Z histórie orchestra Opery SND

Nezastupiteľné miesto v slovenskej hudobnej kultúre zastáva orchester Opery SND. Za úctyhodný čas svojej existencie bol svedkom defilé množstva vynikajúcich hudobníkov a na jeho čele sa vystriedal rad významných slovenských aj zahraničných dirigentov. Nazrime však krátko na úplné začiatky jubilanta.

Stála slovenská operná scéna a s ňou stály operný orchester boli pre Bratislavu pred rokom 1918 len krásnym snom. Pohostinské operné predstavenia a entuziastické ochotnícke predstavenia domácej hudobnej obce boli vtedy len iskrami motivácie pre budúcnosť. Zmeny spoločenskej a politickej situácie po skončení prvej svetovej vojny však umožnili nevídaný rozvoj a podporu národnej kultúry. Prvou lastovičkou pred skutočným začiatkom pôsobenia divadelného operného orchestra bola iniciatíva prof. Miloša Ruppeldta, ktorý so skupinou českých a slovenských ochotníkov, s podporou bratislavských hudobných kruhov a nepochybne aj vďaka nesmiernemu osobnému úsiliu zostavil orchestrálne teleso a naštudoval operu Predaná nevesta. Predstavenia tohto idealistického spolku sa konali 10. a 11. decembra 1919 a 29. januára 1920. Zaujímavosťou je, že tento orchester sa nerozpadol, ale pod vedením prof. Ruppeldta ďalej pôsobil ako ochotnícke orchestrálne združenie. Po Ruppeldtovi teleso ďalej krátkodobo viedli rôzni dirigenti a celých 13 rokov (1925 – 1938) Zdeněk Folprecht.

Vytvorenie a umelecké profilovanie orchestra na úrovni národného divadla v čase, keď okolité operné scény – Viedeň, Praha, Budapešť – mali za sebou už desiatky rokov vývoja, vyžadovalo v Bratislave nesporné odhodlanie. Ako z kritík a noticiek v novinách Slovenský denník a Bratislavský denník môžeme usúdiť, pre začiatky orchestra boli charakteristické tri veci – novosť, entuziazmus a cieľ. Aj keď sa sprvoti spomínali výhrady pripisované na vrub čerstvosti zloženia orchestra, recenzie ďalších a ďalších predstavení už spievali pochvalné slová na znenie orchestra. Kolektív hudobníkov na čele s úprimnou muzikantskou víziou dirigentov Ferdinanda Ledvinu i Františka Vaňka prejavil skutočné nadšenie a ochotu vypracovať znenie diel do podoby hodnej národného divadla.

O prvom predstavení Hubičky 1. marca 1920 Slovenský denník píše: „Orchester znel jasne, viedol ho energicky a cieľavedome dirigent Ferdinand Ledvina. Hral s vervou a pri pomerne slabom obsadení znel plno, jasavé boli plechové nástroje v prvých taktoch predohry a naproti tomu bolo krásne pianissimo husľového oddielu, najmä v romantických scénach v lese. I keď bolo miestami cítiť nescelenosť, treba uvážiť, že s novými členmi orchestra hralo sa na jednu skúšku (sic!)“.

Po najbližšom predstavení Dalibora 6. marca 1920 prišlo uznanie: „Znamenitý výkon podal orchester, už viac zladený ako pri Hubičke, a precízne nuansujúci pod dirigentom Ledvinom.“

Recenzent musel i objektívne pomenovať stav mladého telesa v prirodzenom umeleckom i personálnom vývoji. V hodnotení Šárky z 10. marca 1920 zaznelo: „Orchester treba dôkladne prehĺbiť, snažiť sa prekonať ťažkosti a odstrániť nedostatky, aby sa vyťažili z diela všetky krásy.“

V prevažnej väčšine predstavení prejavoval však orchester výbornú a vyrovnanú úroveň. Napríklad 27. marca 1920 hral Toscu „znamenite a s vervou“, Madama Butterfly 8. mája „znamenite“, Thomasovu Mignon 12. mája 1920 „sviežo a ľahko“ a 30. apríla 1920 v Libuši „podal v mnohých miestach dôkaz o svojej vyrovnanosti a umeleckej podstate.“ Její pastorkyňa z 15. apríla 1920 je hodnotená ako „výkon mimoriadne dobrý“, ktorý k odbornej povesti súboru „priniesol to najlepšie“ a „orchester i zbory zneli dokonale, plno, sprievod orchestrálny v miestach lyrického rázu bol vždy delikátne jemný“. Napokon 10. júna 1920 v Gounodovom Faustovi a Margaréte stál orchester „na vysokom stupni“.

Zdá sa, že tlač činnosti opery SND úprimne priala, o čom svedčia aj slová oceňujúce umelecké precizovanie štýlu. Dve vdovy Bedřicha Smetanu 31. marca 1920 dirigoval Ledvina „s krásnym zmyslom pre smetanovský sloh, preto orchester znel znamenite“. 23. apríla 1920, opäť pod dirigentom Ledvinom, bol orchester „telesom sceleným“ a „pri Eugenovi Oneginovi zvlášť bolo pôžitkom oddať sa plne kúzlu nežnej jemnej hudby Čajkovského, reprodukovanej tak skvelým spôsobom“. Premiéra Predanej nevesty vynikla „súladom celku, starou českou muzikálnosťou, ktorá neostáva dielu ničoho dlžná a dodáva umeniu vlastnú atmosféru“.

Záver prvej opernej sezóny sa niesol v znamení hosťovania Oskara Nedbala na poste dirigenta a ohlasy na túto spoluprácu boli viac ako nadšené. 18. júna 1920 v Poľskej krvi „orchester a speváci stáli pod jeho sugestívnym vplyvom a vedeli sa dobre prispôsobiť jeho pokynom“. Nedbal v práci bazíroval na diskrétnosti sprievodu, nechával priestor vyniknúť jednotlivým nástrojom a dokázal vyburcovať „reprodukčnú snahu k najvyššiemu možnému“. Predanú nevestu 21. júna 1920 pod jeho vedením označili za „najkrajší operný večer sezóny“, počas ktorého sólisti a zbor spievali a „orchester hral pod jeho geniálnym vedením tak, ako sme ich u nás doteraz nepočuli. Bol to takrečeno iný, umelecky vyspelejší ensemble.“ Napokon 26. júna 1920 Hubičkou Nedbal „ukázal definitívne, že hudobné teleso nášho divadla má zdravé jadro a veľkú schopnosť vývoja“. Po prvej sezóne a získaní veľmi dobrej reputácie formuloval prof. Mathesius, tajomník Družstva SND, ďalšie plány s orchestrom takto: orchester opery mal mať perspektívne tridsať stálych členov v zastúpení sláčikových aj dychových nástrojov a troch dirigentov.

Šéfom opery a operného orchestra v sezóne 1920/21 sa stal husľový virtuóz a dirigent Milan Zuna a ako ďalší dirigenti pôsobili Ferdinand Ledvina, František Vaněk a Jaroslav Žid. V neposlednom rade sa za dirigentským pultom objavoval hudobný skladateľ, dirigent a neskorší šéf SND Oskar Nedbal. Umelecká a odborná vízia Zunu zveľadila základy úspechov prvej sezóny orchestra a smerovala k ďalšiemu zušľachteniu a povzneseniu jeho kvalít. Dobové kritiky nešetrili chválou. Na premiére Smetanovho Tajomstva 22. decembra 1920 pod taktovkou šéfa Milana Zunu sa orchester „výborne držal“ a hudobne „znamenite prepracovaný sa prispôsoboval vo všetkých detailoch svojmu dirigentovi a reprodukoval na mnohých miestach priamo virtuózne Smetanovu hudbu. Zuna po skvelej predohre neobyčajne ľahko a jemne odtieňoval a podtrhoval spevácke výkony.“ Predvedenie Dona Giovanniho 30. decembra 1920 bolo „dobre a starostlivo naštudované kapelníkom Ledvinom, čím sa naša opera ukázala na umeleckej výške. Predovšetkým treba vyzdvihnúť výkon orchestra, ktorý hral znamenite s pozoruhodným prednesom a sýtym zvukom, presne nuansoval najmä v predohre.“ Nové naštudovanie opery Madama Butterfly 10. marca 1921 „pod taktovkou Milana Zunu bolo naozaj prvotriedne. Zuna precízne vystupňoval náladu peknou súhrou orchestra so sólistami a zborom. Orchester znel nádhernými farbami v pianissimách i vášnivosťou v miestach dramatických.“ A napokon 15. apríla 1921 v Daliborovi „orchester pod dirigentom Ledvinom slávil večer triumfov, bez obáv sa naplno rozvinul, bol presný a istý“.

Za zmienku stojí, že 17. apríla 1920 orchester opery odohral v budove divadla symfonický koncert a od roku 1927 pod vedením Nedbala uvádzal orchester SND každý mesiac symfonické koncerty, z ktorých niektoré boli priamym prenosom zaraďované do rozhlasového vysielania. Členovia orchestra Opery SND vypomáhali aj v novovzniknutom Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu v roku 1929. Na Slovensku máme teda pozoruhodnú tradíciu orchestra Opery SND. Je hodno vzdať hold rokom práce a úspechom tohto telesa a do novovykročenej storočnice popriať jeho súčasným členom, aby boli často oceňovaní veľkým potleskom, vďakou spokojných divákov a podobnými kritikami ako v začiatkoch fungovania SND.

Filip Jaro, kontrabasista, člen orchestra Opery SND v rokoch 2006 - 2018