Prvý slovenský tenorista

Janko Blaho (1901 – 1981) navštevoval počas štúdií práva v Prahe aj hodiny spevu u známej bulharskej sopranistky Christiny Morfovej a už v roku 1924 mu Oskar Nedbal umožnil ako hosťovi vystúpiť v Opere SND v úlohe Vojtecha v Blodekovej opere V studni.

V rokoch 1925/1926 študoval spev v Miláne u prof. Stevu. Ako sólista Opery SND (1926 – 1965) naštudoval vyše 150 operných a operetných postáv a odspieval 2 648 predstavení.

Jeho nahrávky, pravda, viac ľudových piesní ako operných árií, ktoré nielen obľuboval, ale aj sám zbieral a zapisoval (Záhorácke pěsničky), zneli pravidelne z rozhlasu. Z umelej piesňovej tvorby uprednostňoval slovenských skladateľov, z nahrávok vážnej hudby treba vyzdvihnúť jeho tenorové sólo v Suchoňovom Žalme zeme podkarpatskej (1959), z operných nahrávok považujem za vrchol záhradnú scénu z Gounodovho Fausta (spolu s Máriou Kišonovou‑ Hubovou a Františkom Zvaríkom) z roku 1955. Z pódia Slovenskej filharmónie by som chcel pripomenúť jeho skvelý výkon už v pokročilom veku v Honeggrovej Johanke na hranici (1965). Na VŠMU prispel Janko Blaho k výchove silnej generácie vokálnych absolventov (Pavol Mauréry, František Livora, Štefan Janči, Mária Morozová‑ Murgašová, Ján Zemko, Gabriela Beňačková).

V čom bolo čaro Blahovej opernej interpretácie? Jeho tenor bol mäkký, technicky dobre pripravený, výrazovo schopný dodať spevu citový náboj a uvážlivo používaný výsostne v lyrickom repertoári. Z neho vybočovalo len zopár úloh interpretovaných v neskoršom veku (napr. Turridu v Sedliackej cti), no nikdy si nerobil nárok na dramatické party Dalibora, Kalafa, Chéniera. Jeho hlas sa výborne hodil do opier Smetanu a Mozarta. Janíka z Predanej nevesty stvárnil 218-krát, Lukáša z Hubičky 115- -krát, ale bol aj skvelým Ladislavom v skladateľových Dvoch vdovách. Nedbalov mozartovský cyklus (1929 – 33) skvalitnil štýlovými výkonmi ako Don Otavio (Don Giovanni), Belmonte (Únos zo Serailu), Ferrando (Così fan tutte) či Tamino (Čarovná flauta). Vo Verdiho operách bol Janko Blaho kvalitným interpretom lyrických postáv Vojvodu (Rigoletto) a Alfreda (Traviata), ale aj Riccarda (Maškarný bál) a ako Manrico z Trubadúra ohuroval publikum svojím vysokým c3, pričom k úlohe sa vrátil ešte aj po svojej šesťdesiatke.

Keďže hlavné tenorové úlohy v slovenských operách sú písané pre dramatický tenor, Jankovi Blahovi sa ušli len menej významné postavy, ktoré však zvládol priam dokonale (Krupa v Krútňave, Gajdošík v Jurovi Jánošíkovi, Chmelkov vo Vzkriesení). Vyvrátil tak názory, že vie „iba“ spievať a nie aj herecky charakterizovať postavu. Podobne to dokumentoval aj na stvárnení úloh posledného tvorivého obdobia – Poštmajster v Revízorovi, Franz v Hoffmannových poviedkach, Torquemada v Španielskej hodinke a podobne.

Osobitne by som chcel ešte upozorniť na tri kreácie Janka Blaha – herecko‑ spevácky majstrovsky zvládnutú postavu intrigána Šujského v pamätnej Dombrovského inscenácii Borisa Godunova, jeho najlepšiu pucciniovskú postavu Pinkertona z Madama Butterfly (interpretoval ju 110-krát a v tejto postave sa aj v roku 1968 rozlúčil s operným javiskom) a na jeho poslednú, v majstrovskej forme spievanú a technicky náročnú úlohu v Auberovej opere Fra Diavolo (1957), v ktorej zvádzal „céčkový“ súboj s mladým Andrejom Kucharským.

Osobitnou kvalitou umelca bola jeho vzácna hudobná pamäť a muzikalita, ktoré mu umožňovali vracať sa k úlohám po dlhšej pauze aj bez osobitnej prípravy. Bol považovaný za majstra záskokov za indisponovaných kolegov (v Oneginovi, Traviate, Bohéme, Blúdiacom Holanďanovi a podobne). Aj pre tieto vlastnosti s ním radi spolupracovali dirigenti, slovenskí i zahraniční spevácki partneri (legendárny Fjodor Šaljapin, Jarmila Novotná, Ljuba Velič, Ada Sari).

Janko Blaho bol milovníkom života a súčasťou bratislavskej bohémy (s výtvarníkmi Mudrochom, Želibským, husliarom Willmannom a lekárom Knorrom). Svoje pamäti publikoval aj knižne. V roku 2001 mu SAV venovala osobitnú vedeckú konferenciu a Michal Palovčík podrobne zmapoval jeho činnosť v Priekopníkoch slovenského operného divadelníctva.