Radosť každé ráno prísť na tréning

Rozhovor s primabalerínou Augustou Herényiovou

Nechýba na žiadnej premiére či baletnom gala. Ešte pred piatimi rokmi stála na javisku SND v balete Jozefa Dolinského Z rozprávky do rozprávky. Patrí do generácie prvých slovenských sólistov, absolventov súkromnej školy Elly Fushcovej‑Lehotskej. V storočných dejinách slovenského baletu zaujíma významné miesto ako jedna z najpozoruhodnejších primabalerín baletu SND. V máji sa dožíva krásneho životného jubilea – Augusta Herényiová.

Pani Gusta, aké sú vaše prvé spomienky spojené s tancom?

Keď som bola ešte veľmi malá, dostala som staré špičky maminej známej, ktorej dcéra chodila do baletu. Boli mi o tri čísla väčšie, takže som si ich vypchala vatou a skúšala som v nich tancovať doma v kuchyni. Mama sa tomu prizerala, bolo to vlastne moje prvé vystúpenie. Prvým baletom, ktorý som ako malé dieťa videla, bola Šeherezáda s Mimi Vasilievnou a Fridrichom Fussegerom. Keď som zbadala všetky tie svetlá, kostýmy a tanečné výkony – zatajil sa mi dych, zatúžila som po javisku.

Kam viedli vaše prvé kroky na balet?

V dvanástich ma moja priateľka priviedla do baletnej školy k pani Elle Fuchsovej‑Lehotskej. V škole, ktoré mala v Bratislave vynikajúce meno, vyučovala balet, step a dokonca akrobatiku. Všimla si, že mám talent, tak sa mi začala viac venovať. Po troch rokoch mi povedala: „Ty musíš tancovať, ty budeš tancovať!“ Hneď prvý rok ma Ella vzala na turné po Slovensku, ona tancovala na špičkách, jej syn Juraj stepoval… a ja som za svoje vystúpenie dostávala ako dvanásťročná malý honorár, bolo to také malé vreckové. Keď som mala asi šestnásť rokov, vybrala pani Fuchsová zopár talentovanejších dievčat a povedala nám, že nás pripraví na konkurz do divadla. Cvičili sme každé ráno, aby sme mohli ísť na konkurz do SND, niektoré dievčatá išli do Košíc do Štátneho divadla.

Kto vás vtedy do baletu SND prijímal?

Angažoval ma vtedajší riaditeľ divadla, národný umelec Andrej Bagar. Bol veľkým priaznivcom baletu. Nevynechal ani jedno predstavenie. Vždy sme si to overili z javiska cez dierku v opone, či sedí vo svojej lóži, a hneď sme si posúvali správu: Bagar je v divadle! Všetci, najmä chlapci sa okamžite poriadne nalíčili, lebo tí mali vo zvyku len trošku si napudrovať nos a mysleli si, že to stačí. Ale pán riaditeľ chodil počas prestávky medzi nás a hovoril: „Kde máte tielku, nabudúce bude pokuta!“ Bol prísny, ale balet mal rád. A mne sa už počas prvej sezóny darilo dobre.

Kto v tom čase viedol balet? Aké boli vaše prvé tanečné príležitosti?

V sezóne 1947/1948, keď som nastúpila, bol šéfom a choreografom baletu Rudolf Macharovský. Keď videl, že sa rýchlo učím, hneď mi dal nejaký záskok. Robila som najskôr drobné úlohy, napríklad šaša v Karnevale, potom čoraz väčšie, lebo videl, že nemám v technike problémy. Bolo to vďaka Elle Fuchsovej‑Lehotskej, ktorá ma technicky skvele pripravila, a tak mi pribúdali nové príležitosti. Koncom prvej sezóny sme mali kvalifikačné skúšky. Vedenie prizvalo známeho choreografa a šéfa baletu z Brna pána Iva Váňu Psotu, aby predsedal porote. Na základe kvalifikácie ma vybrali do premiéry novej trojačky Rhapsody in blue od Gerschwina, Ravelovho Bolera a Stravinského Petrušku. Bolero vytvoril Macharovský, choreografom baletov Petruška a Rhapsody in blue bol Miroslav Kůra, slávny tanečník, výborný choreograf a pedagóg. V trojačke tancoval hlavné postavy a s partnerkou, pani Eliškou Slancovou, bol neprekonateľný. V prvých dvoch dielach som už robila sóla v duetách a triách. Ocitla som sa medzi skúsenými tanečnicami a v Petruškovi som dokonca mala malé sólo na špičkách a s trianglom v ruke, vždy v hudobnej pauze som musela udrieť do triangla a tanec pokračoval. Pamätám si, ako mi náš dirigent Tibor Frešo od pultu povedal: „Neponáhľaj sa!“ To bol môj začiatok, prvá premiéra, na ktorej som tancovala väčšiu úlohu. Cítila som sa ako v siedmom nebi, lebo naraz som mala miesto v šatni, dostala som pridelené líčidlá, tzv. tielky, červeň na tvár a ceruzky.

V akých priestoroch ste skúšali?

V tom čase sme mali baletnú sálu v Redute. Bola tam jedna veľká dámska šatňa a jedna malá pánska šatňa. Jediné umývadlo bolo v pánskej šatni, so studenou vodou, žiadne sprchy. O tanečnej odpruženej podlahe a baletizole sme ani len nesnívali. Jednoducho sparťanské podmienky, a tak nečudo, že sme sa ponáhľali domov osprchovať.

Tancovali ste hlavné postavy v desiatkach baletov. Ktoré z nich boli z vášho pohľadu najvýznamnejšie?

Prvou hlavnou postavou bola v roku 1950 Swanilda v Coppélii v choreografii Stanislava Remara. Bolo pre mňa cťou tancovať po boku významnej generácie sólistov, akými boli Eva Jaczová, Galina Basová, Florentína Lojeková, Tamara Isičenko, Maria Dvorská, Jarmila Manšingrová, Žofia Červenáková, Trúda Tašká, Stanislav Remar, Jozef Zajko, František Dvorský, Ján Mňačko a ďalší. Bolo to v čase, keď odišiel z divadla Rudolf Macharovský, Miroslav Kůra s budúcou manželkou, vtedy ešte s partnerkou Jarmilou Manšingrovou do Košíc. Novým šéfom sa stal Stanislav Remar, veľmi talentovaný, pracovitý choreograf. V Coppélii som tancovala so svojím budúcim manželom Milanom Herényim, ktorý tancoval môjho snúbenca. Ďalšou nádhernou rolou bola Popoluška v Remarovom rovnomennom balete. Po nej mi pán Remar zveril dvojrolu Odetty‑Odílie v Labuťom jazere. To bola moja vysnívaná rola, prijala som ju s radostným prekvapením (tancovala som ju potom veľakrát, naposledy, keď som mala 42 rokov). Prvým mojím partnerom v tejto úlohe bol Vladimír Marek. Zaremu v Bachčisarajskej fontáne som naštudovala, keď som čakala dvojčatá, svojich synov. Nasledoval balet Asafieva Plamene Paríža, kde som stvárnila postavu herečky, bola to herecky aj tanečne náročná rola. Remar mi dal veľmi veľa príležitostí.

V rozhovore so Stanislavom Remarom, ktorý som pripravila pre časopis Tanec k jeho 90. narodeninám, hovorí, že sa mu s vami veľmi dobre spolupracovalo.

Čítala som ten rozhovor, spomína tam aj Manšingrovú, že sa „točila ako vrtuľa“, čo bola pravda. Myslím, že ma mal rád, aj keď býval veľmi prísny, snažil sa byť spravodlivý. Viedol tréningy a vždy nás povzbudzoval: „Ješte jednou, jedinkát, ješte jednou!“ Bol neúnavný, zastával tri profesie – šéfa, choreografa aj sólistu a do svojich baletov navrhoval aj kostýmy. Bol veľmi pracovitý. Mala som ho rada, ja som dobre vychádzala so všetkými choreografmi, nemala som problém ani s pedagógmi. Pre mňa to bola radosť, ísť ráno na tréning, hoci som niekedy prišla v poslednej chvíli, ale vynechať tréning – to bolo pre mňa nepredstaviteľné.

Remara vystriedal prvý slovenský choreograf Jozef Zajko.

Som rada, že som zažila Jozefa Zajka – aj ako tanečníka, aj ako tvorcu. Na začiatku mojej kariéry bol ešte sólistom, robil mi partnera v niekoľkých baletoch. Bol úžasný napríklad v balete Červený mak od Tomského. Jozef Zajko bol veľmi ctižiadostivý a talentovaný, jeho Slovanské tance mali veľký úspech doma aj vo svete. Tancovala som hlavné postavy v jeho Giselle aj v balete Z rozprávky do rozprávky. Pamätám sa aj na jeho pôvodný balet Rytierska balada, bol to prvý slovenský balet so slovenskou tematikou na hudbu Šimona Jurovského.

Koľkých šéfov ste v SND zažili?

Po Rudolfovi Macharovskom nás viedol Stanislav Remar, ktorého vystriedal Jozef Zajko, po ňom bol dočasným šéfom môj manžel Milan Herényi, kým neprišiel Karol Tóth zo štúdia na Gitise v Moskve. Ku koncu kariéry som zažila aj šéfovanie ruského choreografa Jelanjana, Borisa Slováka a opäť Karola Tótha, ktorý v SND inscenoval originálne moderné baletné diela – Romeo a Júlia, Svätenie jari a ďalšie.

Pospomínajte si na svojich tanečných partnerov…

Každý bol v niečom výnimočný. Najviac som tancovala s Vladimírom Marekom, boli sme už zohratá dvojica. Bol to dobrý partner a tanečník, mal dosť sily na zdvihy a piruety, kde partner musí dávať veľký pozor, aby bola tanečnica v osi, na rytmus aj súhru. S Jozefom Zajkom som tancovala v Labuťom jazere, Giselle, Z rozprávky do rozprávky… Zajko bol silák, keď sa tanečnica dobre neodrazila, zdvihol ju ťahom. Chcela by som spomenúť aj vydarenú inscenáciu baletu Šatôčka od Harangózoa. Hrali sme ho niekoľko sezón, v tomto balete som tancovala obidve hlavné úlohy – Mariku aj Šáru, cigánku, Jozef Zajko tancoval hlavného Cigáňa. Keďže mal veľkú silu, choreograf pán Harangózo vymyslel veľa náročných zdvihov. V Šatôčke sme mali veľký úspech. S Jozefom Zajkom som tancovala aj v nádhernom balete Fadetta na hudbu Léa Deliba, ktorý inscenoval Karol Tóth po tom, čo počas štúdia v Moskve prišiel na dovolenku. Skvelým partnerom bol aj Titus Pomšár, Tomáš Ivan, neskôr pán Volejníček; Zoltán Nagy bol mojím spoľahlivým Romeom v balete Romeo a Júlia, Janko Haľama zostane pre mňa navždy milý chlapec a veľký gavalier, charizmatický, precízny a svedomitý, mal úžasnú silu a tanečnosť. Robila som s ním Slovanské tance, spomínam si, že na zájazde vo Švajčiarsku sme mali po našom duete standing ovation.

Aj vy ste boli na stáži v Moskve, kde ste sa stretli s mnohými osobnosťami toho obdobia…

Počas štyroch mesiacov stáže v Moskve, kde som bola spolu so sólistkou z Národného divadla v Prahe, s pani Oľgou Skálovou, som videla všetky baletné predstavenia vo Veľkom divadle a v ďalších divadlách. Videla som Fadettu so slávnou balerínou Oľgou Lepešinskou a Vladimírom Preobraženským. To bol muž ako socha z Michelangelovej ruky. Dodnes si pamätám hviezdne výkony sólistiek, akými boli Maja Plisecká v Laurencii, v Labuťom jazere, v Donovi Quijotovi, Galina Uľanovová v Romeovi a Júlii, v Giselle… Hoci mala už vyše štyridsať, bola stále úžasná. A všetci tanečníci, napríklad Alexej Jermolajev tancoval Merkutia v Romeovi a Júlii, strhujúcej inscenácii Leonida Lavrovského, ktorú neskôr inscenoval v SND Karol Tóth. Boli to geniálne diela, nielen z pohľadu vynikajúcej techniky, ale aj hereckého a režijného stvárnenia, mizanscény pôsobili, akoby ich hrali herci. Klasiku nás učila slávna Sulamif Messerer, ktorá pochádzala zo známeho tanečníckeho rodu Messererovcov, rovnako ako aj Maja Plisecká. Naštudovala s nami koncertné čísla zo Giselle, Pas de deux z iných baletov a samostatné koncertné čísla, všetko som potom zúročila na javisku SND.

Napriek železnej opone sme mali možnosť vidieť baletné hviezdy aj v SND…

Keď sme hosťovali vo Viedni, podarilo sa nám vidieť balet Romeo a Júlia od slávneho anglického choreografa Kenetha McMilena, v hlavných úlohách s Rudolfom Nurejevom a Margot Fontaynovou. Nič úžasnejšie som v živote nevidela. Musím povedať, že sme boli v zahraničí žiadaní a aj u nás hosťovalo niekoľko vynikajúcich súborov zo sveta: hosťovala tu Galina Uľanovova ako Umierajúca labuť, Anglický národný balet s Labutím jazerom ešte s Margot Fontaynovou, Kubánsky národný balet s Aliciou Alonso.

Kde v zahraničí ste hosťovali?

S Baletom SND som účinkovala na zájazde po Taliansku, kde sme uvádzali Labutie jazero, Sylfidu, Slovanské tance. Absolvovali sme turné vo Švajčiarsku, v Nemecku. Úspešne sme hosťovali vo Francúzsku – bývali sme v Paríži a robili „výpady“ do miest navôkol.

Chrám Notre‑Dame sme zažili v celej jeho kráse; s Jankom Haľamom sme si na veži urobili na pamiatku fotografiu, aby sme mohli povedať, že sme „tancovali aj na Notre‑Dame“.

Aký bol vtedy život medzi umelcami, žilo sa menej hekticky ako dnes, stretávali ste sa s kolegami z iných súborov?

Myslím, že vtedy vládla väčšia družnosť, umelci sa viac stretávali, najmä v klube oproti Hviezdoslavovmu divadlu; v suteréne bol pingpongový stôl, často tam Ladislav Chudík s Ivanom Mistríkom hrávali pingpong. Remar tam dokonca raz zorganizoval divadelný ples. Takýto klub teraz divadlu veľmi chýba.

Náročnú kariéru ste zvládli popri dvoch deťoch. Vaši chlapci boli zrejme odmalička v divadle…

No veru, tí boli stále v divadle. Až do ich ôsmich rokov sme bývali provizórne na riaditeľstve divadla na Gorkého ulici, kde býval aj výtvarník, autor divadelných plagátov Čestmír Pechr, kolega Tibor Beňo… Všetky súbory vtedy hrali v historickej budove, a tak sme sa cez služobný vchod aj my tanečníci chodievali pozerať na predstavenia opery a činohry. S manželom sme si neodpustili ani jedno predstavenie Veselých paničiek z Windsoru, chceli sme aspoň na chvíľu vidieť úžasnú Hanu Meličkovú, Karola Machatu, Viliama Záborského alebo Andreja Bagara. Deti boli s nami v divadle, najradšej v rekvizitárni, lebo tam mali všelijaké zbrane, meče, akoby ich hračky.

Veď nie je náhoda, že jeden z vašich synov je výtvarník, inšpirujú ho práve motívy z divadelného prostredia a jeho zákulisia…

… a druhý zasa študoval herectvo, dnes je asistentom réžie v Opere SND. Takže áno, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Najviac však v mojich šľapajach kráča Zuzka, moja vnučka. Je tanečne všestranná – lyrická, komická, keď chce, i dramatická. S tancom začínala v Bralene, študovala na VŠMU, tancovala u Jána Ďurovčíka, v Pražskom komornom balete, Balete Štátnej opery v Prahe aj v balete Laterny magiky. Som na ňu veľmi pyšná.

V roku 2011 ste tancovali v inscenácii Made in Canada Jamesa Kudelku. Aký je to pocit, byť opäť po rokoch na javisku?

Keď ma oslovil Mário Radačovský, zľakla som sa, veď asi dvadsaťštyri rokov som nestála na javisku. Keď mi povedal, že tam bude aj Janko Haľama, Zoltán Nagy, Miklós Vojtek a Danica Pilzová, súhlasila som. V balete na Vivaldiho Štyri ročné obdobia, kde choreograf zachytil život človeka od narodenia až po smrť, som tancovala matku. Nebolo ľahké pomaly opäť rozhýbať telo ani vyjsť na javisko. V tej inscenácii boli veľmi silné reflektory a mne sa vždy zakrútila hlava, keď som mala točiť piruety. Keď choreograf zistil, že mám osemdesiat rokov, povedal, že jedna pirueta stačí, ale mne to nedalo, skúšala som aj doma a napokon som tie dve piruety zvládla. Bol to zážitok, opäť tancovať a s mladým súborom v takom náročnom, ale krásnom titule.

Pred piatimi rokmi ste si od prezidenta SR prevzali vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. stupňa…

Zažila som nádherný večer s úžasnou atmosférou. Keď som videla v slávnostných uniformách dôstojným krokom prichádzajúcu hradnú stráž, akoby mi to pripomenulo nejakú sekvenciu z predstavenia. V tom okamihu mi pamäťou preletel celý krásny život, ktorý som takmer štyri desaťročia venovala Baletu SND.

Augusta Herényiová, primabalerína, v rozhovore s Evou Gajdošovou, dramaturgičkou Baletu SND