Dnes si pripomíname nedožité 95. narodeniny výraznej osobnosti, neopakovateľného operného sólistu Ondreja Malachovského.
Pochádzal z Badína pri Banskej Bystrici, kde sa narodil 5. apríla 1929. Na Konzervatóriu v Bratislave študoval v rokoch 1954 – 1959. Krátko po absolvovaní štúdia sa 1. októbra 1959 stal sólistom Opery SND, v ktorej už pred svojím oficiálnym nástupom pozoruhodne stvárnil úlohu Gremina v Čajkovského opere Eugen Onegin. Bolo už skoro leto spomínaného roku a Ondrej Malachovský mal tridsať. Musel si prifarbiť vlasy na striebristo a vložiť do prejavu značnú mužnosť chlapských liet. Vážnosť a dôstojnosť mu však nechýbali. Vzápätí potvrdil, že je rovnako príťažlivým komikom, napríklad ako Don Basilio v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly...
Mál rád postavy, z ktorých dýcha múdrosť
Basisti majú šťastie na dramatické, plnokrvné postavy, ktoré Ondrej Malachovský obohacoval okrem vokálnych kvalít aj svojím srdcom. Neobyčajná tvárnosť vokálneho fondu a tvorivý umelecký potenciál predurčili majstra na významné operné postavy domáceho i svetového repertoáru. Umelec rád kráčal nevyšliapanými chodníčkami, a preto rád premiéroval a spieval postavy pôvodnej slovenskej tvorby. V SND stvárnil na svetovej premiére 10. marca 1960 Svätopluka v rovnomennej Suchoňovej opere. K tejto postave sa počas svojej kariéry vrátil ešte niekoľkokrát. Spolu so Štelinom v Suchoňovej Krútňave bol Svätopluk životnou rolou Ondreja Malachovského, na ktorú sa nezabúda. Rovnako premiéroval opery Jána Cikkera, napríklad Mister Scrooge alebo Obliehanie Bystrice.
Ondrej Malachovský zaujal výnimočnosťou hlasových dispozícií, bohatou farebnosťou, hereckými danosťami, sugestívnosťou výpovede a nesmiernou muzikalitou. Počas svojho takmer štyridsaťročného pôsobenia v Opere SND (s výnimkou účinkovania v Opere v Kolíne nad Rýnom v rokoch 1966 – 1969) vytvoril množstvo výnimočných úloh vo vyše osemdesiatich inscenáciách: mozartovského Sarastra z Čarovnej flauty či Komtúra z Dona Giovanniho, verdiovské postavy ako Ferrando z Trubadúra, Tom z Maškarného bálu, Guardian zo Sily osudu, Sparafucile z Rigoletta, Filip II. z Dona Carlosa, Jacopo Fiesco z opery Simon Boccanegra, Zachariáš z Nabucca, ktorého spieval viac ako tristokrát, či skvelého Borisa Godunova z rovnomennej Musorgského opery. Mnohostrannosť jeho umeleckého záberu sa odzrkadlila napríklad aj vo vynikajúcom stvárnení Vodníka v Dvořákovej Rusalke.
„Mám rád postavy, z ktorých dýcha múdrosť,“ hovorieval a dodával „najmä historické, nie som typický buffo, ale rád som spieval a zahral si aj také, ktoré ponúkli šarm a vtip, napríklad Falstaffa.“
Hlas Ondreja Malachovského, ktorý znel ako zvon, ako to hodnotili kritici, zamĺkol 3. apríla 2011 v Bratislave. Bol umelcom i človekom kráčajúcim cieľavedome za svojím ideálom – hudobnou dokonalosťou, presvedčivosťou v psychologickom vykresľovaní charakterov a v odhaľovaní filozofickej podstaty života. Tým boli jeho kreácie presvedčivé a pravdivé a v tom bol neopakovateľný. S úctou si na osobnosť a tvorbu legendárneho operného sólistu Ondreja Malachovského spomíname a jeho umeniu vzdáme v SND hold na otváracom koncerte 105. divadelnej sezóny SND v septembri 2024.
