Zakladám si na pravde

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: -
nemožno mi ťa neľúbiť!

Možno tieto nádherné verše z Maríny, najdlhšej ľúbostnej básne na svete, ktorú napísal Andrej Sládkovič v roku 1844 (vyšla o dva roky neskôr), vyjadriť tancom? Odpoveďou je nové komorné dielo mladej slovenskej choreografky Kristíny Borbélyiovej Paulin, ktorá pôsobí v Hamburskom balete Johna Neumeiera, kde má za sebou úspešný choreografický debut. V SND sa predstaví novým triom Marína. Vzniklo špeciálne na oslovu storočnice v podaní sólistov Baletu SND Andreja Szaba, Klaudie Görözdös, Glena Lambrechta a herca Činohry SND Roberta Rotha.

Ktorí pedagógovia formovali tvoje tanečné umenie?

Na konzervatóriu to bola Irina Čierniková, vynikajúca pedagogička, uviedla ma do sveta baletu a otvorila mi oči v zmysle nazerania na tanec. Odovzdala mi toho veľmi veľa, bola mojou druhou mamou. Po piatich rokoch mi pedagogička Klára Škodová odporučila, aby som vyskúšala školu v Hamburskom v balete Johna Neumeiera, kde nedávno študovala a pôsobila Natália Horečná. Vedela, že je to vynikajúca škola aj divadlo, a preto som to skúsila – prijali ma. Po troch rokoch štúdia som hneď dostala angažmán do súboru. Dva mesiace som bola praktikantkou a potom som získala miesto v „corps de ballet“, stala som sa členkou baletného súboru.

Začiatky v Hamburgu zrejme neboli najľahšie…

Boli veľmi ťažké a zložité. Keď som prišla do Hamburgu, mala som pätnásť rokov. Nehovorila som po anglicky, z nemčiny som ovládala len základy. Zrazu som bola preč od rodičov, rodného domu, rodinného zázemia, bývala som na internáte, kde som nikoho nepoznala. Na druhej strane mi toto obdobie dalo veľa sily, naučilo ma byť samostatnou, vedieť sa v živote prebiť. Aj moje začiatky v divadle boli veľmi náročné. Pociťovala som veľký rozdiel medzi divadlom a školou. Keď sa učíte záskok za niekoho, musíte ukázať, že ste rýchly a že ste schopný niekoho zastúpiť. Našťastie, Hamburg Ballet je jedinečný, je to jedna veľká rodina. Vládne tu prajná atmosféra, tanečníci si navzájom pomáhajú, podporujú sa. Všetci mi od začiatku pomáhali, doúčali ma choreografie. V tom to bolo krásne!

Pracovala si s Johnom Neumeierom. Ako by si charakterizovala jeho choreografie, v čom sú výnimočné?

Pre mňa je John Neumeier žijúcou legendou, geniálnym choreografom. Je mimoriadne vzdelaný, na ideových skúškach tanečníkom vždy dopodrobna vysvetlí, o čom je jeho dielo, dopodrobna porozpráva všetko o postavách, príbehu, dobe, aby sme pochopili význam diela a jeho zámer. Dokážeme ho počúvať celé hodiny, je to veľmi inšpirujúce. Študoval anglickú literatúru a divadelnú vedu na Marquette University, azda preto vždy pracuje s literárnymi predlohami. Ide absolútne do hĺbky nielen z pohľadu deja, ale dokáže vynikajúco rozprávať o autorovi a jeho význame v kontexte doby. Popri choreografii si John Neumeier navrhuje aj scénu, svetlá a kostýmy. O zážitkoch a skúsenostiach zo spolupráce s ním, vlastne teraz už počas desiatich sezón v jeho súbore, by som mohla rozprávať celé hodiny. John sa pre mňa stal mentorom a práve on vo mne uvidel talent choreografa. Spolupráca s ním je veľmi inšpirujúca, pri tvorbe choreografie nám dáva priestor na vlastnú kreativitu, aby sme to mohli zatancovať tak, ako to cítime – vedieme s ním dialóg.

V koľkých inscenáciách tancuješ?

Takmer vo všetkých. Máme okolo stodvadsať predstavení ročne. Túto sezónu nás čaká turné do Baden‑Badenu, Salzburgu, do talianskych Benátok i Spoleta. Na ďalšiu sezónu je plánovaný zájazd do Japonska, Nemecka, budeme účinkovať vo Viedni i v španielskej Granade.

Čo bolo impulzom na vznik tvojej prvej choreografie?

V Hamburg Ballete sa konal projekt Young choreographers krátko po tom, čo mi zomrel starý otec. Potrebovala som sa s tým vyrovnať, bola som plná emócií. Prvú choreografiu som venovala jeho pamiatke a nazvala som ju Oratio – Modlitba. Spomínam si, ako ma po predstavení pristavil John Neumeier a povedal mi: „Kristína, veľmi, veľmi dobre, musíš v tom pokračovať!“ Odvtedy robím veľa projektov v divadle aj mimo divadla s tanečníkmi tohto súboru. Moje choreografie uviedli na scénach napríklad na Sardínii alebo v Janove, kde som vytvorila choreografiu inšpirovanú Danteho Božskou komédiou. Pre gala v roku Mozartovho výročia som pre uvedenie v Salzburgu pripravila choreografiu z Mozartovo života v interpretácii svetoznámych tanečníkov Marie Eichwald a Alexandra Riabka. Momentálne som inšpirovaná životom Michelangela, premiéra tejto choreografie bude v marci v Hamburgu. V spolupráci s Natáliou Horečnou pripravujem pre prvých sólistov Hamburského baletu Silviu Azzon a Alexandra Riabka choreografiu s názvom Narciss a Echo do Kuala Lumpur. Pracujem na novom diele tiež so sólistami Hamburského baletu v Janove. Literárna predloha je pre mňa veľmi dôležitá. Príbehy spájajú ľudí.

Dueto, ktoré si uviedla pred rokom na večere VŠMU a Baletu SND, si pôvodne vytvorila pre Hamburský balet?

Celý balet sa volá Ovid a je inšpirovaný rímskym básnikom Ovidiom a jeho básňou Metamorfózy. V Bratislave som uviedla druhú časť tohto baletu Eros a Psyché. Premiéra bola v Kampnagel, najväčšom nezávislom divadle v Hamburgu.

Potešila ťa ponuka od riaditeľa Baletu SND Jozefa Dolinského vytvoriť dielo na galavečer?

Mimoriadne! Som veľmi šťastná, je to pre mňa česť, že sa môžem prezentovať doma so svojou choreografiou a navyše pri takej výnimočnej príležitosti, akou je storočnica SND. Teším sa na prácu s tanečníkmi baletného súboru v SND.

Námet si si tentoraz nevyberala sama. Dokázala si sa stotožniť so Sládkovičovou poéziou? Aký máš vzťah k poézii?

Báseň Marína je pre mňa silnou inšpiráciou. Sústredila som sa na svet poézie, ale aj reálny život. Mohla som vychádzať aj zo skutočných udalostí, lebo dielo má autobiografické prvky. Bude to Marína, akú ju vidím ja. Použila som kontrast sveta reálneho a ireálneho/imaginárneho. Svet v Sládkovičovej básni, srdci a myšlienkach. Zapojila som ešte jednu postavu, postavu jeho vnútorného hlasu, jeho myšlienok. Tento tanečník bude na scéne tiež celý čas a stvárňuje poetove emócie. Príbeh má natoľko inšpiroval, že chcem na ňom aj ďalej pracovať.

Podkladom k tvojej choreografii je Adagio molto poco tenuto zo Symfónie F dur od Alexandra Moyzesa…

Moyzesovu hudbu mi ponúkol pán Dolinský. Podľa mňa sa svojím obsahom a atmosférou veľmi hodí k téme. Má v sebe napätie, opatrnosť, ale aj absolútnu vášeň. Presne ako emócie, s ktorými som pracovala. Je to ako malý plameň, z ktorého vzbĺkne oheň.

S kým spolupracuješ na tomto novom komornom diele?

Kostýmy navrhne Pascal Schmidt, môj bývalý kolega a blízky priateľ z Hamburgu, mimoriadne nadaný výtvarník. Scénu a svetlá si rada robím sama. Čo sa týka choreografie a skúšania, som rada, že mojím asistentom je môj manžel Joel Paulin, ktorý mi radí a je pre mňa veľkou oporou.

Presvedčila som sa, že pri tvorbe choreografií kladieš veľký dôraz na emócie…

Láska, vášeň, nenávisť sú súčasťou vzťahu. Tanečníkom vždy hovorím, aby svoju rolu netancovali, ale aby ju prežívali… Zakladám si na pravde.

Aké sú tvoje choreografické ambície, sny?

Žijem tu a teraz, nie minulosťou alebo budúcnosťou. Vždy sa snažím vyťažiť maximum z každého dňa. Každá minúta je vzácna, ako hovorí môj otec. Samozrejme, je dôležité mať aj plány, ja som veľmi pracovitý človek a každá ponuka je pre mňa výzvou. Mojím hlavným cieľom je ukázať ľuďom krásu tanca, dojať ich, dotknúť sa ich emóciou. Priniesť posolstvo. Ak sa tak stane a z predstavenia odchádza aspoň jeden divák, ktorého sa dotkne krása a myšlienka a bude o tom rozmýšľať, znamená to pre mňa veľmi veľa.

Čo robíš, keď netancuješ?

Veľa čítam, pozerám filmy. Otec je kameraman a mama je filmová kritička, takže som odmalička vo filmárskom prostredí. Teraz často cestujem, chodím na Slovensko, pretože študujem na VŠMU. A vlastne voľný čas takmer nikdy nemám. Keď môžem, tak sa venujem hľadaní hudby k novým choreografiám alebo ich tvorím. Je to pre mňa ako kyslík, stále pracujem.

Komu vďačíš za to, čím si?

Jednoznačne mojej rodine! Starému otcovi, ktorý vo mne prebudil lásku k baletu a ku klasike; otcovi, ktorý mi vždy pomáha spraviť rozumné rozhodnutia; mame za pomoc pri výbere námetov; babičke za to, že vo mne vzbudila umelecké cítenie a viedla ma k literatúre a maliarstvu. A môjmu manželovi za nekonečnú podporu. Bez rodiny by som nebola tam, kde som.

Kristína Paulin, baletka a choreografka v rozhovore s Evu Gajdošovou, dramaturgičkou Baletu SND