Modrý salón v novej budove SND je pre činoherný súbor našej prvej scény platformou na prezentáciu tém, ktoré by nemali „odísť do zabudnutia“, naopak, mali by sa intenzívne dotýkať nášho svedomia. Taká je aj téma Akcie B spojená s konkrétnou dejinnou udalosťou (1952 – 1953), keď boli stovky rodín nespravodlivo a násilne vysťahované najmä z Bratislavy do dehonestujúcich podmienok v odľahlých kútoch Slovenska.

 

Hra Petra Pavlaca, ktorú uvádza Činohra SND v premiére, vznikla priamo na motívy knihy Akcia B Marianny Oravcovej z vydavateľstva Ústavu pamäti národa.

 

Akcia B, pretože v nej šlo o byty, sa odohrávala pred sedemdesiatimi rokmi, keď sa len z Bratislavy muselo do 24 hodín až 15 dní vysťahovať vyše 700 rodín, aby „triedni nepriatelia“ uvoľnili byty novým komunistickým kádrom.

Svoje pohnútky venovať sa Akcii B ozrejmuje Marianna Oravcová v programovom bulletine k premiére: „Myšlienka spracovať tému vysťahúvania ako jednu z perzekúcií, ktorú sa Komunistickej strane Slovenska a ŠtB podarilo uskutočniť tak dôkladne, že takmer úplne vypadla z pamäti spoločnosti i historiografie, vznikla počas môjho pôsobenia členky Slovenského helsinského výboru (SHV) v oficiálnej delegácii na konferencii OBSE venovanej ľudskej dimenzii v júni 1990.“ Autorka sa k téme vrátila v roku 2020 v spomínanej monografii.

 

 

Vstupujeme do osamelého života niečo vyše 80-ročného Jozefa L. naplneného mlčaním. Od istého času mu robia spoločnosť vnúčatá Ester a Samo; prichádzajú so zásadným impulzom, ktorý Jozefa vráti do čias mladosti, k spomienkam z päťdesiatych rokov spojených aj s absurdnosťou Akcie B.

 

Autor pôvodnej hry, dramatik a dramaturg Peter Pavlac k mnohým podnetom vzácnej publikácie Marianny Oravcovej pripája ešte jeden: „Na výstave v Liptovskom Mikuláši (v lete 2023) som narazil na tvorbu dvojice manželov – fotografa Martina Martinčeka a jeho druhej manželky Ester Šimerovej-Martinčekovej (významnej modernistickej výtvarníčky). Dozvedel som sa, že i oni boli Akciou B nepriamo postihnutí. Vysťahovali sa tesne predtým, ako by ich k tomu donútili. Aj ich príbeh mi zostal v hlave, a hoci v hre nevystupujú ako hlavní aktéri príbehu, ich odkaz sa v hre nesie cez ich tvorbu.

Doplňujúcim zdrojom boli aj fotografie Martina Martinčeka, ktoré začal fotiť na Liptove po ich vysťahovaní a zachytával na nich obrazy ťažkého života, odchádzajúceho starého sveta, chudoby a utrpenia, ľudí a krajiny. K týmto fotkám Milan Rúfus napísal sériu básní, z ktorých každú venoval jednej fotografii. Tieto básne (i fotky) sa tiež objavili v texte a majú svoj veľmi špecifický zmysel a význam,“ uvádza okrem iného v rozhovore v bulletine k hre Peter Pavlac.

 

 

Ako hovoriť o veciach, zážitkoch, ktoré sa zdajú nekomunikovateľné, slovami nesprostredkovateľné?, pýta sa Peter Pavlac a tak ako v ďalších jeho hrách i teraz, umením, divadlom, v jednom z mnohých príbehoch, v tomto konkrétnom takom absurdnom, hľadá cestu k dotykom a porozumeniu, cestu od mlčania k rozprávaniu.

 

Inšpiratívne slovo tvorcov na papieri a vo stvárnení protagonistov Martina Hubu, Zuzany Kucúrikovej, Daniela Žulčáka a Michaely Trokanovej, poslucháčky VŠMU, na scéne Evy Kudláčovej-Rácovej, v réžii Mariany Luteránovej.