Založenie národného divadla roku 1920 vyvolalo aktivitu smerujúcu k vzniku vlastného baletného súboru. Zároveň však vyvstala otázka: Odkiaľ získavať potrebné umelecké osobnosti? Po zániku rakúsko-uhorskej monarchie neexistovala domáca baletná škola, a tak zostala jediná možnosť: pozvať českých tanečníkov a choreografov a využiť ich pomoc v rámci novovzniknutej republiky.

Tým sa začala nasledujúca intenzívna dlhoročná spolupráca s českými tanečnými umelcami, ku ktorým v čoraz väčšom počte pristupovali aj slovenskí umelci, čo sa formálne zavŕšilo v roku 1961, keď do funkcie umeleckého šéfa Baletu SND nastúpil slovenský choreograf Karol Tóth. Samozrejme, ani potom sa neskončila ďalšia spolupráca medzi slovenskými a českými umelcami. Dejiny Baletu SND možno rozdeliť do niekoľkých kapitol a období, ktoré na seba navzájom nadväzujú.

Úvodná kapitola je spätá so základným formovaním baletného súboru v SND. Dominujú tu mená Václav Kalina, Achille Viscusi a Ella Fuchsová-Lehotská a možno ju ohraničiť rokmi 1920 – 1940.

Druhou kapitolou je obdobie rokov 1940 – 1945, v ktorom vládne meno choreografa Maximiliána Fromana.

Tretia kapitola je obdobie veľmi dynamické a zahŕňa v sebe dva časové a problémové okruhy. Možno ju ohraničiť rokmi

1945 – 1960 s týmto ďalším členením: Roky 1945 – 1948 sú prechodným obdobím, počas ktorého sa stabilizoval baletný súbor v SND, Roky 1948 – 1960 sú obdobím intenzívneho rozvoja, počas ktorého sa naplno rozvinula umelecká činnosť Baletu SND. Súbor prešiel niekoľkými umelecky rozdielnymi úsekmi. Od pôsobenia Stanislava Remara cez medziobdobie Jozefa Zajka a Milana Herényiho až po nástup Karola Tótha roku 1961, po jeho štúdiách v Moskve, čím sa táto kapitola súboru symbolicky uzavrela.

Štvrtú kapitolu tvorí obdobie rokov 1960 – 1990. Je to kapitola časovo dlhá a umelecky zložitá. Balet SND sa profiloval v línii postupne sa striedajúcich umeleckých šéfov: Karol Tóth - Boris Slovák - Karol Tóth - Emil Tomáš Bartko, ktorého pôsobenie siaha až do dnešných čias.

Piata, zatiaľ posledná kapitola sa začala veľmi voľne rokom 1990. Je charakteristická nielen nástupom novej generácie slovenských choreografov, ktorú reprezentujú mená Igor Holováč, Ján Ďurovčík. Ondrej Šoth a Libor Vaculík, ktorý svoju choreografickú dráhu začal na Slovensku, intenzívnejšou spoluprácou so zahraničnými choreografmi a baletnými majstrami, ale aj medzinárodnou konfrontáciou interpretačných ambícií slovenských tanečníkov. Zároveň je to obdobie nástupu novej generácie interpretov, nie len z domácej školy, ale i zo zahraničia, ktorých umelecký potenciál sa potvrdil práve na scéne SND.

Prvým umeleckým šéfom Baletu SND bol Václav Kalina, český tanečník, ktorý 19.mája 1920 uviedol balet Coppélia od Léa Delibesa. Súbor bol miniatúrny, museli vypomáhať ochotníci a operný zbor. Prvou sólistkou bola Eugénia Metznerová a pánske úlohy tancovali Václav Kalina a Miloš Pokorný. Svoje pôsobenie rozšíril baletom Kráľovná bábik od Josepha Bayera. Jeho miesto po dvoch sezónach 1920 až 1920 prevzala na sezónu 1922/23 česká tanečnica Marta Aubrechtová. Obnovila Coppéliu, v ktorej sama tancovala Swanildu, Franza tancovala Ada Janíková. Zaujímavosťou roku 1923 bol koncert slávnej ruskej tanečnice Tamary Karsavinovovej s partnerom Petrom Vladimirovom 5. mája 1923. S menami Václava Kalinu a Marty Aubrechtovej sú spojené základy prvého baletného telesa na Slovensku.

V sezóne 1923/24 prichádza na pozvanie riaditeľa SND Oskara Nedbala Achille Viscusi. Jeho činnosť zohrala rozhodujúcu úlohu pri stabilizácii súboru baletu a vybudovaní solídneho repertoáru. Viscusi bol vtedy už skúseným tvorcom, interpretom, výborným organizátorom a pedagógom. Najlepšie ho charakterizoval český baletný kritik Vladimír Vašut: "... rodom Talian, povahou umelec, životom svetobežník, srdcom Čech." Stal sa spoluzakladateľom dvoch baletných súborov (po dvanástich rokoch šéfovania v pražskom Národnom divadle) – ostravského a bratislavského. Jeho osemročné pôsobenie v SND je synonymom dôslednej profesionalizácie slovenského baletu. Zebezpečenie potrieb súboru riešil za pomoci súkromnej baletnej školy. Súbor od základu zmenil, posilnil tanečníkmi, ktorí s ním prišli z Ostravy. Tým si vytvoril možnosť vybudovať repertoár, ktorý síce nemožno nazvať avantgardným, ale bol funkčný, účelný a efektívny. Zjavili sa v ňom diela českýej skladateľskej society – Z rozprávky do rozprávky, Rozprávka o Janovi, Princezná Hyacinta, Andersen od Oskara Nedbala, Slovanské tance Antonína Dvořáka (pod názvom Rok na dedine), ale aj významné diela zo svetovej baletnej literatúry ako Labutie jazero, Luskáčik Piotra I. Čajkovského, Giselle Adolpha Ch. Adama a Šeherezáda Nikolaja A. Rimského-Korsakova, Sylvia Léa Delibesa a iné.

Tragickou smrťou Oskara Nedbala sa pretrháva úspešné pôsobenie Taliana Achille Viscusiho v Bratislave. Roku 1931 skončil na scéne Slovenského národného divadla. Miesto Viscusiho zaujala jeho žiačka, tanečnica Ella Fuchsová-Lehotská, ktorá nadväzuje v rokoch 1931 až 1933 na predchádzajúce umelecké smerovanie. Uviedla v premiérach balety Nikotínu Vítězslava Nováka, Vtáka ohniváka Igora F. Stravinského a Pána Twardowského od Ludomira Róźyckého. Svojím pôsobením vo Východoslovenskom národnom divadle, kde s partnerom Viktorom Jassikom založila roku 1924 baletnú skupinu, a vo vlastnej súkromnej baletnej škole sa významne zapísala do histórie slovenského baletu.

Medzi menami sólistov nachádzame okrem Elly Fuchsovej-Lehotskej mená ako Oľga Janatová-Doušová, Ria Astrová, Božena Holoubková, Anděla Křístková, Alžbeta a Irma Vécseyové, Tamar Corpona, Viktor Jassik, Miloš Pokorný, Ivo Richard Stuchlý, Jindřich Jercký, Karel Křeček a Emerich Gabzdyl.

Na túto veľmi úspešnú etapu nadväzujú v krátkych intervaloch ďalší českí choreografi. V rokoch 1933 – 1935 Vladimír Pirnikov, ktorý uviedol balet Alexandra K. Glazunova Raymonda, potom opäť Ella Fuchsová-Lehotská v rokoch 1935 – 1937 s Adžanskými freskami Alexandra N. Čerepnina a nakoniec, v sezónach 1937 až 1940, Bohumil Relský so Štedrovečerným snom Mořica S. Angera a Svadbou na Ukrajine Otta Fröhlicha a ďalšími baletmi. Tanečný súbor mal vo svojom strede ďalších sólistov – Editu Kováčovú, Ninu Pirnikovovú, Vladimíra Libovického a iných. Za Relského bola sólistkou jeho manželka Mária Chocová, ďalej Ella Velínska, Gréta Schmidtová, Eva Šajová-Teplá a Antonín Landa.

Obdobie rokov 1940 až 1945 je späté s menom šéfa baletného súboru Maximiliána Fromana, predstaviteľa vynikajúcej ruskej baletnej školy a člena svetoznámeho súboru Sergeja Ďagileva Ballets Russes, ktorý pôsobil pred príchodom do Bratislavy aj v Záhrebe a Belehrade. Zoznámil publikum s baletmi v podobe, ktorú poznal z pôsobenia u Ďagileva. Uviedol balety Šeherezáda, Les Papillons a Polovecké tance Roberta Schumanna, Alexandra P. Borodina, Víly (Sylfídy) Fryderyka Chopina a Spiacu krásavicu Piotra I. Čajkovského. Ďalej uviedol v slovenských premiérach balety chorvátskeho skladateľa Krešimira Baranoviča Imbrek s nosom a Medovníkové srdce. S érou Maxmiliána Fromana je spojený nástup mladej bulharskej tanečnice Márie Vasilevovej a Bedricha Füsseggera, ďalej Alice Illyovej a Izabelly Černochovej.

Obdobie rokov 1948 až 1960 je potrebné rozčleniť podľa jednotlivých kapitol súboru. Baletný súbor prešiel dvoma kapitolami. Prvou bolo umelecké vedenie súboru Stanislavom Remarom počas sezón 1948 až 1955, ktorý výrazne dramaturgicky poznačil repertoár telesa. Predovšetkým to bolo inscenovanie prvých slovenských baletov skladateľa Tibora Andrašovana Orfeus a Eurydika 12. marca 1949 a Pieseň mieru 22. februára 1950. S. Remar uviedol, vo vtedy česko-slovenských premiérach, veľké ruské baletné plátna Borisa V. Asafieva s názvom Plamene Paríža a Bachčisarajská fontána a v slovenských premiérach balety Sergeja S. Prokofieva Popoluška a Romeo a Júlia.

Samozrejme, že Balet SND uvádzal aj ďalšie diela dostupnej baletnej literatúry v širšom repertoárovom spektre. K týmto rokom je potrebné priradiť aj prvé hosťovanie zahraničných choreografov – predstaviteľa ruskej školy Alexandra R. Tomského s Červeným makom Reingoľda M. Gliera, 1954, šéfa maďarského baletu Gyulu Harangozóa so Šatôčkou Jenöa Kenesseyho, 1955, a vtedy ešte domáceho hosťa Jiřího Blažka s baletom Piotra I. Čajkovského Luskáčik, 1956.

Sedem sezón Stanislava Remara v SND vytvorilo významné obdobie v novšej histórii, ktoré úspešne rozvíjal i na ďalšom pôsobisku – v balete ŠD Košice. Po jeho odchode došlo k umeleckej stagnácii a dramaturgickej neucelenosti, k menšej kríze celého telesa. Vo vedení sa vystriedali Jozef Zajko v sezónach 1955 až 1957 a Milan Herényi v období rokov 1957 až 1960. Obaja v predchádzajúcom období pôsobili ako sólisti Baletu SND.

Medzi pozitíva týchto rokov patrí nesporne etablovanie sa prvého slovenského divadelného choreografa Jozefa Zajka. Uviedol sa baletom Z rozprávky do rozprávky 28. januára 1956 a po prvýkrát na našich scénach inscenovaným baletom Ples kadetov Johanna Straussa podľa Iva Váňu Psotu atď. Tento svoj nástup uzavrel pôvodným slovenským baletom, prakticky prvým baletom so slovenskou tematikou – Rytierskou baladou Šimona Jurovského 10. júna 1960. Medzi zaujímavé inscenácie možno zaradiť i prvé uvedenie baletu Sergeja S. Prokofieva Kamenný kvietok, opäť s hosťujúcim Alexandrom R. Tomským. Príchodom Karola Tótha do funkcie umeleckého šéfa sa v sezóne 1960/61 uzaviera táto kapitola a prináša so sebou aj zásadnejšie osamostatnenie sa baletného súboru od opery. Sólistické pozície obsadili mená ako Tamara Isičenková, Galina Basová, Augusta Herényiová-Starostová, Jarmila Manšingrová, Gertrúda Tašká-Boudová, Jitka Mňačková, Jozef Zajko, Tibor Beňo, František Oldřich Bernatík, Milan Herényi, Vladimír Marek, Ladislav Lejko, Peter M. Rapoš a Henrich Volejníček.

Nástup Karola Tótha do jeho prvého úseku umeleckého šéfovania Baletu SND (1960–1972) potvrdzuje v prvom rade samostatné pôsobenie baletného telesa medzi súbormi Slovenského národného divadla. Ako choreograf sa predstavil ešte ako poslucháč GITIS-u baletom Fadetta na hudbu Léa Delibesa v roku 1958. Počas jeho vedenia sa na formovaní repertoáru podieľali aj Marilena Tóthová a Jozef Zajko. Medzi významnejšie inscenácie Karola Tótha patria česko-slovenské premiéry pôvodných diel Ikaros Tibora Andrašovana, Deviata vlna Karla Odstrčila, ako i baletov Púť v búrke (pôvodný názov Cesta hromu) Abduľfaza K. Karajeva, Skýtska suita Sergeja S. Prokofieva a Don Quijote Ludwiga A. Minkusa.

Ďalej to boli balety uvedené v slovenských premiérach – pôvodný slovenský balet Rozkaz (originálny názov Hirošima) na hudbu skladateľa Viliama Bukového, Sluha dvoch pánov Jarmila Burghausera, Snehulienka a sedem trpaslíkov Zbyňka Vostřáka, z českej baletnej proveniencie. A popri nich zo svetového repertoáru Svätenie jari Igora F. Stravinského, Čarodejná láska Manuela de Falla, Američan v Paríži Georgea Gershwina, Peter a vlk Sergeja S. Prokofieva atď.

V choreografii Marileny Tóthovej boli uvedené česko-slovenské premiéry baletov Doktor Jajbolí Igora V. Morozova, Dievča a chuligán a Tanečná suita Dmitrija D. Šostakoviča, ďalej slovenské premiéry inscenácií Leningradská symfónia Dmitrija D. Šostakoviča, Straussiana Johanna Straussa, Paganini Sergeja V. Rachmaninova, Valpurgina noc Charlesa Gounoda, Skrinka hračiek Clauda Debussyho atď. Ďalšie predstavenia sú dielom choreografa Jozefa Zajka, ako Dafnis a Chloe Mauricea Ravela, Zázračný mandarín Bélu Bartóka, Francesca da Rimini Piotra I. Čajkovského a iné.

Toto obdobie je spojené s účinkovaním výborných interpretov Augusty Herényiovej, Žofie Červeňákovej, Florentíny Lojekovej, Titusa Pomšára, Andreja Halásza, Tomáša Ivana, Jána Haľamu, neskôr i Jozefa Dolinského. Baletná dramaturgia sa vyznačovala pomerne širokým žánrovým spektrom – od svetovej klasiky po ruskú tvorbu, domáce pôvodiny a modernejšie svetové tituly. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dochádza vplyvom spoločenskej situácie v krajine k výraznému oslabeniu umeleckej činnosti baletného súboru, ako aj k odchodu viacerých tanečníkov do zahraničia. Negatívne sa prejavila aj zdĺhavá rekonštrukcia historickej budovy SND.

Roku 1973 sa ujíma vedenia súboru Boris Slovák, ktorý teleso výrazne omladil a doplnil. Na tvarovaní repertoáru do roku 1980 sa výrazne podpísali viacerí choreografi – domáci aj zahraniční. Z dielne Borisa Slováka to boli premiéry – pôvodina Preludio eroico Michala Vileca a zaujímavá verzia známej Carmen Georgea Bizeta a Rodiona K. Ščedrina. Jozef Zajko inscenoval Bachčisarajskú fontánu, Márnu opatrnosť Louisa J. F. Hérolda podľa Fredericka Ashtona, Popolušku a iné. Z hosťujúcich choreografov to bol v prvom rade Pavel Šmok s Listami dôvernými na hudbu Leoša Janáčka a s Vtákom ohnivákom Igora S. Stravinského, ktorý vyvolal politický škandál. Slovenské pôvodiny uviedli Štefan Nosáľ: Ej, husári od Svetozára Stračinu (pôvodná premiéra v Lúčnici) a Ján Gouth: Balada o strome od Milan Nováka (pôvodná premiéra vo VUS-e).

Ďalší dvaja hostia preniesli dve inscenácie zo svojich materských súborov. Bol to maďarský choreograf Sándor Tóth, ktorý vybral z repertoáru péčskeho súboru Sophianae Večer s Mahlerom (mal tri časti – Baletná symfónia, Výkriky, Kruhový tanec) na hudbu Gustava Mahlera, a český choreograf Miroslav Kůra, ktorý preniesol z repertoáru národného divadla v Prahe javiskovo zaujímavý výklad Romea a Júlie.

Okrem týchto majstrov sa predstavila trojica mladých slovenských choreografov, absolventov Katedry tanečnej tvorby HaTF VŠMU, ktorí sa uchádzali o svoje miesto v budúcnosti: Miroslav Štauder s Pygmalionom Jiřího A. Bendu, Jozef Sabovčík s Annou Kareninovou Rodiona K. Ščedrina, Jozef Dolinský s Petruškom. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dochádza opätovne k výmene umeleckých šéfov, roku 1980 sa vracia po druhý raz do vedúcej funkcie Karol Tóth. Ešte predtým, roku 1979, uvádza v česko-slovenskej premiére baletnú fantáziu Rímske fontány Ottorina Respighiho.

Obdobie pod vedením Borisa Slováka sa vyznačovalo úsilím o modernejšie tendencie v zmysle voľby pohybovo-výrazových prostriedkov a, režijnom poňatí. Výrazne nastúpila nová a mladšia generácia interpretov. K popredným interpretom možno zaradiť Gabrielu Záhradníkovú, Danicu Pilzovú, Vieru Zlochovú, Michaelu Černú, Evu Šenkýříkovú, Zuzanu Innemanovú, Zoltána Nagya, Jurija P. Plavnika, Petra Dúbravíka, Dušana Nebylu a Libora Vaculíka.

Karol Tóth stál na čele Baletu SND v období 1980 až 1989. Pokračuje v línii svojho predchádzajúceho pôsobenia. Na scénu sa dostali hudobné diela slovenských skladateľov, pôvodne neurčené baletnému publiku. Čarodejná noc a Poéme macabre Eugena Suchoňa a Zaklínadlá Ilju Zeljenku pod názvom Triptych života, Vojak a matka Jána Cikkera v choreografii Karola Tótha a Metamorfózy Eugena Suchoňa v choreografii Jozefa Dolinského. Na domácu scénu sa po ostravskej premiére Zdeňka Prokeša dostal pôvodný balet Tibora Frešu Narodil sa chrobáčik v choreografii Jozefa Zajka a prvý slovenský balet s novým názvom Večný Orfeus od doyena choreografov Stanislava Remara.

Primát mali tituly z bývaleho Sovietskeho zväzu. Prvoplánovo to bola svetová premiéra baletu Kirilla V. Molčanova Tri karty v choreografii Jozefa Dolinského, ktorý sa podpísal aj pod slovenské premiéry diel ako Márnotratný syn Igora F. Stravinského a Revízor Alexandra B. Čajkovského. Na záver zostala česko-slovenská premiéra úplne nepodareného Othella Alexeja D. Mačavarianiho v choreografii Jozefa Sabovčíka. Doplnením boli obligatórne inscenácie Legenda o láske (Jozef Zajko), upravená verzia Labutieho jazera (Karol Tóth) a Luskáčik podľa Vasilija I. Vajnonena, ale v nemeckom naštudovaní Egona Bischoffa (s asistentkou Ursulou Heinrichovou-Petzoldovou) a javiskovo pôsobivý Spartakus Arama I. Chačaturjana v naštudovaní Otara M. Dadiškilianiho. Medzi vydarenejšie inscenácie patrili balety Karola Tótha Svätenie jari, česko-slovenská premiéra Zvonára z Notre Dame Mauricea Jarreho, evidentne podľa Rolanda Petita, aj keď nebol uvedený v bulletine, ako aj vynikajúca kompozícia Kubánca Ivána Tenoria Dom Bernardy Alby na hudbu Sergia F. Barrosu. Divácky príťažlivý, ale umelecky bez výraznejšieho dosahu bol Netopier Johanna Straussa v choreografii Karola Tótha. Okrem spomínaných hosťovaní Egona Bischoffa, Otara M. Dadiškilianiho a Ivána Tenoria sa predstavili Miroslav Kůra, jubilujúci šesťdesiatnik s prvým uvedením detského baletu Špalíček Bohuslava Martinů, Slovinec Henrik Neubauer s neúspešným uvedením Čerta na dedine Frana Lhotku a Olga Skálová so Chopinianou.

Repertoár dopĺňa balet Grand pas z baletu Paquita, ktorý podľa originálu naštudoval Karol Tóth a balet Dafnis a Chloe Jozefa Dolinského. Záver tohto časového úseku venujme štyrom baletným premiéram, ktoré prezentujú vtedajší stav v krajných polohách. Stav dramaturgického tápania, vylučovanie mladých tvorcov solídne sa prezentujúcich na súťažiach z umeleckej prevádzky, formálne upravené "prenesenia" pôvodných diel, nedostatok kvalitných interpretov, a to aj v kontexte klasickej výmeny generácií a podobne. Pod dve premiéry sa podpísala skupina mladých interpretov zo SND pod vedením Libora Vaculíka. Prvou premiérou bol štvorčasťový večer a volal sa Čo mi rozpráva človek, Čo ti hovorí láska na hudbu Antonia Vivaldiho, Gustava Mahlera, Bohuslava Martinů v choreografii už spomínaného Libora Vaculíka, ktorý bol okrem toho i vynikajúci interpret v širokom štýlovom rozpätí.

Inscenačným činom bolo možno nazvať uvedenie dvojčasťovej baletnej fantázie mladých choreografov pod názvom Lux et Requiem. Dvojicu choreografov predstavovali Robert Balogh v prvej časti, ktorú tvorila Extáza ducha na hudbu Wolfganga A. Mozarta, a Ondrej Šoth v druhej časti s Requiem Giuseppe Verdiho. Táto premiéra bola prudkým oponovaním statusu platiaceho dovtedy v Balete SND.

Nezmyselnosť obmedzenia nástupu nových tvorcov potvrdila i premiéra skúsenejších – Jozefa Dolinského so Zázračným mandarínom a Miroslava Štaudera s novinkou Cyrano de Bergerac Jozefa B. Foerstera, ktorá bola bezpredmetná a bez umeleckého espritu. Ten doniesla druhá premiéra skupiny mladých tanečníkov, už v súvislosti s perspektívnym nástupom nového umeleckého šéfa Emila T. Bartku, pod vedením Libora Vaculíka.

Večer s názvom "V" ako Vivaldi bol zložený z dvoch víťazných diel z celoštátnych choreografických súťaží (1985, 1988) "V" ako Vivaldi a Stmievaníčko (aj Hra na lásku), ako aj pôvodiny In memoriam Vladimíra Godára, doplnené o Dialógy (Láska, Smrť, Et cetera) na hudbu Gustava Mahlera, Joaquína Rodriga v choreografii Libora Vaculíka a Diskrepancie na hudbu Martina Burlasa v choreografii Igora Holováča.

Od mája 1989 bol umeleckým šéfom Baletu SND kritik a teoretik Emil Tomáš Bartko. Dramaturgia baletu sa zameriava na vznik pôvodných diel a súčasnú tvorbu. Výsledkom sú dve pôvodné diela Ondreja Šotha – Zvláštna radosť žiť na hudbu Michala Pavlíčka a Svetlo v tme na hudbu Michala Ničíka. Libor Vaculík inscenoval balet Dáma s kaméliami na koláž Franza Liszta a Richarda Wagnera a mimoriadne úspešný detský baletný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov na hudbu Václava Patejdla. Inscenačnú tvorbu doplnil Francúz Bruno Genty súčasnou tanečnou inscenáciou Slová z úst anjelov. Američan Mark Diamond uviedol Magnificat s hudbou Johana S. Bacha, Igor Holováč Kvarteto pre jedného Ilju Zeljenku, Švajčiar Etienne Frey večer súčasnej choreografie Les Mutants. Tieto smerovania uzavrel ďalší Američan, bývalý sólista New York City Ballet Christopher d'Amboise, ktorý so slovenským skladateľom Dušanom Rapošom inscenoval balet s protidrogovou tematikou Deti Titanicu. Celoštátne premiéry rozšírili balety Svadba a Vták ohnivák Igora Stravinského v choreografii Pavla Šmoka. Svetovú klasiku zastupovali diela v naštudovaní hosťujúceho pedagóga Rafaela G. Avnikjana Labutie jazero v originálnej verzii petrohradského Mariinského divadla, ďalej Márna opatrnosť Louisa J. F. Hérolda a Petra L. Hertela, ako aj Don Quijote Ludwiga A. Minkusa, Luskáčik.

K 75. výročiu vzniku Slovenského národného divadla uviedol balet diela z repertoáru Ballets Russes: balety Karneval v choreografii Kůru, Paganini v naštudovaní Jaroslava D. Secha podľa Leonida M. Lavrovského a Šeherezádu podľa Michaila M. Fokina v naštudovaní legendárneho Nicholasa Beriozoffa. Jozef Dolinský inscenoval balet Coppélia a Igor Holováč s Jánom Ďurovčíkom detský balet Z rozprávky do rozprávky. Nasledoval triptych inšpirovaný folklórom - Musica slovaca (Ilju Zeljenka, Vladimír Marušin), Čarodejná láska (Manuel de Falla, Igor Holováč), Svätenie jari (Igor F. Stravinskij, Ján Ďurovčík).

V priebehu siedmich rokov došlo k nástupu ďalších nových generácií interpretov reprezentovaných menami Irina Čierniková, Nora Gallovičová, Ingrid Murčeková-Kačiaková, Andrea Svobodová, Nikoleta Stehlíková, Jozef Dolinský ml., Jozef Goga, Igor Holováč, Juraj Šiška, Juraj Vasilenko, ako i Mário Radačovský, Lívia Hýllová, Michal Zábavík a Roman Lazík, ktorý priniesol prvú medailu zo svetovej súťaže v New Yorku v roku 1996 a ďalší.

Od roku 1996 Balet SND krátky čas viedla Gabriela Záhradníková (november 1996 – september 1997) a po nej Jozef Sabovčík (september 1997 – december 1999). Balet uviedol inscenácie: Ples kadetov, Grand pas z baletu Paquita, Carmen, Andersen. Dvojročné obdobie uzavrel balet Spartakus v choreografii Jozefa Sabovčíka (1998).

V roku 1999 sa do funkcie riaditeľa vrátil Emil Bartko. Baletnú klasiku reprezentovali diela Giselle, Luskáčik v naštudovaní Rafaela G. Avnikjana, balet uviedol obnovené premiéry majstrovských diel – Šeherezáda a Magnificat, Klasická symfónia. Z domácej dielne uviedli Carminu buranu Carla Orffa a Requiem Giuseppe Verdiho a Mahlerovo Adagietto v choreografii Ondreja Šotha. Jozef Dolinský ml. sa choreograficky uviedol premiérou baletnej fantázie Prianie na hudbu Henryho Tótha. Osemdesiate výročie SND oslávil balet Galakoncertom sólistov Baletu SND a jeho hostí – sólistov z divadiel v Budapešti, Moskve, Paríži, Prahe a vo Viedni.

Ďalšiu etapu od roku 2001 začala premiéra najvýznamnejšieho baletného diela Sergeja S. Prokofieva Romeo a Júlia v naštudovaní Riccarda Duseho a Jozefa Dolinského podľa choreografie N. Beriozoffa. Druhou premiérou bol balet Mauricea Jarra Zvonár z Notre Dame v choreografickej partitúre Libora Vaculíka. Tretí večer bol venovaný pôvodnej baletnej rozprávke Narodil sa chrobáčik s hudbou Tibora Freša v novej choreograficko-režijnej úprave Igora Holováča (spolupráca s libretistom Nikitom Slovákom). Sólistickú zostavu dopĺňajú mená ako Eva Jenčková, Lucia Holečková, Alena Kršková, Viktória Šimončíková, Cosmina M. Zaharia. Na tento umelecký rozbeh nadväzujú dva veľké klasické opusy, inscenačne rešpektujúce pôvodné koncepcie. Prvým opusom je Spiaca krásavica v naštudovaní Bachrama M. Juldaševa a Jozefa Dolinského a druhým v slovenskej premiére uvedená Bajadéra v naštudovaní Rafaela Avnikjana a Karin Alaverdjan. Svetová premiéra baletnej inscenácie choreografa Jána Ďurovčíka a skladateľa Henricha Leška Rasputin otvára baletnú scénu SND i ďalším pôvodným dielam, ako bol Caligula z tvorivej dielne Holováč – Leško a Spartakus v choreografii Ďurovčíka. Obe diela boli premiérami v sezóne 2003/2004. Doplnením bola slovenská premiéra baletu Bélu Bartóka Drevený princ v súčasnej choreografii maďarského hosťa Tamása Juronicsa – v spoločnom operno-baletnom projekte s operou Hrad kniežaťa Modrofúza. Interpretačnú silu súboru doplnila nová generácia sólistov – z domácich Veronika Henschová, Eva Petráková, Nina Poláková, Martin Blahuta, Jaroslav Černuška, Andrej Kremz, Roman Novitzky a zo zahraničných Tomoko Nomura, Sandra Mühlbauer-Peron, Marina Zheleznyaková Adrian Ducin.

Jubilejná 85. sezóna priniesla na scénu prvé uvedenie baletov Korzár A. Adama v naštudovaní R. G. Avnikjana a B. M. Juldaševa a Sylfida (H. S. Løvenskjold s pôvodnou choreografiou A. Bournonvilla v naštudovaní Nielsa Kehleta), ako i Galakoncert ’85 pri príležitosti osemdesiateho piateho výročia prvého predstavenia Baletu SND – 19. 5. 2005. Sezóna 2005/2006 priniesla dve diela inšpirované literárnymi námetmi – Sen noci svätojánskej na hudbou Petra Zagara v choreografii Švajčiara Etienna Freya a balet Don Juan na hudbu Mirka Krajčiho v choreografii Igora Holováča.

2006 - 2010

Od októbra 2006 viedol Balet SND bývalý sólista Nederlands Danse theater a Grand Ballets Canadian Mário Radačovský. Nová sezóna priniesla z pôvodne pripravovaného dramaturgického plánu dva tituly: tanečné divadlo Warhol a detský muzikál Popolvár. Nasledujúce dve sezóny rozšírili repertoár o diela majstrov svetovej choreografie – Serenáda a Pas de deux (Čajkovskij) choreografa Georgea Balanchina. Jedna z najvýznamnejších osobností svetovej choreografie Jiří Kylián inscenoval po prvý raz v Balete SND dve diela z repertoáru Nederlands Dans Theater: Un Ballo s hudbou M. Ravela a Šesť tancov na hudbu W. A. Mozarta.