Volali ma Mimi

Mária Kišonová po absolvovaní učiteľského ústavu súkromne študovala spev u Josefa Egema a Anny Korínskej a súčasne aj na konzervatóriu vo Viedni. Manželom Márie Kišonovej sa stal v tom čase rovnako začínajúci herec Mikuláš Huba. O slávu a obľúbenosť umeleckej rodiny sa neskôr pričinil aj ich syn, herec a režisér Martin Huba.

S výnimkou krátkeho obdobia pôsobenia v opere v Prahe v sezóne 1946/1947 zostala Mária Kišonová-Hubová vo zväzku Opery SND od roku 1938 až do roku 1979. Podobne ako neskôr v určitých úlohách jej dramatickejšia alternantka Margita Česányiová pochádzala Mária Kišonová-Hubová zo Záhoria (narodila sa v roku 1915 v Lábe) a svoju spevácku kariéru začínala tiež v operetných úlohách (Bocaccio zo Suppého operety, Kálmanova Marica, Lehárova Líza, Silvia z Modrej ruže, Schneiderova Bellarosa atď.). Na rozdiel od spomínanej Česányiovej (vyjadrujúcej sa v operných postavách skôr len vokálne) si hereckú uvoľnenosť a charakterizačnú schopnosť preniesla aj do operných postáv.

Po menších úlohách skutočnú kariéru opernej divy začínala v koloratúrnych partoch (Maria a Norina z Donizettiho opier Dcéra pluku, resp. Don Pasquale, Thomasova Philina z Mignon, Verdiho Gilda a Violetta Valéry v La traviate). Už v štyridsiatych rokoch sa v dvoch inscenáciách stretla s jednou zo svojich dvoch najviac oceňovaných úloh – s Pucciniho rozšafnou Musettou (skôr jednorazovo ju zopakovala aj v inscenácii z roku 1959). Súčasne, no najmä následne sa stal jej doménou lyrický a lyricko‑mladodramatický sopránový odbor – úlohy Micaely z Carmen, Margaréty z Fausta, Marceliny z Fidelia, no predovšetkým mozartovské postavy Dony Elvíry z Dona Giovanniho, Paminy z Čarovnej flauty alebo Zuzanky z Figarovej svadby, ktorú vymenila za poslednú zo svojich veľkých kreácií, za Grófku z tejto opery (1971). S Česányiovou alternovala opäť v Rusalke, každá z veľkých umelkýň poňala však túto krásnu úlohu odlišne – prvá s prevahou lyrickej vrúcnosti, druhá s dramatickým vypätím tragédky. Rovnako to platí o stvárnení Čajkovského Tatiany v opere Eugen Onegin.

Významný bol zástoj Márie Kišonovej-Hubovej v českých (Smetanova Marienka v Predanej neveste, Jitka v Janáčkovom Lišiakovi) i v slovenských operách (Cikkerov Juro Jánošík a Beg Bajazid, Holoubkova Rodina). Druhou jej vrcholnou kreáciu bola práve zlovestná Lutomíra zo Suchoňovho Svätopluka (úlohu spievala v rôznych inscenáciách diela).

Vďaka hereckej perfektnosti bola tiež vynikajúcou interpretkou úloh z opery 20. storočia – snivou Melisandou z Debussyho prelomovej opery, štýlovou straussovskou interpretkou Skladateľa z Ariadny na Naxe či komicky perfektnou Lady Billovovou z Brittenovho Alberta Herringa. Ešte pred záverečnou fázou svojho umeleckého pôsobenia si stihla na niekoľko predstavení doštudovať dramatické úlohy Pucciniho Toscy a Verdiho Elisabetty z Dona Carlosa

Ako komorná speváčka bola Mária Kišonová- Hubová uznávanou interpretkou piesní najmä slovenských skladateľov (Figuš‑Bystrý, Suchoň, Jurovský) a aj vďaka skvelej interpretácii piesní Schneidera‑Trnavského bola v rokoch 1975 – 1990 predsedníčkou poroty speváckej súťaže nesúcej meno tohto skladateľa. Pamätná a nezabudnuteľná je jej interpretácia Schneiderovej piesne Ružičky, v ktorej jej svetlejší soprán plynul ako tečúci med.

Kišonová-Hubová bola prvou interpretkou slávneho Suchoňovho Žalmu zeme podkarpatskej, pravda, len so sprievodom klavíra. Z oratórnej tvorby účinkovala napríklad v Beethovenovej 9. symfónii, vo Verdiho Requiem a Mozartovej Omši C‑dur. V rokoch 1975 – 1983 Mária Kišonová-Hubová externe aj interne vyučovala na VŠMU (jej žiakmi boli napr. Elena Holičková, Hana Štolfová‑Bandová, Božena Fresserová). V spoločenskom živote bola aktívnou propagátorkou kultúry a predsedníčkou Kruhov priateľov hudby.

Vladimír Blaho, hudobný publicista