Slávnostné príhovory

Dámy a páni, milí priatelia,

sté výročie vzniku Slovenského národného divadla je skvelou príležitosťou na to, aby sme si pripomenuli cestu, akú naša vrcholná umelecká a kultúrna inštitúcia od svojho založenia prešla. A s potešením oslávili obrovské dielo, ktoré sa nášmu národnému divadlu podarilo za storočie vytvoriť a ktoré sa stalo neodmysliteľnou súčasťou našej kultúrnej tradície. Naše národné divadlo mohlo vzniknúť iba vďaka šťastnej okolnosti, že bola vyhlásená Československá republika, ktorá Slovensku dopriala, o čom predtým mohlo iba snívať. Začiatky SND boli skromné a prvé roky sme žili z veľkorysých darov a výpožičiek bratského národa. Predovšetkým divadelnej spoločnosti Bedřicha Jeřábka, ktorej činoherný súbor uviedol hru bratov Mrštíkovcov, inscenoval operu Bedřicha Smetanu a potešil Bratislavu baletom Coppélia od Léa Deliba. Ale už po krátkom čase sa ukázalo, že keď talentovaní ľudia žijúci na Slovensku dostanú príležitosť, vedia ju skvele využiť. V každej oblasti divadla – činohernej, opernej i baletnej – sa objavila svojbytná generácia, ktorá na tvorbu českých umelcov nadviazala vlastným originálnym vkladom. Preto po divadelníkovi Viktorovi Šulcovi prišli Janko Borodáč a Andrej Bagar, po tanečníkovi Václavovi Kalinovi sa objavila zakladateľka slovenskej baletnej pedagogiky Eva Jaczová, po Oskarovi a Karlovi Nedbalovcoch nastala éra Eugena Suchoňa a Jána Cikkera. Dnes sú to legendárne mená, na ktorých pleciach stála a stojí celá plejáda obdivovaných umelcov – hercov, spevákov a tanečníkov. Tak ako svojich majstrov milovali generácie pred nami, ani my nedáme dopustiť na našich obľúbencov, s ktorými žijeme v rovnakom historickom čase.

Na národné divadlo môžeme byť hrdí nielen pre to, čo vytvorilo z umeleckej stránky, ale z toho dôvodu, ako sa jeho členovia správali v ťažkých časoch. Viacerí teatrológovia sa zhodujú, že nielen v období vojnového slovenského štátu, ale aj po ňom bolo SND svojím spôsobom opozičné voči panujúcemu politickému režimu. Tento zástoj si dokázalo udržať nielen v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj v čase normalizácie. Po novembri 1989 muselo SND nabrať nový dych, hľadať nové témy, použiť nové inscenačné, režijné, ale aj organizačné a marketingové postupy, aby si udržalo postavenie kľúčovej umeleckej a kultúrnej inštitúcie. Dnes už opäť udáva tón, tak ako sa to od SND právom očakáva.

Na to, čo dosiahli činohra, opera a balet národného divadla, v roku storočného jubilea poukáže rozsiahla výstava, napíšu sa a vydajú knižné publikácie a pripomenú to aj mnohé podujatia i s medzinárodnou účasťou. Môže nás to iba tešiť, lebo by sme ochudobnili samých seba, keby sme nevyužili túto príležitosť aj na pestovanie našej kultúrnej pamäti.

Vieme, že divadlo nemôže vzniknúť ako román – nemôže byť len výsledkom individuálneho úsilia, lebo je kolektívnym dielom. Vyžaduje a predpokladá spoločné úsilie mnohých tvorcov: autorov, libretistov, skladateľov, hercov, režisérov, hudobníkov, tanečníkov, scénografov, kostýmových výtvarníkov a mnohých ďalších umeleckých profesií. Navyše, divadlo musí mať svoje priestory, budovu, techniku a predovšetkým publikum. Ak sa toto všetko podarí vytvoriť a spojiť, ako sa to stalo v SND, je to aj svedectvo o zrelosti a kultúrnej vyspelosti národa.

Slovenské národné divadlo pre nás, divákov a návštevníkov, bolo, je a zostane miestom, kde sa stretávame s krásou a múdrosťou, kde prežívame hlboké emócie a vo výnimočných chvíľach aj osobnú katarziu.

Som poctená tým, že všetkým generáciám tvorcov, pracovníkov a zamestnancov SND sa môžem úprimne poďakovať za všetko, čím prispeli do umeleckej a kultúrnej pokladnice našej spoločnosti.

Hovorí sa, že umenie je najvyššia radosť, akú človek môže dať sám sebe. Veľmi Slovenskému národnému divadlu prajem, aby oddanosť a entuziazmus, s akým jeho činohra, opera a balet sprostredkovávajú svoje umenie publiku, mu vydržali aj ďalších sto rokov.



Zuzana Čaputová, prezidentka Slovenskej republiky

V hľadisku počuť nesúrodé útržky rozhovorov na všetky možné témy.

Zrazu sa stlmia svetlá a nastane ticho. Predstavenie sa začína. Strhujúci monológ herca, precítený tanec dojímajúci k slzám alebo ohromná energia speváckeho zboru, ktorá vo vás rezonuje ešte niekoľko dní. Divadlo v nás prebúdza emócie. Radosť, smútok, hnev. A zároveň nás formuje, motivuje premýšľať, otvára oči.

Vznik Slovenského národného divadla je úzko spätý so vznikom Československej republiky. A ako sa písala história slovenského národa, písala sa aj história Slovenského národného divadla. V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa naša národná emancipácia len začínala, nemali sme vtedy ani dostatok profesionálnych hercov, preto prvé predstavenia v SND odohrali herci z východných Čiech. Postupne sa situácia menila a za sto rokov na našej prvej divadelnej scéne vyrástli a stále vyrastajú celé generácie veľkých a slávnych mien známych doma aj vo svete.

Súčasná tvorba SND dosahuje najvyššiu umeleckú kvalitu. Som presvedčený, že predstavenia činohry, baletu aj opery sa môžu hrdo porovnať s najlepšími divadlami v Európe i vo svete. Ja sám som častým návštevníkom predstavení Slovenského národného divadla a verím, že aj v ére, keď môžeme všetko vybaviť z pohodlia domova, dokonca sa vieme virtuálne stretávať aj s priateľmi, zostane návšteva divadla naďalej jednou z najväčších spoločenských udalostí.



Peter pellegrini predseda vlády Slovenskej republiky

Divadlo. Národné. Slovenské.

Pred sto rokmi sa založením Slovenského národného divadla začala písať história tejto našej erbovej inštitúcie, ale zároveň bohatá história slovenského profesionálneho divadelného umenia. Hoci je v porovnaní s našimi zahraničnými susedmi relatívne mladá, rýchlo preukázala svoju invenciu, odhodlanie aj majstrovstvo kumštu. Opera, činohra, balet a umelecko‑dekoračné dielne sú štyri silné piliere, ktoré držia a budujú značku i dobré meno Slovenského národného divadla doma aj vo svete. Ale predovšetkým sú to ľudia, už niekoľko generácií osobností, ktoré svojím talentom pretaveným do tvorby a interpretácie takmer každý večer oživujú na javiskách rôzne príbehy, osudy aj dejiny, glosujú súčasnosť či prognózujú budúcnosť. Nastavujú zrkadlo tej‑ktorej dobe, ľudským neduhom, zlyhaniam, omylom, ale aj kráse života, vznešeným myšlienkam, ideálom a činom. Divadlo človeka ovplyvňuje, zabáva, občas zarmúti aj rozplače. Nabáda na premýšľanie, na úvahy o nás, o spoločnosti, o perspektívach a dôsledkoch konania jednotlivca aj ľudstva. Som presvedčená o tom, že divadlo nás robí lepšími a humánnejšími. Preto do nových storočí naďalej želám Slovenskému národnému divadlu silný umelecký, tvorivý, ľudský a divácky potenciál. Ako povedal Karel Čapek: „Pokým ľudia budú hercami a herci ľuďmi, bude divadlo.“

Ľubica Laššáková, ministerka kultúry Slovenskej republiky



ČINOHRA

SND je reprezentatívnou divadelnou scénou Slovenskej republiky, dôležitým symbolom národnej identity a zároveň súčasťou európskeho kultúrneho priestoru. Je nositeľom národného kultúrneho dedičstva a zároveň priestorom pre slobodnú umeleckú tvorbu, čoho dôkazom je jeho storočná história i súčasnosť. Je zároveň živým umeleckým organizmom, ktorý chápe tradíciu ako úlohu pre ustavične nové riešenia a ako výzvu o čo najvyššiu umeleckú kvalitu.

SND má nezastupiteľnú úlohu pri profilácii slovenskej kultúry, aby v globalizovanom svete a medzi európskymi kultúrami nestrácala svoje jednoznačné a neopakovateľné črty. Európsky rozmer divadla je definovaný aj v rámci dokumentov Európskej únie. Jedným z nich je definícia Rady ministrov v rezolúcii z júna 1991 o vývoji divadla v Európe, kde je divadlo označené za najdôležitejší výrazový prostriedok kultúrneho života a demokratického vývoja. Divadlo, a v rámci neho najmä činohra, je v dobe multikulturalizmu (ako trendu aj ako konkurenčného prostredia) a postmoderny (ako spôsobu súčasnej reflexie sveta) mimoriadne dôležitým nástrojom na kladenie dôležitých, hoci aj nie hneď zodpovedateľných otázok. Na jednej strane významnou mierou prispieva k európskej kultúrnej diverzite, na druhej strane sebe vlastným a jedinečným spôsobom stavia mosty medzi nie vždy dostatočne kooperujúcimi národnými kultúrami. Tu je príležitosť pre Slovenské národné divadlo, ktorého azda najdôležitejšou úlohou je urobiť všetko preto, aby svojou vyprofilovanou podobou a náročnou umeleckou tvorbou naplnilo obe tieto funkcie a prispelo k vytváraniu vysokých umeleckých, duchovných a v neposlednom rade aj mravných hodnôt. Na ceste za hľadaním nezameniteľnej tváre činohry, inak povedané vlastnej estetickej identity, je v rámci hodnotovej hierarchie divadla nutné všetko podriadiť tvorbe, ktorá je zárukou spoločenského profitu Slovenského národného divadla ako tvorcu morálnych a estetických postojov spoločnosti. Činohra SND má v rámci slovenského činoherného divadla najveľkorysejšie a najdôstojnejšie podmienky na tvorbu (aj keď stále nie dostatočné), z čoho by pre jej členov mala vyplývať kvalita, profesionalita, stavovská hrdosť na domácu scénu, etické mantinely a zásady, kolegialita, otvorenosť a zodpovednosť.

Na Slovensku by sme sa mali spoločne pokúsiť vytvoriť skutočnú kultúrnu spoločnosť alebo aspoň rozšíriť tú tenkú vrstvu, aká ju v súčasnosti tvorí. Mali by sme vytvoriť kultúru, ktorá zobrazí naše zmenené životy, a predstaviť kultúrne hodnoty, aké sa inde vo svete považujú za nespochybniteľné. Dnešný svet je o kontaktoch, o túžbe, snahe a možnostiach zbližovať sa. Musíme byť zvedaví na myšlienky ostatných a predpokladať, že oni budú zvedaví na naše, a preto treba spraviť všetko, aby popri tradičných hodnotách slovenského divadelníctva bolo v našom povedomí intenzívnejšie a najmä permanentne prítomné európske a svetové divadlo, lebo tak budeme ľahšie vedieť pomenovať, akými prostriedkami dokáže divadlo efektívne rozprávať o súčasnej realite. Aby nás divadlo okrem zábavy nútilo aj premýšľať a hovoriť o všetkom, čo nás páli, lebo ak nebudeme vedieť otvorene, kultivovane a slobodne hovoriť, budeme buď mlčať, alebo kričať.

Storočná história SND je dôkazom zaujímavého faktu – v obdobiach, keď sa SND darilo, darilo sa aj celej slovenskej kultúre. Za sto rokov svojej existencie prešla činohra obrovským vývojom a významne sa podieľala na postupnej premene tradičnej pastiersko‑roľníckej kultúry na kultúru meštianskeho typu. Má úžasnú schopnosť integrovať do svojho umeleckého programu aj výdobytky rôznych avantgardných smerov. Pre svoj nespochybniteľný vplyv na kultúrny život a celú spoločnosť musela v dejinách pomerne často čeliť pokusom ovládnuť ju aj z protikladných ideologických pozícií, väčšinou im však dokázala odolať a postaviť sa aj proti tupému nacionalizmu, aj proti hodnotovo vyprázdnenému, falošnému „internacionalizmu“. V činohre napokon vždy zvíťazili múzy reprezentujúce krásu, dobro, náročnosť, vysoké estetické a mravné hodnoty. Aj dnes musíme tvoriť konkrétnu kvalitu, merateľnú aj medzinárodnými kritériami, len vtedy môže SND naplniť svoju integračnú kultúrnu a spoločenskú funkciu. Máme historicky jedinečnú príležitosť zapojiť sa do súčasnej európskej kultúry tak, aby sme nestrácali naše osobitné črty, a tak ako často v minulosti boli príkladom pre celú spoločnosť, ako sa dá slobodne a zodpovedne žiť a tvoriť vo svete, ktorý je síce plný neistôt, ale zároveň je veľmi pestrý, krásny a ponúka neuveriteľne veľa možností.

Peter Kováč, riaditeľ Činohry SND

OPERA

Opera SND sa formovala za špecifických podmienok.
Kým operné umenie našich bratov Čechov mohlo organicky nadväzovať na českú interpretačnú tradíciu, u nás bola situácia iná. Začiatkom dvadsiatych rokov, teda keď sa nové Slovenské národné divadlo založilo, sme prakticky nemali profesionálnych interpretov – spevákov a inštrumentalistov. Preto aj v prvých rokoch našej existencie sú dejiny Opery SND skôr históriou úsilia českých umelcov o formovanie ambiciózneho súboru susedného národa.

To však neznamená, že by Opera SND nemala dosť perspektívnych síl a inšpirácií v domácom prostredí. Ako čas ukázal, orchestrálnych stoličiek obsadených slovenskými interpretmi pribúdalo a nové príležitosti zhmotnené v existencii národnej scény vyvolali na svet aj nových slovenských vokálnych interpretov.

Časom sa objavujú aj výrazné domáce dirigentské a režisérske osobnosti. A slovenskí skladatelia hľadajú, aký by mohol byť slovník modernej slovenskej opery. Niektorí z nich sú pri tomto bádaní mimoriadne úspešní: vznikajú operné diela, ktoré vyrastajú z hudobných a literárnych tradícií staršieho slovenského umenia – a tieto inšpirácie autori spracúvajú s veľkou originalitou. Vzniká celý rad opier „slovenských duchom“, ale zároveň európskych kvalitou, ktoré sa môžu smelo začleniť do kontextu európskej hudobnodramatickej tvorby dvadsiateho storočia.

V Opere SND sa zrkadlí bohatá slovenská divadelnícka tradícia, ktorá sa vždy hojne inšpirovala aj hudbou. A, samozrejme, najmä prirodzená muzikalita, ako ju poznáme zo všetkých regiónov Slovenska.

Pokiaľ teda vo vývoji nášho operného umenia nehovoríme o „priamej ceste“, ak nám aj museli pri zrode Opery SND pomáhať iní, v dlhodobejšom historickom kontexte vnímame hlboký prúd slovenského hudobného a divadelného umenia, ako životaschopne sa pripája do širokého toku medzinárodnej či skôr nadnárodnej opernej kultúry.

Dnes je Opera SND medzinárodne etablovaným súborom, ktorý môže smelo vstúpiť (a aj nepretržite vstupuje) do „súťaže“ s tvorivým úsilím iných kultúr. A okrem inscenačných výkladov a interpretačných stvárnení cudzích operných diel ponúka aj kvalitnú a inšpiratívnu domácu tvorbu.

Čo si priať viac než takýto skvelý štart (veď čože je sto rokov v histórii národa…)? Vari len to, aby Opera SND nestrácala dych a v spletitých kultúrnych a umeleckých pohyboch Európy si vždy dokázala nájsť autentickú cestu. Aby vedela oslovovať a inšpirovať aj iných – no pritom ostala vždy svoja!



To ti teda, milá Opera SND, želáme na úsvite tvojej druhej storočnice!

Rastislav Štúr, riaditeľ Opery SND

BALET

Malo by skôr snežiť, ale do ulíc Bratislavy vpadol slnečný deň.
Zvláštne sa zrkadlí na fasádach moderných budov. Sklenené vertikálne more odráža slnko do očí pocestných, ktorí naháňajú čas. V uličkách Starého Mesta je to iné. Slnko akoby ich malo rado viac. Objíma architektúru domov a dáva im zmysel večnej krásy. Kroky po dlažbe sú pomalšie. Brodím sa časom, ale už mi chýba tanečný krok. Čas má svoju moc a ja vzdorujem jeho neodvratnosti. Patrím do svojich spomienok a jeho dejín. Pocit hrdosti, že patrím histórii, hoci ešte žijem, je silnejší, keď prejdem vrátnicou divadla. Neuvedomujem si to vždy, ale iste tisíckrát som poďakoval tým, čo do historickej budovy SND vchádzali predo mnou, za to, že tu stále môžem byť a že som tu doma. Doma sme tam, kde sa učíme prvé slová, kde sa učíme prvé kroky, kde znovu objavujeme celý boží svet umenia, kde sa môžeme a priam musíme pre dobro veci aj pohádať a zmieriť, odpustiť svojim blížnym, pretože divadlo je chrám.

Chrám, ktorý sa často nevie cestou dejinami brániť pred tými, ktorí ho dokážu veľmi ľahko zneužiť. Chvíľkový ošiaľ však pominie a ostáva svedomie toho chrámu, na ktoré nikdy nedosiahneme. Môžeme ho len vo výnimočných prípadoch pocítiť. Ak sme schopní so svojimi myšlienkami mlčať a vnímať slovo, pohyb a hudbu v útrobách chrámu. Aspoň na chvíľu byť súčasťou toho, čo tu zanechali tí pred nami. To sú chvíle, keď je človek sám v šatni po predstavení a od únavy nevie, kým vlastne je, či rolou, ktorá v ňom pre tento večer umiera, alebo človekom odchádzajúcim do nočného mesta. V starých divadlách sú miesta, kde je ticho a odkiaľ nikdy nevyženiete Fausta, Odettu, Aidu, Romea, Cyrana, Esmeraldu, Carmen a desiatky až stovky hrdinov divadelných diel. Už len preto, že im javiskový život vdýchli desiatky a stovky umelcov, hoci niektorí pre niekoho ťahajú len povrazy ťahov alebo perú a žehlia kostýmy.

V historickej budove SND je pre mňa tým miestom ticha kupola nad stropom hľadiska. Krásne divadelné ticho, rovnaké ako v ktoromkoľvek starom divadle na svete. Už som tam dlho nebol počúvať ticho, aj keď sa všade naokolo skúša a pokúša múza. Ako dieťa, žiak i interpret som sa tam na chvíľu dotkol nášho divadelného olympu aj napriek prísnemu zákazu vstupu nepovolaným osobám. Ďakujem za 100 rokov príležitostí uvedomiť si, že aj po nás prídu deti, ktoré opantá to nesmierne divadelné ticho, v ktorom budú možno aj moje divadelné postavy.

........................................................................................................................................

Víziou Baletu SND na prahu jeho storočnice je zaradiť sa medzi významné európske scény a pretaviť bohatstvo historického klasického odkazu, ako aj tradície slovenského baletu, do aktuálnej formy 21. storočia. Našou ambíciou je uvádzať na svetovej úrovni vrcholné diela klasického odkazu a súčasne dať priestor na vznik pôvodných diel.

Balet SND začal písať svoju históriu v máji 1920 predstavením Delibovej Coppélie a Dvořákových Slovanských tancov. Vo vedení baletu sa vystriedali mnohé tanečné a choreografické osobnosti, akými boli Václav Kalina, Achille Viscusi, Ella Fuchsová‑Lehotská, Vladimir Pirnikov, Bohumil Relský, Maximilián Froman, Bedřich Fussegger, Rudolf Macharovský, Stanislav Remar, Jozef Zajko, Boris Slovák, Karol Tóth, Gabriela Zahradníková, Jozef Sabovčík, Emil Bartko a Mário Radačovský. V tvorbe prvej baletnej scény zanechali výraznú pečať zahraniční, najmä českí choreografi, neskôr, po vzniku tanečného školstva, aj domáci tvorcovia. Od 60. rokov sa v Balete SND rozvíja línia pôvodných baletných diel, pod ktoré sa podpísali choreografi Jozef Zajko, Stanislav Remar, Karol Tóth, Pavel Šmok, Jozef Dolinský, Libor Vaculík, Ondrej Šoth, Robert Balogh, Igor Holováč, Ján Ďurovčík, Daniel de Andrade, Natália Horečná a ďalší. V súčasnosti Balet SND pod vedením riaditeľa Jozefa Dolinského ml. spolupracuje s významnými európskymi tvorcami, akými sú napríklad Youri Vámos, Natália Horečná, Daniel de Andreade, Boris Eifman, Vasilij Medvedev, Stanislav Fečo či Michael Corder. V histórii baletu zanechali svoju stopu aj významné tanečné osobnosti, akými boli napríklad: Jozef Zajko, Augusta Herényiová, Trúda Tašká‑Boudová, Florentína Lojeková, Titus Pomšár, Ondrej Halász, Jozef Dolinský st., Ján Haľama, Zoltán Nagy, Gabriela Zahradníková, Nora Gallovičová, Igor Holováč, Jozef Dolinský ml., Nikoleta Stehlíková, Romina Kołodziej, Viktória Šimončíková Silvia Najdená, Andrej Szabo, Adrian Ducin, Olga Chelpanova, Konstantin Korotkov a ďalší. Medzinárodne zložený súbor dnes tvorí sedemdesiat tanečníkov pätnástich národností.

Jozef Dolinský, riaditeľ Baletu SND