Primadona slovenskej opery

Helena Bartošová

Dali by sa viesť spory, či prvým slovenským operným spevákom bol Skaličan Janko Blaho, alebo jeho prvá manželka Helena Bartošová.

Tá bola prvou vokálnou absolventkou bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémie v triede prof. Egema a do Opery SND ju angažovali už počas štúdií spevu v sezóne 1923/1924. Hoci celý svoj umelecký život venovala SND, pochádzala z moravsko‑maďarskej rodiny a po odchode do dôchodku dožila svoj plodný umelecký život v Česku. Speváčka zostala v umeleckom zväzku Opery SND do sezóny 1963/1964 a stala sa prvou skutočnou primadonou slovenskej opery. Máloktoré sopranistky (napr. Edita Gruberová) sa udržia počas celej speváckej kariéry v jednom hlasovom odbore. Mnohé sa, naopak, vyvíjajú od lyrického cez mladodramatický po dramatický soprán. Bartošová bola tiež takýmto typom speváčky. Od samého začiatku až do posledných rokov svojej speváckej kariéry, v ktorých prešla k charakterovým úlohám (Larinová z Eugena Onegina, skvelá Kijajevová zo Vzkriesenia), prechádzala plynulo z jedného odboru do druhého. Prirodzene, v prvej polovici prevládali (nie však absolútne) úlohy pre lyrický soprán. Dokladá to napríklad fakt, že v polovici 30. rokov (po desaťročnom pôsobení v SND) v priebehu dvoch sezón spievala koloratúrnu Gildu z Rigoletta, subretnú Despinu v Mozartovej opere Cosí fan tutte a následne pomerne dramatickú Donu Annu v Mozartovej opere Don Giovanni či Elsu z Wagnerovho Lohengrina, a to popri lyrických partoch, akými boli Líza z Pikovej dámy a Gounodova Margareta či Massenetova Manon.
 
Mimoriadne zavčasu sa Helena Bartošová dostala k jednej zo svojich profilových úloh Čo‑ čo‑ san v Pucciniho opere Madame Butterfly (1925), kde okrem vokálneho citu pre dramatickosť očarúvala aj perfektným hereckým výkonom. Takisto v mladosti sa dostala aj k mezzosopránovým úlohám (Thomasova Mignon) a hlavné ženské úlohy striedala s epizódnymi postavičkani. Ešte v roku 1938 jej napríklad zverili malú úlohu Hlasu z nebies vo Verdiho Donovi Carlosovi. Spolu s neskorším prvým manželom Jankom Blahom sa stala obľúbenou speváčkou Oskara Nedbala, ale svoju priazeň jej potom preukazoval aj jeho synovec Karel a jeden z renomovaných kritikov tých čias Ivan Ballo.

Umelkyni nerobilo problémy prechádzať z úloh smetanovských či mozartovských k slovenskej „moderne“ (Kováč Wieland, Detvan), k francúzskemu či talianskemu repertoáru a vytvárať rôznorodé ženské typy od naivných dievčat po komplikované ženské charaktery. V rámci hlasového vývinu postupne stvárňovala v tej istej opere niekoľko postáv. V Dvořákovej Rusalke bola napríklad Lesnou žienkou, Rusalkou i Cudzou kňažnou, Júliou i Terinkou v Jakobínovi, Mařenkou i Ľudmilou v Predanej neveste, Zuzankou i Grófkou vo Figarovej svadbe, Frasquitou, Micaelou i Carmen v Bizetovej opere.
 
Helena Bartošová sa k dramatickým partom dostávala pravidelnejšie v 40. rokoch (Verdiho Aida, Offenbachova Giulietta, Mascaagniho Santuzza, Amelia v Maškarnom bále) a neskôr. Sem možno priradiť aj Marthu zo svojho času obľúbenej d’Albertovej Nížiny (1951), Kostolníčku z Jej pastorkyne (1955) a herecky náročnú úlohu Matky v Cikkerovej opere Beg Bajazid (1956). Mimoriadne blízka jej však bola predovšetkým česká opera. Okrem známych českých opier (Smetanu, Dvořáka a Janáčka) vystupovala v ére Nedbalovcov uvádzaných operách Foerstra, Kovařovica, Blodeka, Folprechta.

Najmä s Jankom Blahom spolu absolvovali množstvo koncertov a spolu sa tiež dostali do gramoštúdia. Pamätná je napríklad ich spoločná nahrávka dvoch duet z Predanej nevesty. Rozhlas zaznamenal aj jej Santuzzu (spolu s Blahom) a dueto z Aidy interpretované spolu s druhým manželom, českým barytonistom Emilom Schűtzom. Počas dlhej umeleckej kariéry spievala Helena Bartošová s uznávanými zahraničnými partnermi (Maria Nemeth, Richard Tauber, Richard Kubla, Ljuba Velič), z domácich tenoristov popri Blahovi aj s Imrichom Godinom, Rudolfom Petrákom a neskôr s Dr. Gustávom Pappom.
 
dvojstranu pripravil Vladimír Blaho, publicista