GENERÁCIA ZLOMU

Vstup zadarmo
Čo všetko nás môže naučiť Keňa
 
Prach, sucho a dlhé kilometre k zdroju pitnej vody. Hodnota ženy rovnajúca sa počtu kusov dobytka, odsúdenie na negramotnosť kvôli pôvodu či farbe kože. Aj toto je Afrika. Mária Műhl svojím objektívom nepotrebuje divákov šokovať. Naopak, približuje sa zvykom iného sveta a v tichosti sleduje život v Keni. Aby získala dôveru obyvateľov, stáva sa neviditeľnou, no pozornou diváčkou bez potreby narúšať ich osobný priestor. Svojimi fotografiami nás zavedie na miesta pre nás málo bežné a dostupné ako nemocnica či škola. V buši sa zameriava predovšetkým na zdravotnú starostlivosť pre miestny kmeň Pokotov, pôrod a opateru novorodencov. Jej druhý projekt sa týka školy neďaleko Nairobi, ktorá integruje albínov, deti z ulice či deti so zdravotným postihnutím. Približuje pomoc Slovenskej republiky pod značkou SlovakAid, ktorá umožňuje ženám zažiť dôstojný pôrod pod lekárskym dohľadom a marginalizovaným deťom poskytuje právo na rovnaké vzdelanie. Pre diváka môžu byť zábery pôrodu šokujúce, a práve tam sa autorkine fotografie dostávajú do zvláštneho kontrastu. Do Európy sa totiž vracia trend domácich pôrodov v čase, keď si krajiny Afriky uvedomujú, koľko životov sa vďaka pomoci a lekárskej starostlivosti dá zachrániť. Africké matky kráčajú celé hodiny pešky po cestách plných prachu, aby porodili svoje dieťa a zároveň si uvedomujú bolesť, ktorá ich čaká v dôsledku ženskej obriezky. Napriek tomu autorka zachytáva ich odvahu a silu. V istých momentoch má človek dojem, akoby rodiacim ženám chýbal akýkoľvek cit. Nevidíme žiadne slzy, ani utrpenie. Taká je sila ženy v Afrike. Stala sa jej prirodzenosťou ako niekoľkokilometrová púť za pitnou vodou alebo čakanie na zemi pred ordináciou. Fotografie zo školy zachytávajú každodenný život detí. Škola pre nich nie je nutnosť, pretože je to miesto, kde ich prijímajú bez ohľadu na sociálnu vrstvu či zdravotné znevýhodnenie. Autorka poukazuje na výnimočnosť a radosť z toho, čo je pre nás Európanov bežné. V školských laviciach neexistujú rozdiely medzi študentmi, pričom mnohí majú za sebou ťažký životný príbeh. Afrika je pre nás šokujúca, no na druhej strane nás učí, že život sa neskladá len z materiálnych istôt. Hoci Mária Műhl zachytáva mimoriadne ťažké témy, fotografiami ukazuje plnohodnotnosť aj protiklady tohto farebného kontinentu. Približuje divákom jeho krásu, odolnosť, radosť aj náročnosť života. S pokorou nám ukazuje spôsob života v Afrike bez toho, aby vynášala súdy o jeho správnosti.
 
Mária Mühl je slovenská fotografka, ktorej príbehy prinášajú pohľad na životy ľudí z rôznych kultúr a častí sveta.
 
Fotografii sa intenzívne venuje sedemnásť rokov. Dokumentárnu fotografiu študovala pod vedením Tibora Huszára. Po štúdiu pracovala ako fotoreportérka v slovenskom magazíne. Počas štyroch rokov v médiách bola pri všetkých dôležitých politických a spoločenských udalostiach, fotografovala zahraničné reportáže a sociálne témy.
 
Od roku 2011 pracuje na vlastných projektoch ako nezávislá fotografka. Špecializuje sa na oblasť Ázie, kde dva roky žila, tvorila a študovala. Dokumentovala rozvojové projekty v Keni, sirotince pre HIV pozitívne deti v Kambodži, ilegálnych baníkov na ostrove Jáva a Lombok, život ľudí v Tokiu, New Yorku, Indii, Mjanmarsku a v Indonézii. Aktuálne fotografuje príbehy o miznúcich povolaniach na Slovensku. Intenzívne sa venuje dokumentovaniu rozvojových projektov v Afrike a Ázii, no spolupracuje aj so slovenskými médiami ako fotoreportérka.
 
Mária vystavovala svoje fotografie projektu Mamas na Slovensku, v New Yorku, Paríži a v Ríme. Mamas je úspešný vzdelávací projekt pre matky samoživiteľky z kenského slumu v meste Eldoret. Vystavovala aj v rámci kolektívnych výstav Slovak Press Photo, mala samostatnú výstavu s názvom Indonézia v obraze a zároveň je spoluautorkou oceňovanej výstavy House of Family. Získala 1. miesto Slovak Press Photo za sériu baníkov z Indonézie, s ďalšími projektmi získala niekoľko prvých cien a nominácií za novinársku fotografiu.
 
O projektoch:
„ Uprostred afrického buša v Tikite som stretla ľudí, ktorí dokážu prežiť v drsnom a surovom prostredí aj vďaka tradíciám. Trvalo mi niekoľko dní, kým sme si k sebe našli cestu a ja som mohla fotiť takú intímnu udalosť, akou je pôrod. Keňania nie sú zvyknutí prejavovať emócie navonok. Objatia a láska sú skryté, v buši to platí ešte viac. Nevidela som slzy dojatia po pôrode či od bolesti. No vnímala som rešpekt k prírode, odhodlanie a krehkosť prežitia.
 
V škole v Joske som po skúsenosti z buša zažila šok. Videla som oázu pre deti s ťažkými osudmi, ktorú dokázala vybudovať Daria s manželom Nicom. Jeden z najsilnejších zážitkov bol na školskom ihrisku. Pozorovala som deti, ako sa nerušene hrajú s paličkami v zemi. Všetci bez rozdielu sa smiali, nezáležalo na tom, či sú albíni, chudobní, bohatí alebo bez predlaktia. Ich vnímanie sveta bez predsudkov a radosť z prítomnosti ma hlboko zasiahli, čo sa, verím, odráža v mojich fotografiách.“
 
Curator: 
Kata Sedlak
Date from: 
11.5.2023
Date to: 
30.6.2023
Location: 
Foyer Činohry SND