Mária Mühl je slovenská fotografka, ktorej príbehy prinášajú pohľad na životy ľudí z rôznych kultúr a častí sveta.
Fotografii sa intenzívne venuje sedemnásť rokov. Dokumentárnu fotografiu študovala pod vedením Tibora Huszára. Po štúdiu pracovala ako fotoreportérka v slovenskom magazíne. Počas štyroch rokov v médiách bola pri všetkých dôležitých politických a spoločenských udalostiach, fotografovala zahraničné reportáže a sociálne témy.
Od roku 2011 pracuje na vlastných projektoch ako nezávislá fotografka. Špecializuje sa na oblasť Ázie, kde dva roky žila, tvorila a študovala. Dokumentovala rozvojové projekty v Keni, sirotince pre HIV pozitívne deti v Kambodži, ilegálnych baníkov na ostrove Jáva a Lombok, život ľudí v Tokiu, New Yorku, Indii, Mjanmarsku a v Indonézii. Aktuálne fotografuje príbehy o miznúcich povolaniach na Slovensku. Intenzívne sa venuje dokumentovaniu rozvojových projektov v Afrike a Ázii, no spolupracuje aj so slovenskými médiami ako fotoreportérka.
Mária vystavovala svoje fotografie projektu Mamas na Slovensku, v New Yorku, Paríži a v Ríme. Mamas je úspešný vzdelávací projekt pre matky samoživiteľky z kenského slumu v meste Eldoret. Vystavovala aj v rámci kolektívnych výstav Slovak Press Photo, mala samostatnú výstavu s názvom Indonézia v obraze a zároveň je spoluautorkou oceňovanej výstavy House of Family. Získala 1. miesto Slovak Press Photo za sériu baníkov z Indonézie, s ďalšími projektmi získala niekoľko prvých cien a nominácií za novinársku fotografiu.
O projektoch:
„ Uprostred afrického buša v Tikite som stretla ľudí, ktorí dokážu prežiť v drsnom a surovom prostredí aj vďaka tradíciám. Trvalo mi niekoľko dní, kým sme si k sebe našli cestu a ja som mohla fotiť takú intímnu udalosť, akou je pôrod. Keňania nie sú zvyknutí prejavovať emócie navonok. Objatia a láska sú skryté, v buši to platí ešte viac. Nevidela som slzy dojatia po pôrode či od bolesti. No vnímala som rešpekt k prírode, odhodlanie a krehkosť prežitia.
V škole v Joske som po skúsenosti z buša zažila šok. Videla som oázu pre deti s ťažkými osudmi, ktorú dokázala vybudovať Daria s manželom Nicom. Jeden z najsilnejších zážitkov bol na školskom ihrisku. Pozorovala som deti, ako sa nerušene hrajú s paličkami v zemi. Všetci bez rozdielu sa smiali, nezáležalo na tom, či sú albíni, chudobní, bohatí alebo bez predlaktia. Ich vnímanie sveta bez predsudkov a radosť z prítomnosti ma hlboko zasiahli, čo sa, verím, odráža v mojich fotografiách.“