďalej predstaviť národný balet par excellence – ako inšpiráciu pre slovenských tvorcov.

Zakladateľka baletnej pedagogiky na Slovensku

Eva Jaczová začala svoju pedagogickú činnosť ešte ako aktívna tanečnica. V duchu doby spolu so sólistom Jozefom Zajkom po pracovnom čase bezplatne dávali dvakrát týždenne hodiny klasického tanca pre nadané deti. V roku 1949 nastúpila ako externá pedagogička klasického tanca na vtedy zriadenom Tanečnom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave.

V školskom roku 1954/55 s Magdalénou Panovovou nastúpila na interné miesto pedagóga klasického tanca, pričom bola zároveň vymenovaná aj za vedúcu tanečného oddelenia, ktorého hlavným predmetom sa stal klasický tanec, k nemu sa pridružili tanec s partnerom, koncertná a scénická prax, charakterový tanec, slovenský ľudový tanec, herecká výchova, tanečná gymnastika a rytmika, ako aj historický tanec a šerm. Pedagógovia týchto predmetov boli prevažne externisti, pôsobiaci najmä v SND a SĽUK‑ u. Jaczová sa nepretržite snažila o dobudovanie pedagogického zboru.

V roku 1957 absolvovala dvojmesačný študijný pobyt na Moskovskom a Leningradskom akademickom choreografickom učilišti, neskôr na pobyte v budapeštianskom Štátnom baletnom ústave, kde sa im podarilo podľa sovietskeho vzoru už v roku 1950 založiť samostatnú, priestorovo dobre vybavenú školu s podrobne vypracovanými osnovami klasického tanca podľa Vaganovovej metodiky pre deväťročnú výučbu. Uvedené osnovy sa Jaczová snažila aplikovať na naše podmienky. Nesmierne množstvo energie jej odčerpávalo nekonečné presviedčanie byrokratov a nadriadených orgánov o dôležitosti zriadenia samostatnej internátnej školy s celoslovenskou pôsobnosťou. V roku 1973 vypracovala pre takýto typ školy návrh na organizačný štatút osnov a učebných plánov pre osemročnú výučbu, ktoré postúpila nadriadeným orgánom. V tejto práci ju podporili jej najbližší spolupracovníci Zlatica Vincentová, Oľga Markovičová, Heda Melicherová a Peter Rapoš. Po úspešnom experimentálnom období sledovanom Výskumným ústavom pedagogickým v roku 1979 vznikla Hudobná a tanečná škola na Gorazdovej 20, v roku 1991 premenovaná na Tanečné konzervatórium s oddelením klasického a ľudového tanca.

Jaczová popri svojich povinnostiach zástupkyne riaditeľa pre odborné predmety nepretržite vyučovala klasický tanec a koncertnú a scénickú prax. K jej žiakom patrili Florentína Lojeková, Želmíra Kúdelová, Helena Hazuchová, Ružena Zmeková, Zora Dvorínová, Alena Macháčová, Andrea Svobodová, Miroslav Štauder, Ján Haľama, Zoltán Nagy, Milan Hatala, Zdeněk Hanzlovský, Mikuláš Vojtek a ďalší. Mnohí z nich sa neskôr stali pedagógmi Tanečného konzervatória.

Priekopníčka slovenskej baletnej literatúry

Priekopnícka je aj jej publikačná činnosť, v čom jej výdatne pomáhala znalosť francúzštiny, maďarčiny, nemčiny a ruštiny. Je autorkou prvej slovenskej knihy z oblasti baletného umenia. Matica slovenská v Martine vydala jej dvojzväzkovú metodickú príručku Učebnica klasického tanca (I. 1949, II. 1951). Na tejto publikácii okrem ilustrátorky Sybili Greinerovej sa podieľal aj jej manžel Richard Teplý anatomicko‑fyzikálnou a lekársko‑ zdravotníckou časťou, ako aj skladateľ Tibor Andrašovan, ktorý je autorom klavírneho sprievodu k exercices. Kniha obsahuje fotografickú prílohu o umelcoch Baletu SND. Najvýznamnejšie dielo zanechala v oblasti tanečnej histórie – jej Dejiny Baletu SND vyšli vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied v roku 1971. V knihe podrobne spracovala prvé štyridsaťpäťročné pôsobenie baletného súboru našej prvej reprezentačnej scény. Je to prvé dielo svojho druhu nie iba v slovenskej, aj vo vtedajšej československej divadelnej literatúre. Jaczovej životným cieľom bolo vybudovať štátnu inštitúciu, ktorá môže poskytnúť budúcim tanečným umelcom všestrannú, systematickú výchovu. Škola, pre ktorú žila, nesie od roku 1991 jej meno: Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave.

Miklós Vojtek, dramaturg a pedagóg venujúci sa histórii tanečného umenia na Slovensku Foto archív SND, archív Zory Dvorínovej