V prúde spomienok a želaní II.

100 rokov národného divadla je aj oslavou profesionálneho divadla. opýtali sme sa kolegov, ako si spomínajú na svoj prvý kontakt s divadlom, čo pre nich znamená byť súčasťou našej prvej scény a čo by ŽELALI divadlu do ďalších rokov.



 

 

Peter Antalík
projektový manažér Baletu SND

1. Mal som asi štyri roky a počas prechádzky s oteckom na Hviezdoslavovom námestí som za sebou ťahal červené autíčko. Bývali sme pri Redute, kde chodil aj na VŠMU. Otec zastal pred sochou a spýtal sa ma, či viem čo je tá pekná budova. Mne sa páčila, ale nevedel som. Povedal: Pamätaj, Cvalík, to je Slovenské národné divadlo. Oteckov obdiv k tejto inštitúcii sa akosi prirodzene preniesol aj na mňa. Asi je to geneticky dané v umeleckých rodinách.

2. Byť spolutvorcom života baletného súboru SND je pre mňa šťastím mať priateľov a mať veľkú rodinu…

3. Do nasledujúcich rokov želám SND veľa diváckeho obdivu, vzájomnej úcty a rešpektu.





Rafael Avnikjan
baletný majster, choreograf

1. Mojím prvým a priam osudovým stretnutím bola návšteva predstavenia Othello v Akademickom divadle opery a baletu v rodnom Tbilisi, keď som mal desať rokov. Othella tancoval Vachtan Čabukiani, ktorý sa stal napokon mojím pedagógom, neskôr som tancoval v jeho súbore. To predstavenie mi doslova učarovalo, zdalo sa mi úžasné, ako je možné vyjadriť toľko emócií a drám bez slov. Myslím si, že v tú noc som sa rozhodol, čím chcem byť.

2. Do Baletu SND som prišiel začiatkom 90. rokov ako hlavný baletný majster, v ňom som sa začal formovať ako repetítor, asistent choreografa aj ako choreograf. Nadviazal som na odkaz výnimočných tvorcov – Jozefa Zajka, Karola Tótha, Borisa Slováka, Libora Vaculíka, Ondreja Šotha a ďalších, ktorí divadlu priniesli mnoho nových diel. Mojou úlohou bolo posunúť na vyššiu úroveň techniku klasického tanca, snažil som sa o čistotu klasiky. Inscenoval som tu Labutie jazero, Giselle, Luskáčika, Dona Quijota, Paquitu, Bajadéru, Korzára. Dodnes sa cítim súčasťou tohto skvelého baletu, kde sa ešte stále hrajú moje inscenácie.

3. Chcel by som zablahoželať všetkým, ktorí tento balet budovali, aj tým, ktorí v ňom pôsobia v súčasnosti, orchestru, baletným majstrom, všetkým zamestnancom baletu a divadla všetko dobré, zanietenosť pre ich prácu, pokoru, veľa umeleckých úspechov. Ale aj silu prekonávať ťažkosti, lebo tie tu vždy boli, sú a budú – veď divadlo je živý organizmus.

Henrieta Borowiecka
riaditeľka Centra marketingu SND

Ak pracujete v akejkoľvek umeleckej inštitúcii, umenie a svoju prácu musíte milovať. Pre mňa je láska k divadlu láskou na celý život. To, že mám česť byť súčasťou SND, beriem ako veľkú poctu. Je to inštitúcia, ktorá patrí nám všetkým, nesie v sebe dôležitý kultúrny, ale aj spoločenský odkaz pre budúce generácie, a preto by sme k nej tak mali pristupovať a starať sa o ňu, ako najlepšie vieme. Nášmu divadlu by som zaželala najmä veľa vďačných divákov, štedrých mecenášov a zanietených umelcov a zamestnancov divadla.

 



Štefan Bučko

člen Činohry SND


1. Ak opomeniem v detstve návštevy v bábkovom divadle, tak až na strednej škole som si uvedomil tú fascináciu z hercov, ktorí prežívali svoje osudy na dohmat, kúsok od nás, tu a teraz. Tak som to skúsil aj ja. V Divadle za rampami, na rohu Záhradníckej a Karadžičovej. Budova je už zrúcaná, ale zostala vo mne túžba po takomto vyvravení sa zo života.

2. Už takmer dve tretiny svojho života som zviazaný s touto inštitúciou. V dobrom i zlom. Po celý čas si však uvedomujem, že je to zväzok so živým organizmom plným mimoriadnych osobností, ktoré svojím talentom i múdrosťou formovali lepšiu tvár našej krajiny. A čoraz viac si uvedomujem, že by toho neboli schopné, keby si nepomenúvali samy seba, keby si nekládli základnú otázku zmyslu svojej existencie v takomto bytí a keby to ustavične nekonfrontovali s tými najhlbšími témami, nekompromisne odhaľujúc pravdu o sebe a tým aj pravdu o tých, ktorým ju večer čo večer fascinujúcim spôsobom na javisku predkladajú. A zvláštne je, že sa to darilo aj v hlbokej totalite, ba práve tam to dávalo najväčší zmysel. Nepamätám si zlomové okamihy tejto krajiny, kde by sme neboli prítomní nielen prostredníctvom diel, ale aj osobným zástojom práve preto, že priam hermeneutická práca s textom nás naučila chápať, ale aj posudzovať zmýšľanie jednotlivca a jeho postavenie v logike dejín.

3. Želám divadlu, aby poctivo hľadalo a rozkrývalo témy reflektujúce to, v čom žijeme, tú fascinujúcu dynamiku, a pritom, aby nové inscenačné postupy nestrácali zo zreteľa onú najstaršiu schopnosť prežívania umeleckého diela – katarzný moment.

Matej Cabadaj
zbrojár

1. Môj prvý kontakt s divadlom bol ešte na základnej škole, pravdaže, bábkové divadlo (dúfam, že to sa ráta). Bol to pre mňa zaujímavý a príjemný zážitok.

2. V SND pracujem už trinásty rok. Mám zamestnanie, ktoré ma baví a napĺňa. Znamená to byť v dobrom kolektíve a v zaujímavom prostredí.

3. Aká otázka, taká odpoveď. Ďalších 100 rokov.

 

 



Irina Čierniková

dekanka HTF VŠMU


1. Do SND som prvýkrát vstúpila v poslednom ročníku štúdia klasického tanca na Tanečnom konzervatóriu hlavného mesta Prahy (vtedy s názvom Hudobná a tanečná škola). V tom roku sa v Košiciach konala IV. celoštátna baletná súťaž, kde som získala 3. cenu v kategórii B. Predsedom poroty bol Karol Tóth (v tom období šéf Baletu SND), ktorý pozval ocenených súťažiacich na konkurz do súboru. Úspešné absolvovanie konkurzu bolo mojím prvým kontaktom so SND a dá sa povedať, že aj osudovým momentom.

2. Z pohľadu dneška je obdobie umeleckej a pedagogickej činnosti v Balete SND významnou etapou môjho života. Pôsobenie v súbore pre mňa znamenalo mať každý deň naplnený náročnou, ale súčasne krásnou, emocionálnou a tvorivou prácou, zoznamovať sa a spolupracovať s výnimočnými osobnosťami a získavať od nich veľké bohatstvo ich umenia. Nadobudnuté cenné skúsenosti mi dnes mimoriadne pomáhajú pri pedagogickej činnosti a pri zvládaní funkcie dekanky.

3. Podporu, uznanie, kvalitné vedenie, výborné profesionálne pracovné podmienky, úspešné produkcie, priazeň diváka a historickej budove SND úspešnú rekonštrukciu.



Zuzana Ebersová

asistentka riaditeľa Baletu SND


1. Ako školáčka som videla balet Jozefa Zajka Doktor Jajbolí. Podarilo sa mi dostať sa do zákulisia, kde som videla sólistku Evu Šenkyříkovú, ako sa v šatni pripravuje na druhé dejstvo, dodnes viem, ako vyzeral jej kostým. Myslím, že vďaka tomuto silnému momentu som začala rozmýšľať o povolaní baletky.

2. Súčasťou baletu som s prestávkou už 19 rokov, najskôr ako tanečnica, v súčasnosti ako asistentka riaditeľa baletu pána Jozefa Dolinského ml. Z kolegov sa medzičasom stali priatelia a dnes si neviem predstaviť, že by som pracovala niekde inde. Byť súčasťou baletu aj po tom, čo som prestala tancovať, bolo mojím snom, ktorý sa mi splnil.

3. Aby bolo ďalších sto rokov reprezentatívnou inštitúciou. Verných divákov, skvelých tanečníkov, hercov, spevákov a všetkých tých, ktorí umožňujú, aby sme sa na chvíľu stali Odettou, Desdemonou či Janou Eyrovou.

 
Stanislav Fečo
choreograf

1. Prvýkrát som bol na predstavení v bábkovom divadle a rodičov som uprosil, aby mi kúpili domáce divadielko. Pri každej možnej príležitosti som následne dostával novú bábku. Napokon som usporiadal aj predstavenie pre deti z celého domu. Ako šesťročný som po prvý raz vstúpil do kamenného divadla na baletné predstavenie Ferdo Mravec, bolo to vo vtedajšom Smetanovom divadle. Tam sa môj osud spečatil…

2. Možnosť podieľať sa na vzniku jedinečných inscenácií je pre mňa veľkou cťou. Umožňuje mi to systematickú prácu so súborom, ku ktorému som si za roky spolupráce vytvoril emocionálne puto. Za to som vďačný nielen vedeniu SND, ale „rytierovi baletu“ Jozefovi Dolinskému ml.

3. SND by som prial vypredané hľadiská, aby sa mu darilo vytvárať kvalitné a divácky atraktívne tituly. Súboru baletu by som rád zaželal „zdravé nôžky“ a chuť robiť aj naďalej skutočné umenie.

 
 
 
 
Eva Gajdošová
dramaturgička Baletu SND

1. Prvé baletné predstavenie, ktoré som videla v SND, bolo Stravinského Svätenie jari v choreografii Karola Tótha. Neviem, či to bola sila jeho hudby alebo tanca ako rituálu, ale dodnes, keď počujem prvé tóny tejto skladby, cítim povznášajúce očakávanie zážitku.

2. Byť súčasťou výnimočného spoločenstva ľudí, ktorí sú príkladom rôznorodosti a súčasne ich spája vášeň k tomu, čo robia – k tancu.

3. Spoločnosť, ktorá kladie umenie a divadlo na popredné miesto a vytvára podmienky na špičkovú tvorbu domácich aj zahraničných tvorcov. A celkom prozaicky by som divadlu priala divadelnú kantínu s dobrou zdravou kuchyňou – ako miesto, kde sa môžu stretávať, spoznávať a rozprávať sa všetci zamestnanci naprieč súbormi, umeniami, remeslami, oddeleniami atď.

 
 
 




Igor Holováč
baletný majster Baletu SND

1. Úplne prvý kontakt s divadlom som zažil v rodnom Martine, v Slovenskom komornom divadle Martin (vtedy Divadle SNP). Jeho atmosféra a javisko so všetkým, čo sa na ňom dialo, ma očarili a veľmi intenzívne oslovili.

2. V SND pôsobím tridsiatu piatu sezónu. Divadlo sa za ten čas stalo mojím druhým domovom. Veľmi si to vážim a je pre mňa cťou, že môžem byť súčasťou tohto úžasného stánku slovenského a svetového divadelného umenia.

3. Priazeň divákov, žičlivú ekonomickú situáciu a múdre vedenie. Svojim kolegom prajem veľa zdravia, spokojnosť v práci a nekonečnú kreativitu.

 
 
 
Natália Horečná
choreografka baletu

1. Áno, veľmi jasne sa pamätám na prvú návštevu SND, keď som mala 15 rokov. Videla som Labutie jazero s Norikou Gallovičovou a Jozefom Dolinským v hlavných úlohách. Obaja tancovali prenádherne, videla som každé jedno ich predstavenie. V tomto predvedení som si balet a divadlo zamilovala. A ešte niečo, dodnes sa pamätám na tú typickú vôňu divadla, jeho dosiek, stien, na tú moja myseľ nikdy nezabudne.

2. Mať pocit zodpovednosti. Vážim si Slovenské národné divadlo, jeho históriu a ľudí, ktorí ho tvoria. Vážim si každé jedno divadlo na svete. Či pracujem doma, alebo v zahraničí, pocit zodpovednosti je vždy rovnaký.

3. Nech ďalších sto rokov stoja jeho múry pevne v zemi, nech ich posilňuje naša úcta a rešpekt, návrat k jeho podstate a zmyslu. Ľuďom, ktorí napĺňajú jeho odkaz, želám veľa zdravia, sily, lásky a oddanosti k umeniu, uvedomenie, akú vážnu a dôležitú úlohu v našich životoch umenie zohráva, ako nás napĺňa, učí a formuje.

 


 
 
Emil Horváth
herec Činohry SND

1. Prvý kontakt s divadlom som mal počas hosťovania pražského Národného divadla v Martine s operou Predaná nevesta. Tam som ako chlapec vystúpil, lebo ma riaditeľ s mojím otcom videli na vrátnici a zavolali hrať. Účinkoval som v cirkusovej scéne, kde zápasník dvíhal papierové činky tak, aby to vyzeralo, že sú ťažké. Potom nasledoval vtip, že malý chlapec podbehol a tie činky odniesol. Aj keď to bola atrapa, mali takých 10 – 15 kg. Dostal som pruh a operovali ma, takže som divadlom poznačený.

2. Musím povedať, že možno na rozdiel od niektorých kolegov (lebo na túto otázku môžu byť akékoľvek pohľady) som šťastný, že som v národnom divadle, a vôbec sa netajím tým, že som mal ambíciu raz sem prísť. Toto divadlo je spojené s mojou mladosťou a štúdiami. Vyrástol som síce v martinskom divadle, ale celé študentské roky som sledoval repertoár v DPOH a v Opere SND. Práve herecká generácia môjho otca ako Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Karol Machata, Števo Kvietik a Ivan Mistrík a plejáda ďalších boli pre mňa iniciátori, že som do divadla chodil. Chodil som do divadla preto, aby sa ma niečo dotklo, a ich herecký prejav bol mimoriadne precítený. Mal som tú satisfakciu, že mi to pripomínalo niečo z môjho života, to je v divadle dôležité. Vyrástol som ako študent v národnom divadle. A keďže sme nemohli cestovať, tak za celé štúdium som videl napríklad iba raz aténske divadlo. Nemohli sme ísť ani do Viedne. Teda divadlá, ako pražské národné a SND boli tie, na ktorých som vyrastal. Po osemročnom pôsobení v Martine a potom po sedemročnom na Novej scéne som tretiu kariéru otváral v budove SND.

3. Mám pocit, že by som želal divadlu to, aby ľudia mali stále potrebu kultúry. Kvalita života jednotlivca nie je len v hmotných statkoch, ale je v kultúre, vo všetkom, čo sa okolo nás deje. Ten krátky život, bohužiaľ, relatívne krátky, ktorý tu človek je, by mal prežiť kvalitne, aby mal predobraz, konfrontáciu emócií a myšlienok. Želám mu vyspelého diváka a pokračovanie silných hereckých generácií. Toto divadlo ju našťastie má. Je dôležité, aby sa divadlo stalo potrebou každodenného života a vôbec, nielen divadlo, ale kultúra ako taká.

Veronika Kováčová
majsterka pánskej garderóby

1. Moje prvé stretnutie s profesionálnym divadlom bolo na Labuťom jazere a prvou opernou inscenáciou bola Bohéma. Všetko bolo pre mňa vtedy nové, videla som divadlo z druhej strany opony. Až vtedy si človek uvedomí, že pokým sa táto opona zdvihne, koľko usilovných ľudí a ich mravčej práce treba na to, aby si divák vychutnal výnimočný kultúrny zážitok, akým divadlo rozhodne je.

2. Divadlo je moja práca, ktorá ma baví a napĺňa ma. Nie je to však práca ako každá iná: každý večer odlišujeme, pravdaže, podľa toho, ktoré predstavenie hráme, aj pracovný čas je špecifický. Keď sa pripravuje nová inscenácia, naučím sa popri tom veľa nových informácií a získavam obohacujúce skúsenosti. Som súčasťou veľkého dynamického celku, v ktorom má každý svoju úlohu a svoje miesto.

3. Divadlu by som priala, aby sme hrali predstavenia, pri ktorých majú ľudia možnosť relaxovať a oddýchnuť si od každodenných starostí, od uponáhľanej a stresujúcej doby plnej konzumu. A aby sme tvorili hry pre všetky generácie – aj pre tých najmenších a tým si z nich vychovali divákov, pre ktorých budeme nasledujúce storočie hrať.

 
 
 
František Kovár
herec Činohry SND

1. Môj prvý kontakt s divadlom bol, samozrejme, za mojich detských čias, keď som chodieval na rozprávky na Novú scénu. Po predstavení som čakal na herca Ivana Krivosudského, ktorému som sa chcel poďakovať za to, že vo mne ako dieťati vzbudil eufóriu fantázie. To, ako a akým spôsobom hral, mi naplnilo detský sen o tom, čo môže divadlo ponúknuť divákovi. Aby sme spolu mohli viesť dialóg.

2. Byť súčasťou Činohry SND je aj naplnenie hereckého sna. Prešiel som mnohými divadlami a vzhľadom na históriu tohto divadla, vzhľadom na tie možnosti, ktoré dáva toto divadlo hercovi, je to naplnenie hereckého sna, pretože sú tu ľudia, ktorých si nesmierne vážim. Zažil som tu neobyčajne pekné a plodné obdobie svojej hereckej práce. Pri tejto storočnici si však uvedomujem a nejako s pokorou hľadím na všetkých tých, ktorí po schodíkoch postupne budovali značku tohto divadla. Na všetkých, na hercov, režisérov, dramaturgov, ale aj ostatný personál, ktorý tvorí tú dôležitú súčasť divadla. To znamená celé zázemie s kostymérkami a maskérkami, so zvukármi, s osvetľovačmi, technikou a podobne. Všetko to mám vo veľkej úcte. A aj to môže byť takým symbolom pre všetkých, ktorí prídu po nás – vďačnosť.

3. K ďalšej storočnici by som SND zaželal predovšetkým, aby boli splnené nejaké očakávania z obidvoch strán. Zo strany účinkujúcich, všetkých tých, ktorí tvoria život divadla, a potom aj zo strany divákov. Pretože bez tej vzájomnej úspešnej konfrontácie, ktorá existuje, by sme nemali obidvaja pocit, že sme priniesli hodnoty, ktorými obohacujeme náš život.

 
Mária Kráľovičová
členka Činohry SND

1. Prvé divadlo, ktoré som kedy videla, bolo náhodne a osudovo hneď národné. Ako dievčatko z malej záhoráckej dediny Čáry, kam viedla iba prašná cesta a ani autobusy nejazdili, som až do čias, kým som nezačala s mamou nosiť vajcia a iný proviant do Bratislavy, o žiadnom divadle nechyrovala. No moja ovdovená teta, povolaním domovníčka, si privyrábala v Národnom divadle ako uvádzačka, mala tam na starosti prezidentskú lóžu. A keďže to bolo v časoch vojny a pán prezident do divadla nechodil, práve tam, pričupená v pozadí, som uzrela tie zázraky. Doteraz mi znejú v ušiach árie Štefana Hozu či Mimi Kišonovej‑Hubovej. Zaiste i preto som sa bohorovne prihlásila na inzerát, ktorý vyšiel len pár dní po skončení vojny, ktorým Andrej Bagar hľadal hercov do vznikajúcich slovenských divadiel. Mala som ukončenú len meštianku a nevedela som ani, aký je rozdiel medzi požadovaným monológom a dialógom, ale napriek tomu, či možno aj práve preto, ma prijali. Na ten konkurz, pred 75 rokmi, som do národného vošla po prvý raz zadným vchodom a ostatné je história.

2. Pokladám za zázrak, dar, požehnanie, že som s národným divadlom spätá vyše 72 rokov. Že som mohla tvoriť povedľa svojich učiteľov Andreja Bagara, Jozefa Budského, mojej druhej mamy Hany Meličkovej, Sýkorovcov, Janka a Oľgy Borodáčovcov a najmä prežiť svoj život na javisku s veľkou slnečnou generáciou. Bol pôžitok hrať s Karolom Machatom, Mikulášom Hubom, Julom Pántikom, Tiborkom Filčíkom, Elom Romančíkom, Vilom Záborským, Lacom Chudíkom, Ivanom Mistríkom, Števom Kvietikom a všetkými tými skvelými svetovými kolegami a kolegyňami, ktorými sa to tu hemžilo a vďaka ktorým sme posúvali naše kultúrne ohnisko k tradičnej i modernej Európe, s ktorými sme spoločne zažili tromfy a prebrázdili krížom‑krážom Československo i kúsok sveta. Nosím v srdci genius loci Hviezdoslavovho divadla, ktoré som pred 65 rokmi otvárala a ktoré zažilo zlatý vek SND, a priznám sa, že keď sa nekonečných dvadsať rokov stavalo divadlo nové, dúfala som, že sa doň raz predsa len pozriem ako divák. Som vďačná osudu, že som si v ňom stihla zahrať ešte toľko nádherných rolí. A keď pozerám na tie veľkorysé priestory a zázemie aj profesionálne divadlá inde v našej krajine, ktoré sa podarilo vybudovať, priala by som si, aby súčasná aj budúce generácie nezabúdali, koľko odriekania, potu i sĺz to všetko, čo dnes majú, stálo. Aby chápali, že to nie je samozrejmosť a dnešné ukotvenie, aj ekonomické, a prestíž slovenského divadla spoločenská i umelecká, nespadli z neba.

3. Želám SND, aby v začatom diele pokračovalo. Teda nadviazalo na to dobré, čo tu už bolo. Takže moje prianie je jednoduché: kontinuita. V živote jedincov aj národov bývajú roky úrodné a roky suché. Priala by som si, aby roky sucha sme hodili za hlavu, ale nezabudli na ne ani sa nevyhovárali. Aby sme sa pozerali dopredu, my všetci spolu, lebo naša zodpovednosť voči minulosti, prítomnosti i budúcnosti je spoločná.

Viacheslav Kruť
sólista Baletu SND

1. Prvé predstavenie, ktoré som videl v divadle, bol balet Bajadéra. Vtedy som už vedel, že balet bude mojou profesiou a vášňou. Moje prvé angažmán bolo v Národnom Divadle Odessa na Ukrajine.

2. SND je pre mňa doslova druhým domovom. Byť jeho súčasťou znamená pre mňa robiť všetko pre to, aby napredovalo.

3. Aby ustavične kráčalo vpred, rozvíjalo sa a aby bolo o ňom počuť nielen na Slovensku, ale aj vo svete.

 
 
 
 
 
 
Monika Kyšková
členka operného zboru Opery SND

1. Môj prvý kontakt s operou bol pomerne neskoro, až keď som študovala na konzervatóriu v Žiline a naša škola organizovala zájazd (tuším do Ostravy) na operné predstavenie. Pamätám si len, že som bola mierne sklamaná. Nebola to symbióza diela, aké by som si predstavovala. Ale môj vzťah k hudbe ani k opere to nijako neovplyvnilo. Mala som totiž silné hudobné rodinné zázemie. Môj otec vždy obohatil našu hudobnú knižnicu niečím zaujímavým. U nás sa počúvalo úplne všetko. Vyrastala som v eklektickom prostredí a bavili ma všetky hudobné štýly. K opere však bola moja cesta pomalšia a dlhšia. Počas štúdia v Bratislave som mala konečne možnosť intenzívne navštevovať operné predstavenia. A naplno si ma javisko získalo, keď som aj ja sama dostala možnosť na ňom stáť.

2. Byť súčasťou SND je pre mňa veľké zadosťučinenie, za roky štúdia a vzdelávania v danom odbore. Kurzy, workshopy, koncerty. Bolo to mnoho osobných a životných skúšok, a keby sa ma v tom čase niekto opýtal, nikdy by som neverila, že budem skutočne zastávať profesionálny post opernej speváčky. Či už v zbore, alebo príležitostne aj sólovo. Robiť niečo skutočne dobre je o disciplíne, odhodlaní, pokore a vášni. Ako v rokoch môjho štúdia, tak aj teraz sa snažím robiť si svoju prácu čo najlepšie.

3. Želala by som nášmu SND, aby vždy oplývalo vyššou múdrosťou, aby bol v prioritnom záujme prospech a dobro inštitúcie ako celku pred osobným záujmom. Aby sme mohli v priateľskej spolupatričnosti tvoriť umenie pre ľudí na čo najvyššej profesionálnej úrovni. A aby všetka táto snaha bola náležite ocenená nielen pokleskom, ale aj uznaním. Priala by som našej inštitúcii, aby opäť nadobudla lesk a punc prestížneho telesa, aké si prvá scéna naozaj zaslúži. V každom ohľade.

Vasilij Medvedev
hosťujúci choreograf Baletu SND

1. Ako malý chlapec som vo vtedajšom Leningrade navštevoval baletný krúžok. Mama ma vzala na Labutie jazero a ja som prvýkrát uvidel skutočný tanec, krásu prepnutého priehlavku, zaoblených paží, port de bras. Všetko, čo som dovtedy len cvičil, dostalo zmysel. Od tejto chvíle som pocítil zvláštnu vnútornú radosť z rituálu, ktorý vstúpil do môjho života.

2. Je pre mňa šťastím, že som mohol so súborom Baletu SND spolupracovať a vytvoriť u vás už štyri veľké inscenácie – Onegina, Korzára, Esmeraldu a Dona Quijota. Tanečníci SND tiež tancovali v mojej Grand pas electrique zo zabudnutého baletu Modrofúz, o ktorého vzkriesení snívam už mnoho rokov. Spoluprácu si veľmi vážim, som vďačný, že môžem tvoriť pre prvú slovenskú scénu.

3. Želám čoraz väčší rozkvet celému SND a predovšetkým baletnému súboru, ktorý sa za roky šéfovania Jozefa Dolinského povzniesol na mimoriadne vysokú úroveň.

 
 
 
 
Eva Lalíková
umelecká prevádzka Opery SND

1. Mojím prvým kontaktom s divadlom bola návšteva predstavenia Z rozprávky do rozprávky v choreografii Jozefa Zajka. Mala som vtedy asi päť rokov…

2. Odmala som chcela byť členkou opery, od detstva som sa chodievala pozerať na predstavenia, najskôr baletné, pretože som sa venovala tancu, neskôr operné. Je to pre mňa radosť a tiež pocta, byť súčasťou tohto súboru.

3. Divadlu prajem veľa nových zaujímavých inscenácií, inscenátorov a interpretov z domova či zahraničia, ktorí pozdvihnú slávu SND doma i v zahraničí.

 
 
 
 
 
Kristína Letenayová
vedúca umeleckej prevádzky Činohry SND

1. Môj otec robil pohybovú spoluprácu v inscenácii Čertice. Raz sme boli spolu v meste a prechádzali sme okolo DPOH, neviem, ako mi vtedy zišlo na um pozrieť sa, čo hrajú. Na programe boli Čertice… Pamätám si, ako sme z telefónnej búdky na Laurinskej ulici, tam, kde bolo kedysi kníhkupectvo, volali domov mame, že ideme do divadla. Mama nebola nadšená, lebo podľa jej názoru som nebola do divadla vhodne oblečená, mala som čierne džínsy (prečo si pamätám práve tento detail, neviem). Následne si spomínam, ako sme sedeli na balkóne, hore vľavo, na schodoch. Ako som sa neskôr ešte mnohokrát presvedčila, v DPOH boli najlepšie miesta na sedenie na balkóne, sedávali tam režiséri, scénografi, choreografi, herci. Ak aj boli voľné miesta v hľadisku, aj tak tam nikto z nich nechcel sedieť. Medzi klasickými sedadlami je tam dodnes zúfalo málo miesta na nohy.

2. Ak mi v sobotu alebo v nedeľu ráno zazvoní služobný telefón alebo pípne správa, minimálne predpoludňajší program sa ruší. Na 99 % to znamená, že niekto je chorý a nemôže hrať. Treba urobiť zmenu predstavenia, aby sme dodržali „Slezáčkov princíp“: Hrať sa musí! Viem, že v takýto deň pokazím náladu hereckým kolegom, ktorí mali mať voľno, divákom, ktorí bohužiaľ neuvidia to, na čo si zakúpili vstupenky, technikom… Je to súčasť bežného divadelného života. Od roku 2010 som umeleckou tajomníčkou Činohry SND. Túto pozíciu si nesmierne vážim. Verím, že počas letných prázdnin sa mi raz podarí prehľadať archív divadla a zistiť, koľko ľudí túto prácu robilo predo mnou. Myslím, že ich za tých 100 rokov nebolo veľa. Vážim si, že môžem byť spoluzodpovedná za chod najväčšieho činoherného súboru nielen na Slovensku, ale z pohľadu počtu predstavení minimálne aj v strednej Európe. Ani jeden deň nie je rovnaký, ani jedna sezóna sa nepodobá na tú predošlú. Mesiace síce majú rovnaký názov a premiéry sa konajú približne v rovnakom čase, ale moja práca ma rýchlo naučila, že ak si človek myslí, že zažil a videl všetko, nie je to pravda, divadlo prekvapuje denne. Niekto by takúto prácu nazval stresujúcou, mne sa skôr páči výraz adrenalínová. Aj tajomník je súčasťou mašinérie, ktorá má za cieľ jediné: aby sa napriek všetkým okolnostiam večer hralo.

3. Aby sa aj o sto rokov niekto pýtal na želanie k ďalšej storočnici. Aby zostalo také, aké už tisícročia je, živé a autentické, bez strihu a umelých efektov, na prvú.

Peter Mikuláš
sólista Opery SND
vysokoškolský pedagóg

1. SND je vysoko profesionálne divadlo s veľkým umeleckým potenciálom, ktorý treba cielene strážiť a ustavične rozvíjať. Mojím prvým kontaktom s divadlom bolo, keď som ešte ako študent VŠMU sedel celkom hore, na balkóne v historickej budove, a ďalekohľadom sa pozeral na sólistov, ako spievajú, ako dýchajú, ako vytvárajú krásne a silné tóny. Vtedy som nemal ani potuchy, že by som raz mohol stáť medzi nimi.

2. Kus môjho života, už 42 rokov, a krásne umelecké zážitky s vynikajúcimi kolegami.

3. Nech večne pretrvá, je vizitkou kultúrnosti nášho národa.

 

Marek Mokoš
lektor dramaturgie Opery SND, vedúci Operného štúdia SND

1. Počas štúdií na konzervatóriu som po prvý raz navštívil operné predstavenie Turandot v réžii Jozefa Bednárika. Môj prvý javiskový „výšľap“, na ktorý sa nezabúda, bol v inscenácii opery Aida v réžii Miroslava Fischera. Ale úplne prvý kontakt s divadlom nastal v detstve, od malička som doma hrával predstavenia našim susedom. Pamätám si, že ako malý chlapec som si doma púšťal opery a mama bola nešťastná, čo s tým chlapcom len bude…

2. SND ma do určitej miery vychovalo, vychováva a vďaka tomuto divadlu som dnes tam, kde som. Do divadla som prišiel pred jedenástimi rokmi ako komparzista, postupne som mal príležitosť zaspievať si v zbore a dnes mi je obrovskou cťou a zadosťučinením, že môžem divadlu poslúžiť ako operný dramaturg. Zastávať túto pozíciu vo mne vyvoláva jednak veľkú radosť a vďaku všetkým, ktorí ma podporujú, ale zároveň je to obrovská zodpovednosť, pokora a obdiv k umelcom, s ktorými môžem pracovať. Patriť do súboru Opery SND znamená aj ustavične na sebe pracovať. Opera SND je pre mňa druhým domovom.

3. Divadlu želám ustavičný rast v remesle, vteľovanie krásy, šírenie dobra a zobrazovanie pravdy. Prajem divadlu nový vietor, ktorý nás posunie vpred na pomyselný olymp kvalitných inscenácií, poézie duše hudby, spevu a priateľských vzťahov.

​​​​​​​

Arpád Patkoló
prvý koncertný majster orchestra Opery SND

1. Doteraz si živo pamätám, ako sme so školou navštívili operné predstavenie.

2. Opera je o spolupráci sólistov, orchestra, zboru – pri naštudovaní diel ma vždy fascinovalo a inšpirovalo spojenie týchto troch umeleckých zložiek. Najmä záverečné skúšky pred premiérou sú vzrušujúce a inšpirujúce, pre to všetko je mi veľkou cťou byť členom nášho operného súboru a zároveň koncertným majstrom orchestra Opery SND.

3. Do ďalších sto rokov prajem veľa výborných predstavení, oddaných profesionálnych hudobníkov a, samozrejme, spokojných návštevníkov, ktorí budú odchádzať z predstavení s tými najkrajšími pocitmi a zážitkami.

 
 
 
 
 
Ľubo Paulovič
herec Činohry SND
1. S pokorou.

2. Zodpovednosť.

3. Vkus.
 
 
 
Darina Podlucká
vlásenkárka a maskérka

1. Keď som mala 14 rokov, bola som s mamou v divadelných dielňach za známou v krajčírskej dielni. Tam sa mi páčili kostýmy a rôzne iné veci, ktoré sa pripravovali na predstavenia. Ale učarovali mi parochne a bolo rozhodnuté. Išla som študovať za umeleckého vlásenkára a maskéra. Štúdium som ukončila v roku 1972, vtedy sa práve otvárala po rekonštrukcii historická budova SND. Bola som zaradená pre operu a balet na pánsku stranu. Otvoril sa mi svet maskéra už na celý život, doteraz na plných 48 rokov. Svet maskéra v SND je veľmi rôznorodý, umelecký a farebný. Vlastne som tak vďačná osudu a mame, že ma vtedy zobrala do divadelných dielní…

2. SND je miesto, ktoré sa mi okamžite dostalo takmer pod kožu. Vďaka tejto práci som prenikla do sveta, ktorý je na každom predstavení rozprávkový, a predsa reálny. Mám rada toto prostredie, spev, hudbu, pohyb a všetko, čo sa deje navôkol. V divadle mám rada tú vôňu a atmosféru. Divadlu sa vlastne asi nedá naučiť, to treba mať v sebe a cítiť svoju prácu ako svoju záľubu. K divadlu treba mať úctu a mať divadlo rád. Lebo idete do práce, ale vlastne idete do „divadla“. Je to taký svojský, osobitý pocit a pre mňa veľmi dôležitý. Divadlo je pre mňa prostredie, kde stretávam veľa ľudí, ktorí mu odovzdávajú svoje srdce, umenie a ja som toho súčasťou. Takže je v tom kus hrdosti, takej normálnej – stavovskej. Divadlo je veľkou súčasťou aj môjho súkromného života. Spojilo nás s manželom, tanečníkom a tanečným pedagógom, s ktorým preberáme všetko, čo sa deje v SND a v umení. Každý deň, keď odchádzam do práce, mi doma prajú „veľké umelecké zážitky“. Jednoducho som divadelník, „moja práca, to je moja historická budova a moje

divadlo“
. Divadlo beriem ako pracovné šťastie a prácu v ňom ako výhru v lotérii.

3. SND želám, aby malo veľa úspešných ľudí a umelcov, ktorí ho budú mať radi tak, aby pritiahli veľa vďačných divákov, ktorí by zase ocenili, čo SND a ľudia v ňom pre nich robia. A ďalej mu prajem veľa úspešných predstavení, pretože umenie je potrebné pre všetkých, ktorí si vždy v srdci nájdu kúsok citlivého miesta pre divadlo.

Roman Poláčik
herec Činohry SND

1. Pamätám si, ako som videl hrať rodičov na predstavení ochotníckeho súboru, ktorý má v našej obci tradíciu. Vlastne to nedávalo zmysel – moji rodičia sa oslovovali inými menami, čudne hovorili, hádzali po sebe veci a ľudia okolo mňa sa im smiali. Neviem, koľko som mal rokov (veľa asi nie), ale viem, že som si napriek zmätočným okolnostiam želal byť tam s nimi. A aha ho – ubehlo pár rokov a oni sa s radosťou chodia pozerať na mňa… Takže ak oslavujeme profesionálne divadlo, musím sa poďakovať aj ochotníckemu divadlu na Slovensku. Nielenže nám občas vychová profesionálneho herca, režiséra, výtvarníka (bez ktorých by divadlo neexistovalo), ale stopercentne nám vychováva, cez svoj regionálny vplyv a rozmach, aj diváka, bez ktorého by to bolo všetko zbytočné. Všetko naj, SND!!!

2. Byť členom činohry pre mňa znamená permanentnú provokáciu samého seba. Byť súčasťou hereckého kolektívu SND je maratón udalostí, okolností, súťaží, obhajovania, objavovania, zdokonaľovania sa, podpory, pomocí a zdravého budovania sebavedomia vďaka konfrontácii s témami, ktoré sa na javisko prinášajú. Alebo, ak chcete – je to paráda a teším sa na každé predstavenie, lebo viem, že tam budú oni – moji kolegovia a dokonca (v ideálnom svete bez ohľadu na žáner a titul) aj plná sála divákov.

3. Zo srdca želám divadlu, aby zostalo divadlom. Tým magickým miestom, kde sa dá milovať, nenávidieť, umierať, aj keď žiť treba, treba žiť… lietať, plávať, padať z výšok, vynárať sa z prepadliska, tam, kde sa dá plakať a smiať, tým miestom, ktoré sa nebojí útočiť na „tep dňa“, ktoré sa nehanbí ukazovať svoje slabosti, ktoré sa pýši svojimi úspechmi. Nech zostáva miestom, kde umelci dokážu čarovať a divák zostáva nemo obdivovať. Sto rokov predsa nestojí preto, že ho spravovali a reprezentovali slabí ľudia bez názoru, ale preto, že v ňom vyrastali osobnosti v každom smere. Nech sú nám teda vzorom, aby som mohol podobný názor napísať aj o ďalších sto rokov.

Nikoleta Rafaelisová
baletná majsterka Baletu SND
1. Spomínam si, že prvým predstavením, ktoré som ako dieťa videla a ktoré ma očarilo, bolo predstavenie v Opere SND – inscenácia Martin a slnko.
2. Byť súčasťou Baletu SND vnímam ako veľký záväzok a tiež možnosť získavať nové skúsenosti a zručnosti v práci s veľkým súborom, možnosť spolupracovať s rôznymi svetovými choreografmi.
3. Divadlu by som priala, aby všetkých naďalej uchvacovalo, tešilo, vzdelávalo, inšpirovalo, aby zostalo dôstojnou inštitúciou, v ktorej je česť pracovať a radosť ju navštevovať, a najmä – aby tu aj o 100 rokov ešte stále bolo!
 
 
 
 
 
Pavol Smolík
dramaturg Opery SND, režisér, vysokoškolský pedagóg

1. Moje prvé spomienky sa viažu na predstavenia v hľadisku historickej budovy SND a Hviezdoslavovho divadla – a veľmi intenzívne zážitky som prežil aj ako člen komparzu v Opere SND začiatkom osemdesiatych rokov.

2. Predovšetkým možnosť inscenovať. Robiť tú krásnu prácu, pri ktorej sa obraz sveta, ktorý sa ako inscenátori usilujeme postrehnúť a vyložiť, zosobňuje v tajuplnej realite javiska. Práca so skvelými kolegami. Česť byť dlhoročným členom inštitúcie s takým veľkým umeleckým potenciálom.

3. Aby tu stále bolo. Spoločnosť je povinná starať sa o svoju kultúru, aj keby sa to javilo ako "nadbytočný luxus". Dejiny napokon vždy ukázali, aká dôležitá je historická kultúrna kontinuita.

 
 
 
 
Andrej Szabo
prvý sólista Baletu SND

1. Do SND som prišiel po prvý raz ako žiak Tanečného konzervatória Evy Jaczovej na skúšku. Hoci som bol potom často na skúškach na Luskáčika, na javisku som v ňom tancoval až v maturitnom ročníku a obrovskú zodpovednosť voči divákom, ktorú som vtedy na javisku pocítil, cítim dodnes.

2. U mňa doslova platí heslo – Nikdy nehovor nikdy. Hoci som po škole tvrdil, že do SND nikdy nenastúpim, už šestnásť rokov je mojím domovom, srdcom, mojou alma mater, mojím divadlom.

3. Prial by som SND do budúcnosti menej politizovania a manažérsky uvedomelé vedenie.

 
 
 
 
 
Milada Synková
korepetítorka

1. Moje prvé stretnutie s Operou SND bolo v detstve, keď sme boli na návšteve v Bratislave a naši známi ma zobrali na predstavenie Rusalky v historickej budove. Pamätám si len pani Margitu Česányiovú, ako spievala áriu o mesiačiku, ležiac na konári stromu. A práve Rusalku teraz s kolegami pripravujem!

2. Osud ma v dospelosti znova zavial do Bratislavy, mala som šťastie, že som sa stala členkou takej výnimočnej výberovej umeleckej inštitúcie, akou je naše SND. Veľmi si vážim, že práca v opere sa mi stala životnou náplňou už viac ako polovicu storočnice, ktorú práve oslavujeme.

3. Želám našej prvej opernej scéne, aby pre ňu stále rástli prekrásne hlasy ako pokračovanie súčasnej silnej speváckej generácie. Aby nám operné umenie obohacovalo život a unášalo nás do vysokej vzdelanostnej a zážitkovej dimenzie.





Barbora Šajgalíková

vedúca oddelenia vizuálnej komunikácie


Verím, že umenie má formatívny vplyv na spoločnosť. Divadlo mi je blízke, lebo spája mnohé alebo takmer všetky druhy umenia do jedného adresného posolstva. Od nepamäti nastavuje spoločnosti zrkadlo. Nie je to len odraz zobrazeného, ale zvýraznenie kontrastu jeho hraníc, ako aj interpretácia možností, ako s nimi nakladať. Je pre mňa veľmi pekné pracovať s ľuďmi, ktorí rozmýšľajú v týchto intenciách. Prajem divadlu do ďalšej storočnice, aby bolo počuť jeho hlas v spoločnosti čo najsilnejšie.

 

 



Viktória Šimončíková

sólistka Baletu SND ​​​​​​​


1. Ako štvorročná som s rodičmi vstúpila do historickej budovy SND a pánovi vrátnikovi som vtedy povedala: ešte sa stretneme, lebo ja chcem byť baletkou a budem tu tancovať…

2. Vnímam svoju profesiu ako poslanie, napriek všetkým peripetiám a fyzickej náročnosti, ktoré prináša. Som veľmi šťastná, že tu môžem už vyše 20 rokov rozvíjať svoju kariéru, pretože je veľkým darom robiť to, čo milujete.

3. SND želám šťastie na mladú generáciu talentovaných umelcov, ktorí budú mať túto prestížnu značku vo svojom srdci. Taktiež veľa pútavých inscenácií, ktoré pritiahnu čoraz viac divákov do divadla.



Martin Šalacha

herec Činohry SND


1. Prvý môj kontakt s divadlom bol druhotný. Prvotné pre mňa vtedy bolo kúpiť si v neďalekom nákupnom centre „angličák“ a pištoľ na kapsle. No a prvý kontakt s divadlom, z tej opačnej strany, som mal až na vysokej škole, keď som účinkoval ako vojak v inscenácii Hamlet v SND. Dodnes nezabudnem na to, ako som pozoroval hercov na javisku a mal pocit nejakej zvláštnej, efemérnej nenormálnej normálnosti. No a potom ten pocit prechodu z portálu na javisko a späť. Bola to veľká sila, tréma, kúzlo, pocit naplnenia.

2. Znamená to pre mňa rešpekt, úctu, pokoru, radosť a aj patričnú hrdosť, byť súčasťou kolektívu takých talentovaných a výnimočných ľudí a priateľov.

3. Aby malo silu vzdorovať času, ľudskej samoľúbosti, hlúposti a chorej ambícii. Aby malo slobodu, divákov a empatiu. Aby malo dobrých a rozvážnych pánov a trpezlivých, múdrych a šikovných sluhov.

 



Pavol Urbánek

manažér javiska Baletu SND


1. Mal som asi 6 – 7 rokov, keď ma rodičia zobrali na predstavenie do historickej budovy SND. Matne si pamätám, že to bolo detská opera, kde účinkovali čerti, ale veľmi dobre si pamätám, že ma ohromila budova a najmä pozlátený interiér so sochami na lóžach a obrovským lustrom so stovkami žiaroviek. Keď som sa po mnohých rokoch do tejto budovy vrátil, už sa mi nezdala taká obrovská, ale tie sochy, štukatérska výzdoba a ten ikonický luster ma fascinujú aj dnes. A nie som sám, často sa diváci pýtajú, koľko žiaroviek v tom lustri je, ale presný počet veru neviem.

2. V minulosti bol balet pre mňa veľká neznáma. Nebol som jeho fanúšikom a bál som sa ho. Až práca pre Balet SND mi otvorila oči. Zistil som, že tanec sa divákom prihovára univerzálnym jazykom a netreba sa ho báť. Je to umenie, ktoré pohladí oko aj dušu. Balet SND právom patrí medzi najlepšie súbory v Európe. Dokazujú to najmä plné sály a spokojní diváci. Ako manažér hľadiska som každý večer v úzkom kontakte s divákmi a ich reakcie mám z prvej ruky. Často si vypočujem nefalšovanú chválu nad výkonmi baletného súboru a inscenačným spracovaním. Sú diváci, ktorí neváhajú niekoľkokrát mesačne pricestovať aj z Prahy či Viedne, len aby sa mohli potešiť výkonmi našich baletných umelcov. Teší ma, že väčšina baletných predstavení je beznádejne vypredaná, lebo niet lepšej služby, ako keď máme plný dom.

3. Jednoznačne, aby sme mali len spokojných divákov a plné sály. A nielen na baletných predstaveniach, ale aj operných a činoherných. A umelcom, aby ich neopúšťala múza a aby nám stále prinášali divadlo, ktoré poučí či rozosmeje. Divadlo, ktoré budeme milovať v dobrom i zlom, lebo kto raz okúsi chuť divadla, zistí, že je to láska na celý život a tú treba chrániť a pestovať.

Petra Vajdová

členka Činohry SND​​​​​​​


1. Môj prvý zážitok a kontakt s divadlom je z čias, keď som bola žiačkou evanjelického lýcea a keď sme šli s triedou na predstavenie hry Ženský zákon do DPOH a hneď nato aj na muzikál Na skle maľované. Tam a vtedy som zahorela túžbou a vášňou stať sa súčasťou toho magického sveta a byť dobrá a uveriteľná na javisku, byť verná divadlu. A tak je to stále, aj po mojej vynútenej pauze a materskej dovolenke. Milujem divadlo a nielen SND. Ďakujem a zbožňujem aj Astorku a vlastne všetkých, ktorí pôsobia v divadle a robia pre divadlo. Vzdávam úctu každému divadlu a divadelným projektom na Slovensku. A nie sú to len herci, režiséri, dramaturgia, kostyméri a scénografi, ktorých si neskutočne vážim, ale aj všetci tí, ktorí nám každý deň stávajú scény, líčia nás, obliekajú, inšpicienti a šepkárky, zvukári a osvetľovači, jednoducho všetci, s ktorými vytvárame predstavenia. Pre radosť vás, pre nás najdôležitejších, pre divákov.

2. Byť členom SND a tiež hrať v akomkoľvek inom divadle a vôbec hrať divadlo je pre mňa veľká česť. S pokorou, vďačnosťou, naplnením a hrdosťou zdieľam pocity, s ktorými dokážeme dávať ľuďom nádej, smiech, ilúziu, emóciu a podnety na premýšľanie. Cením si každého človeka, ktorý prichádza do hľadiska, a to, že má záujem o rozvoj a naplnenie svojej duše a osobnosti. Ďakujem za každý potlesk, za každé uznanie, ale aj za každú kritiku, ktorá mňa a nás posúva, aby sme boli lepší a uveriteľnejší.

3. Čo želám divadlu do ďalších rokov? Aby žilo a tvorilo veľmi poctivo ďalej, aby politika ani ťažká doba neovplyvňovali možnosti rozdávať radosť, umenie, kreativitu a profesionalitu. Aby sme žili ďalších 100 rokov minimálne a aby nás médiá neporazili. Divadlo žije od antiky, preto som presvedčená, že divadlo prežije a bude tu vždy. Prajem divadlu veľa kvalitných, plnohodnotných inscenácií a veľa talentovaných umelcov a, samozrejme, nezabúdajme na všetkých, ktorých nevidíme vo svetlách rámp, ale bez ktorých by sme na javisku nevedeli hrať a žiť. Divadlo prežije, ale musí byť poctivé a ľudia v ňom by mali mať pokoru, morálku a pracovitosť…

Juraj Völgyi

šéf komparzu


1. Prvý kontakt – to sú moje študentské roky – prvýkrát som stál na javisku Činohry SND v sezóne 1950/1951.

2. Cítim sa poctený dôverou vedenia divadla, ktoré ma poverilo na vyše polstoročie vedením komparzu opery a baletu.

3. Do ďalšieho obdobia želám opernému a baletnému súboru, ale vlastne celému SND, aby malo „šťastnú ruku“ pri výbere tvorcov inscenácií. pri výbere inscenácií a ich tvorcov.

 

 



Juraj Žilinčár

sólista Baletu SND


1. Môj prvý kontakt so SND bol až priamo na javisku. Ako žiak prvého ročníka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej som tancoval myšku v balete Luskáčik.

2. Divadlo a baletný súbor beriem ako súčasť môjho života, nevyhnutnú a prirodzenú, rovnako ako ranné vstávanie. Hoci sa mi niekedy nechce vyjsť z postele, nakoniec vždy vstanem…

3. Chcel by som divadlu popriať rekonštrukciu historickej budovy ešte pred dovŕšením ďalšej storočnice.:-) A hlavne entuziazmus, ktorý si pamätám z rokov minulých – v šate 21. storočia.