Prvý umelecký súbor Činohry SND tvorili členovia Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka. Pozostával z českých hercov a tí hrali aj v Bratislave zväčša po česky. Prvou premiérou Činohry SND bola Mariša bratov Mrštíkovcov v marci 1920. Po slovensky uviedol súbor jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe v máji 1920. V roku 1921 nastúpili do Činohry SND prví slovenskí herci Andrej Bagar, Ján Borodáč, Oľga Országhová-Borodáčová, Jozef Kello, Gašpar Arbét, neskôr Hana Meličková a po príchode prvého slovenského profesionálneho režiséra Jána Borodáča (1924) sa ďalej zvyšoval počet slovenských premiér. Po roku 1932 nastalo rozdelenie činohry na slovenskú pod vedením Janka Borodáča a českú pod vedením režiséra Viktora Šulca. Práve tvorivý dialóg týchto dvoch osobností prispel k výraznému rozvoju divadelnej tvorby.

Pred začiatkom druhej svetovej vojny zanikla česká činohra. Do divadla vstupujú osobnosti ako režisér a dramaturg Ferdinand Hoffman, režisér a herec Ján Jamnický i Jozef Budský. Činohra SND sa počas rokov 1939 – 1945 aj napriek ideovej orientácii slovenského štátu stala miestom umeleckej aj politickej konfrontácie, dobiehali sa totiž európske divadelné prúdy, realizovali sa významné protipolitické inscenácie. Rozvíjala sa slovenská dramatická tvorba uvedením autorov ako Ivan Stodola, Július Barč-Ivan, Peter Zvon, Mária Rázusová-Martáková.

Aj v povojnovej ére činohra systematicky podporovala vznik pôvodných textov a autorov – Štefan Králik, Peter Karvaš, Leopold Lahola. Umelecký profil činohry vytvárali v tomto období najmä režiséri Jozef Budský, Tibor Rakovský, Karol L. Zachar a dramaturgovia ako Peter Karvaš i Jozef Felix. V tomto čase vstúpila do divadla aj nová herecká generácia, ktorej predstaviteľmi boli napríklad Mária Prechovská, Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Ctibor Filčík, Karol Machata a Eva Kristinová.

Náročné obdobie diferencované totalitnou mocou a jej vplyvom aj na umelecké vyjadrenie činohry nastalo v rokoch 1949 – 1956. Obdobie 50. rokov je ťažkou, komplikovanou a zároveň zvláštnou etapou v dejinách Slovenského národného divadla. Normatívnosť a nivelizácia na jednej strane a selekcia, vytláčanie kritického myslenia, pozastavili na čas sľubne sa rozvíjajúce a napredujúce slovenské divadlo. Ale zároveň stimulovali tvorcov tak, aby rozvíjali a obohacovali divadelné prostriedky do takej miery, ktorá sa naplno prejavila v divadle 60. rokov. Boli to prostriedky metafory, alúzie, paralely, paraboly, karikatúry a grotesky. Pokračoval tvorivý dialóg medzi režisérmi Jozefom Budským, Karolom L. Zacharom, Tiborom Rakovským a Ivanom Lichardom v spolupráci s dramaturgmi Ivanom Terenom, Vierou Mikulášovou-Škridlovou či Kvetou Dibarborovou-Ilavskou.

Už po roku 1956 s prvým miernym uvoľnením stalinizmu sa Činohra SND vracia k úsiliu o nezávislú divadelnú tvorbu. Nastupuje dramaturgia veľkých opusov, reflektovanie zanedbaných dramatikov a prichádza znovuotvorenie sa svetu. Tvorivý dialóg režisérov na vrchole síl Jozefa Budského, Tibora Rakovského a Karola L. Zachara určil obdobie druhej polovice päťdesiatych rokov i roky šesťdesiate. V tomto období prišli do Činohry SND viacerí významní herci: Zdena Grúberová, Elo Romančík, Jozef Kroner, Eva Poláková, Eva Krížiková, Ivan Mistrík, Štefan Kvietik, Ivan Rajniak, Oldo Hlaváček, Leopold Haverl, v druhej polovici šesťdesiatych rokov aj Michal Dočolomanský, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Soňa Valentová, Juraj Slezáček. Do činohry koncom 60. rokov nastúpila aj ďalšia generácia režisérov ako Peter Mikulík a Pavol Haspra. K nim postupne v 70. rokoch pribudli režiséri Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička i Vladimír Strnisko. Herecký súbor sa v 80. a 90. rokoch doplnil o významných hercov vtedy mladej i strednej generácie ako Anna Javorková, Martin Huba, Juraj Kukura, Pavol Mikulík, Emil Horváth ml., Dušan Jamrich, Milan Kňažko, Dušan Tarageľ, Zdena Studenková, Zuzana Kocúriková, Kamila Magálová, Maroš Kramár, Stano Dančiak, Marián Labuda, František Kovár, Ingrid Timková, Richard Stanke, Diana Mórová, Zuzana Fialová, Gabriela Dzuríková.

Práve tieto štyri režisérske osobnosti Pavol Haspra, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička a Vladimír Strnisko výrazne profilovali Činohru SND aj v 90. rokoch. Vyváženú dramaturgiu zabezpečili Martin Porubjak, Darina Abrahámová, neskôr i Peter Pavlac. Pokračovala snaha o budovanie vyváženého repertoáru. Činohra v tom období dobiehala a niekedy aj predbiehala európske prúdy.

V posledných pätnástich rokoch Činohra SND systematickejšie poskytuje priestor pre hosťovanie režisérov strednej a mladšej generácie (Roman Polák, Juraj Nvota, Dodo Gombár, Patrik Lančarič, Silvester Lavrík, Martin Čičvák, Ondro Spišák, Marián Amsler, Michal Vajdička, Lukáš Brutovský, Ján Luterán, Sláva Daubnerová). Dramaturgia má snahu intenzívnejšie sa sústreďovať na súčasnú svetovú drámu a predovšetkým objavovať novú slovenskú drámu (Viliam Klimáček, Roman Olekšák a Valeria Schulczová, Eva Maliti-Fraňová, Ján Uličiansky, Daniel Majling, Pavol Weiss, Jana Juráňová). Rovnako sa snaží objavovať aj nové herecké talenty a vytvárať tak postupne miesto pre najmladšiu generáciu hercov Robert Roth, Monika Hilmerová, Tomáš Maštalír, Ľuboš Kostelný, Ondrej Kovaľ, Ivana Kuxová, Ján Koleník, Dano Heriban, Daniel Fishcer, Dominika Kavaschová.

Snaha o otvorenie inštitúcie vo všetkých sférach viedla k hosťovaniu známych režisérskych osobností zo zahraničia ako Enikö Eszényi (Maďarsko), Patrice Kerbrat (Francúzsko), Ján Antonín Pitinský a Vladimír Morávek (Česká republika), Diego de Brea (Slovinsko), Dino Mustafić (Bosna a Hercegovina), Brit Bartkoviak (Nemecko), David Jařab (Česká republika), Jiří Havelka (Česká republika), Tilmann Köhler (Nemecko).

Riaditeľom v rokoch 2012 – 2017 bol režisér Roman Polák, ktorý realizoval svoju dramaturgickú víziu otvorenej a spoločensky a politicky angažovanej činohry. V posledných 5 sezónach sa zameriavala najmä na inscenácie pôvodných textov, adaptácie próz, mapovanie bielych miest slovenskej histórie. V januári 2018 na miesto riaditeľa Činohry SND nastúpil režisér Michal Vajdička.

Činohra SND realizuje za sezónu spolu 8 premiér. (4 tituly v Sále činohry a 4 tituly v Štúdiu). Priemerne má na repertoári približne 30 predstavení a odohrá okolo 430 predstavení ročne.

Nový hrací priestor Modrý salón vytvoril platformu na diskusie o spoločensky aktuálnych témach, inscenované čítania, divadlo poézie, pôvodné slovenské hry. Ide o nepravidelnú dramaturgiu na pôde klasickej inštitúcie.

Počas posledných rokov sa Činohra SND pravidelne zúčastňuje na divadelných festivaloch v Toruni, Hradci Králové, Zlíne, Brne, Olomouci, Plzni i v Nitre, hosťuje rovnako v divadlách v Prahe (Národné divadlo), Brne, Budapešti, Bukurešti, Ľubľane i vo Viedni.

Od roku 2015 sa spolu s Operou i Baletom SND spolupracuje na realizácii Medzinárodného divadelného festivalu Eurokontext.sk. To umožnilo na pôde SND hosťovanie takých divadiel, ako sú viedenský Burgtheater Viedeň, Staatstheater Drážďany, Katona Jószef Szinház Budapešť, Vígszínház Budapešť, Akademické divadlo Ivana Franka, Kyjev či Národné divadlo Koteho Marjanishvilliho, Tbilisi, Deutsches Theater Berlín, Stary Teatr Krakov i Národné divadlo Island a ďalšie.

V roku 2000 sa Činohra SND stala členom prestížnej európskej divadelnej siete ETC (European Theatre Convention – Európska divadelná konvencia), spájajúcej 36 európskych divadiel. V spolupráci s ETC sa zúčastnila či realizovala niekoľko medzinárodných projektov ako ETC Refugges (2004), Learning Europe (2008), Spring Theatre Tour (2012), Art of Ageing (2015).