Slovenská klasika v storočnici

Slovenská klasika, dramatika, ktorá sa zrodila v prvej polovici 19. storočia do začiatku 20. storočia, bola dôležitou súčasťou profilovania a formovania slovenského neprofesionálneho, ale i profesionálneho divadla.

Samozrejme, pojem klasika či klasická dramatická spisba siaha hlboko do antiky a je to azda najväčšia časť repertoáru divadla. Dnes nás však zaujíma slovenská klasika, ktorá sa stala stimulom estetickým i interpretačným nielen pre samotné národné divadlo.

Dokonca možno hovoriť o režiséroch (Janko Borodáč, Ivan Lichard, Karol L. Zachar, Martin Hollý, Magda Husáková‑Lokvencová, Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička, Peter Jezný, Matúš Oľha), ktorí sa venovali systematickému uvádzaniu slovenskej klasiky, prichádzali s novými podnetmi, výkladmi, a o tých (Ján Jamnický, Ferdinand Hoffman, Jozef Budský, Tibor Rakovský, Jozef Palka, Pavol Haspra, Peter Mikulík, Vlaidmír Strnisko, Roman Polák), ktorí sa klasike síce vyhýbali, ale dotýkali sa bielych miest v slovenských dejinách adaptáciami klasických či súčasných próz či v pôvodných slovenských hrách z historickou tematikou. Ku klasike, resp. k adaptáciám próz, ktoré z klasiky vychádzajú, sa dnes systematicky navracia už aj stredná generácia režisérov. Michal Vajdička, Marián Amsler, Dodo Gombár či Alena Lelková vytvárajú nové inscenačné kľúče, ktoré sú nadviazaním na obe tradície interpretácie klasiky. Tie, ktoré v nej nachádzajú ostrý a kritický výkladový tón, i tie, ktoré v poetizujúcej podobe prinášajú estetický obraz. Pri tom netreba opomínať, že najčastejšie sa slovenská klasika stáva kritickým nástrojom k našej vlastnej malichernosti, samoľúbosti, hádavosti, zneužívaniu i manipulácii, nie je adoratívnou oslavou hrdinstva, ale často zásadnou polemikou o našej slovenskej i českej mentalite.

Návrat ku klasike v storočnici SND je tak prirodzené nadviazanie na dramaturgiu, ktorá formovala národné divadlo, i na generácie režisérov, herečiek i hercov, ktorí vďaka nej nachádzali nové kľúče k súčasnosti. Kedysi sa divadelný histrik a teatrológ Ján Jaborník vyjadril, že mladá a najmladšia generácia režisérov bočí od slovenskej klasiky. Dnes v slovenskom národnom divadle vznikajú paralelne dve inscenácie od režisérov najmladšej generácie: Lukáša Brutovského a Matúša Bachynca. Obaja sa s klasikou stretávajú a je to podnetné divadlo, ktoré provokuje v nadväznosti na inscenačnú tradíciu.

Lukáš Brutovský má jednu „čerstvú skúsenosť“ s interpretáciou Palárikovho Drotára v DAB Nitra. V brnianskom HaDivadle pripravil spolu s dramaturgom Mirom Dachom Maryšu bratov Mrštíkovcov, ktorá získala viacero významných ohlasov. Matúš Bachynec sa rovnako netají svojim príklonom k slovenskej klasike i k dôležitým medzníkom československých dejín spracovaných v dokumentárnych inscenáciách. Svedčia o tom jeho inscenácie adaptácií Timraviných próz Všetko za národ, Ťapákovci, ale i Langerova Periféria či najnovšie Rankov a jeho Matky.

Práve Tajovský je nespochybniteľne súčasťou repertoáru Činohry SND. Režisér Miloš Pietor, priekopník vo výklade jeho hier, o ňom povedal, že je to klasik, ktorý má v našej literatúre nadčasovú hodnotu. Predbehol svojich súčasníkov v odhaľovaní nerestí, v hĺbke psychologickej sondy v duši obyčajného človeka a nakoniec i v odhalení krutosti peňazí v zúfalstve biedy. Je to autor výsostne divadelný, významový, dramatický a nová inscenácia Hriech je nadviazaním na tradíciu jeho uvádzania. Spolu s Její pastorkyňou Gabriely Preissovej ide o spojenie v širšom československom divadelnom kontexte.

Divadelný kritik a dramaturg Oleg Dlouhý na konferencii Čo s (našou) klasikou dnes vo svojom príspevku uviedol takýto pohľad dramaturga na uvádzanie slovenskej klasiky: „… aj vo vzťahu ku klasike je dramaturgia vlastne inštitútom, ktorý by mal vyskúšať všetky dostupné, ale aj zdanlivo nedostupné prostriedky na to, aby hra, čo ako stará, ožila v plnokrvnom obraze súčasnosti. Do starých hier našich klasikov sa oplatí investovať. Nie pre politikársku snahu zapáčiť sa akémusi izmu. Jednoducho preto, že tak robia všetky premyslene sa rozvíjajúce kultúry. Aby kultúrna identifikácia nášho národa bola jasne čitateľná pre každého.“ V tomto zmysle je Činohra SND naozaj priestorom kultúrnej identifikácie bez pátosu, s patričnou národnou hrdosťou, ktorú nevytvára slovenskosť sama osebe, ale kritický postoj k nám samým.

Divadelný historik Mišo A. Kováč na tej istej konferencii definoval nutnosť uvádzať klasiku niekoľkými zaujímavými postrehmi: „Klasikou sa stáva práve to, čo tu už bolo a zostáva nie pre nemennosť, lež naopak, vždy nové oživovanie, sprítomňovanie. A divadlo ani iné nemôže byť. V ňom i najstaršie dejiny sú práve ,prebiehajúcou‘ prítomnosťou pre diváka, lebo tak ich uskutočňuje osobným stvárnením herec.“ Práve herecká interpretácia a výrazná práca s hercom určuje oboch režisérov, ktorí pripravujú nové inscenácie. V tvorivom tíme Matúša Bachynca sa objavia okrem domácich hercov Tomáš Maštalír, Gabriela Dzuríková, Roman Poláčik a Daniel Fischer (ktorý je aj tvorcom hudby), ako aj hosťujúce osobnosti ako herečka Štátneho divadla Košice Dana Košická a Éva (Vica) Kerekes. Ide o prvé hosťovanie oboch dám v Činohre SND.

K ďalším dôvodom, prečo hrať klasiku a oživovať ju v divadle, Mišo A. Kováč uvádza. Lebo: „1. Jestvuje a tak, ako horolezci sa domáhajú vrcholov, aj divadlom sa núka takéto smerovanie hore, vyššie, ďalej, náročnejšie.

2. Je stopou po vývine vlastného predmetu záujmu, teda divadelných dejín.

3. Kto iný ju má uvádzať, ak nie tí, z ktorých rodom a umiestnením na tomto svete súvisí, lebo pochodí?!

4. Väzia v nej pôvodné podnety, osudy, povahy, zápasy a skúsenosti, putovania svetom nám blízke, ale čo je rovnako podstatné, aj vkus.

5. Je príležitosťou rovnako tvorcom, ako aj prijímateľom divadla na stretnutie sa v zhode záujmu.“

Až sa na základe reinterpretácie slovenskej klasiky, ktorá nám je vlastná od 70. rokov dvadsiateho storočia, sa dostávame k poznaniu, že klasikou sa dá vytvárať moderné divadlo, a teda otvára nanovo optiku súčasných tém. Kritik Emil Lehuta zas zdôrazňoval funkčnosť slovenskej klasiky, ktorá našla svoje inscenačné podoby práve v kľúčových dejinných momentoch. Národná hra sa tak správa ako aktuálna myšlienka.

Takou bude aj nová inscenácia Tajovského Hriechu i Preissovej Její pastorkyne, ktoré prinesú silné príbehy i paralely svetov aj katarzné momenty.

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND