Slepá mapa sveta
 

Dejiny vždy naberú nečakaný smer. Pred sedemdesiat tisíc rokmi bol Homo Sapiens obyčajný bezvýznamný tvor, ktorý sa niekde v odľahlom kúte Afriky staral o seba samého. V priebehu nasledujúcich tisícročí sa stal vládcom celej planéty a hrôzovládcom jej ekosystému. Vyrúbal lesy, odvodnil močiare, prehradil rieky, zaplavil lúky, položil milióny kilometrov koľajníc a ciest, vystaval mestá, ktoré sa týčia do výšky. Príroda trpí a živočíšne druhy rýchlo vymierajú. Pokročili sme od kanoí ku korábom, parníkom a vesmírnym lodiam, ale nikto nevie kam smerujeme. Máme moc, ale nevieme, ako s ňou narábať. A ešte k tomu sa chováme nezodpovedne. Z našej planéty sa stáva nákupné stredisko z betónu a plastu. Homo Sapiens dobyl svet. Katastrofické proroctvá o vyčerpaní surovín a trvalého poškodenia planetárneho ekosystému sú oprávnené. Zranená príroda ohrozuje prežitie Homo Sapiens. Zabíjame a ničíme ostatné tvory a prírodu. Mierime k ekologickej katastrofe, alebo do technologického raja? Možné je všetko.

 

Obchod a kapitalizmus, veda a technika, planetárna komunikácia a geopolitické vedomie spojili svet do globálnej dediny. Ako premieňame prírodu, svoje vlastné telo a psychiku, rodinu a spoločnosť – akú cenu chceme zaplatiť za blahobyt a konzumizmus? Do akej miery sú samozrejmé svetské viery ako humanizmus, rovnosť žien a mužov, pokrok ľudstva? Stojíme na prahu raja, alebo pekla? Možné je všetko.

 

Záleží nám na uznaní zásadnej rovnosti všetkých ľudí, ale zároveň stojíme na prahu spoločnosti, v ktorej žiadna rovnosť existovať nemôže. A možno sa blížime k ďalšiemu zlomu, kde všetky naše zmysluplné pojmy ako ja, ty, žena, muž, láska, a nenávisť stratia význam. Keď zbúrame väzenské múry a dostaneme sa na slobodu, čoskoro zistíme, že sme len vybehli na väčší dvor ešte väčšieho väzenia. Ako keď dva neladiace tóny hrané súčasne vytvárajú kvalitatívne novú skladbu, tak nás disharmónia našich hodnôt núti premýšľať, kritizovať a pozerať sa na veci z iného uhla. Vnútorná konzistencia je len známkou nedostatočného premýšľania.
 

 

Dejiny sveta a človeka sú dejinami otrasov (J. Patočka). Pády, pohromy nesmerujú ku koncu dejín, ale naopak k jeho pohybom a zmenám. Loď pláva po rozbúrenom mori, potopí sa, ale znova sa vynorí. Situácia, v ktorej sa dnes nachádzame je podobná tej na počiatku dejín. To, čo sa nám zdalo najskôr ako cesta, sa teraz ukazuje ako scestie. Podstata bytia sa čoraz viac a viac vzďaľuje od skutočného poznania. Život sa popiera samým sebou. Konzumná spoločnosť, obdiv samého seba a svojej moci, súťaživosť a neustále premeny nazvané tekutosťou dospeli v 21. storočia do: WOW!.
 

 

Z rumoviska poslednej svetlej budúcnosti za horizontom stúpa dym. A minulosť sa opäť raz recykluje podľa najnovších objednávok potkaniarov. Homo sapiens uviazol v klepci prítomnosti, ktorú začínajú ovládať klauni. V každodennom živote, v umení, v politike. Títo klauni však nie sú nemotorní, komickí baviči publika. Sú zlí, zákerní, nevypočítateľní. Vo svete, kde sa boh (možno iba dočasne) vzdal dohľadu nad chodom vecí, stal sa klaun, vďaka popkultúre, najmodernejším vtelením diabla. Nie vždy si všimneme, že jeho dobrácky úsmev sa premenil na výsmešný úškrn. Týmto klaunom sa v karnevale neoliberálneho kapitalizmu dobre darí. Majú konjunktúru. Donedávna sme si ešte trúfali rozlíšiť pravdu od klamstva. Spoliehať sa na fakty. V realite, ktorú režírujú títo klauni sa však málokto odváži odlíšiť pravdu od lži. Ocitli sme sa v postfaktickej realite. Vo svete hodnotovej čalamády. Fakty sa stali nespoľahlivými, nevlasteneckými, nezrozumiteľnými. V mediálnej agore víťazí premyslená i spontánna lož. Homo sapiens sa, na sklonku veku rozumu, opäť raz musí prispôsobovať. Aj nasadiť si, pre každý prípad, masku klauna... Aby sa mohol, nenápadne, zúčastniť na tejto triumfálnej rozlúčke s pravdou a objektivitou.... Najmocnejší z klaunov, je presvedčený, že: „Pravda je barlou lúzerov...“