Živočíšne provokatívne, vášnivo intímne a pulzujúce energiou, predstavenie through the mirror of their eyes (ocenené cenou Bessie za vynikajúcu produkciu) prekypuje empatiou a násilím súčasne. Traja výnimoční performeri Joanne Kotze, Dylan Crossman a Burr Johnson (nositeľ ocenenia Bessie za vynikajúci tanečný výkon) lietajú v priestore, pričom využívajú energiu búrky, snažia sa udržať vo vzduchu, akoby pre nich neplatili zákony gravitácie, hľadajú cestu cez priestor zaliaty svetlom a zvukom. Na scénu vstúpi karavána detí. Obratne sa pohybujú v búrke a nakoniec udávajú tón. V predstavení through the mirror of their eyes sa telo tanečníka stáva nádobou, prostredníctvom ktorej my ako publikum môžeme prežívať seba a svet okolo nás. Choreografia zachytáva chaos, spôsoby ako sa pohybujeme v priestore deštrukcie a obnovy a jemne naznačuje cestu vpred.

Poznámka režisérky: “Predstavenie through the mirror of their eyes som vytvorila zo zvyškov choreografie I hunger for you z roku 2018 (cena BAM Next Wave). Na základe sily tohto diela a jeho turné po siedmych mestách som mohla pokračovať vo výskume, čo prehĺbilo môj záujem o javiskovú prácu s členmi rozličných komunít , ktorí sa pripojili k trom tanečníkom. Choreografia obsahuje aj “skupinovú” scénu, kde mladí účinkujúci vo veku od 9 do 13 rokov pozvú vopred vybraných členov publika, aby sa pripojili k behu na javisku spoločne s účinkujúcimi. Počas nedávnej premiéry sa práve tento moment ukázal byť mimoriadne silný, participujúci aj ostatní diváci vyjadrovali podobný pocit nádeje a otvorených možností, ktorý taký spoločný beh vzbudzuje. Neviem si predstaviť moment, ktorý by presvedčivejšie poukázal na dôležitosť umeleckej výmeny než je to práve táto doba, kedy je náš svet zmietaný pandémiou. Ako prežívame obdobia izolácie bez zdanlivého konca, potrebujeme si predstaviť priestor, kde bude môcť opäť spolu komunikovať, cítiť, prežívať nádej. Reakcia publika na through the mirror of their eyes mi dala istotu, že dielo je potrebné zdieľať. Je univerzálnym vo svojej potrebe pohybovať sa vpred, vytvárať kolektívnu energiu, hľadať novú cestu, chytiť sa navzájom za ruky a bežať. Našim plánom je nájsť dvoch či troch mladých účinkujúcich z komunít, v ktorých sme na turné. V každom meste identifikujeme dvoch mladých ľudí, ktorých integrujeme do predstavenia v priebehu jedného až dvoch dní. Dôležité je, aby tento proces viedla 14-ročná členka súboru Dahlia. Zásadným momentom predstavenia totiž je dôležitosť toho, čo má mladý človek vo svojom tele, a skutočnosť, že jeho telo je prostriedkom neverbálnej komunikácie. Nie je to iba o učení sa krokov, ale o pochopení smerovania (ideme týmto smerom), prostredníctvom takéhoto mladého tela. To sa nedá opísať ani naučiť. To sa dá iba cítiť a zdieľať. Nie je lepší spôsob, ako rozpustiť záchranné hranice, ktoré sme si museli postaviť, ako prezentáciou diela, ktoré pre svoju existenciu potrebuje divákov. Diela, ktoré potrebuje, aby sme pracovali s deťmi z komunity a aby sa k nám komunita pridala na scéne. Naše telá budú viesť rozhovor.“