Jedna z najhranejších drám, jedna z najobľúbenejších tém na spracovanie hudobné, dramatické či baletné: príbeh Romea a Júlie. Čím nás po stáročia očarúva – romantikou, nehou, krásou, vášňou, dojíma nás svojou tragikou? Od školských liet poznáme tento príbeh znepriatelených rodín Montekovcov a Capuletovcov z talianskej Verony, ktorých nenávisť mohla azda prekonať láska. Fabula alebo historická pravda?

 

 

V 16. storočí nebol pre dramatikov a spisovateľov problém inšpirovať sa témou, ktorá už bola spracovaná – teda priam si ju „požičať“. Urobil tak aj veľký Shakespeare. Príbeh Romea a Júlie ako prvý spracoval taliansky dominikánsky mních Matteo Bandello, ktorý žil na prelome 15. a 16. storočia a novelu o veronských milencoch zaradil do svojej zbierky Novellière, inšpirovaný Boccaciovým Dekameronom. Predstavte si, ani on nebol originálny – predbehol ho Luigi da Porto. História však cituje, že práve z diela Bandella čerpal Shakespeare nielen tento vrúcny vzťah o láske, ale inšpirovali ho aj ďalšie Bandellove novely ku komédiám Veľa kriku pre nič a Večer trojkráľový. Po troch desiatkach rokov od publikácie Bandellovej zbierky, vyšla v roku 1554, sa zrodila Shakespearova dráma.

 

 

Približne dvesto rokov po tom, čo Shakespeare vdýchol život veronským milencom, uviedol Eusebio Luzzi v Benátkach v roku 1785 baletnú pantomímu Giulietta e Romeo. Trvalo viac ako sto rokov, kým bola Shakespearova dráma opäť výraznejšie choreograficky spracovaná. S odvážnym prístupom prišiel legendárny súbor Les ballets russes Sergeja Ďagileva v roku 1926 na scéne v Monte Carle. Hudba britského skladateľa Constanta Lamberta a choreografia Bronislavy Nižinskej napĺňali ideály modernistického hnutia zo začiatku 20. storočia.

 

Plynul čas a milovníci umenia sa dočkali hudby, ktorá odvtedy patrí k spomínanému príbehu. Skomponoval ju Sergej Prokofiev v roku 1935 po návrate do vlasti a to na objednávku Kirovovho, dnes Mariinského divadla vo vtedajšom Leningrade. Pre politické okolnosti sa nestretol s pochopením ani tam, ani v Moskve, a tak mal balet na jeho hudbu prekvapujúco premiéru v Brne 30. decembra 1938. V Leningrade až o dva roky neskôr, v roku 1940.

 

Romea a Júliu roztancovali John Cranko, sir Kenneth MacMillan, John Neumeier či Rudolf Nurejev, ktorí svojím choreografickým rukopisom obohatili tóny Prokofievovej hudby na tých najprestížnejších svetových scénach.

 

 

Balet Slovenského národného divadla sa s odstupom času vracia k nevyčerpateľnej téme v úplne novej, pôvodnej choreografii Jakoba Feyferlika a Niny Polákovej, dlhoročných partnerov počas profesionálnej baletnej kariéry. Jakob Feyferlik, viedensky rodák, je stále aktívnym tanečníkom; po účinkovaní vo Viedni a v Amsterdame je vedúcim sólistom Bavorského štátneho baletu v Mníchove. Rovnako ako on, aj Nina Poláková, riaditeľka Baletu SND, má za sebou rozsahom komornejšie choreografie, a tak Romeo a Júlia je pre obidvoch prvou choreografiou celovečerného baletu.

 

Nina Poláková spresňuje, že „zostaviť inscenačný tím nebolo v tomto prípade náročné. Po nádhernej scénickej a kostýmovej výprave do Labutieho jazera bol dizajnér Jordi Roig jasnou voľbou. Jeho blízkym spolupracovníkom je svetelný dizajnér Jacopo Pantani, ktorý v Balete SND pripravil už dve inscenácie. Na hudobné naštudovanie som oslovila Kevina Rhodesa, ktorého prácu poznám mnoho rokov a viem, že hráčov orchestra dokáže motivovať k skvelým výkonom.“